Môj profil 
Predplatné
Štrajk učiteľov a sestričiek bol z hľadiska dosiahnutia cieľov ako aj masovosti podpory marginálny. V čase jeho zenitu štrajkovalo približne desať percent učiteľov aj to viac-menej symbolicky (jeden, dva dni). Štrajk bol navyše teritoriálne veľmi obmedzený na bašty pravice, východu republiky sa prakticky nedotkol. Podobne štrajk sestričiek bol úplne lokálny, vzťahoval sa prakticky len na dve nemocnice – Žilinu a Prešov. Podstatné na týchto štrajkoch bolo dostať ich ako top tému do médií, a to sa vo veľkej miere podarilo. Do istej miery sa teda politické zadanie organizátorov štrajku podarilo.
Ich cieľ oslabiť Smer o päť percent je diskutabilný, čo je však podstatnejšie, pokles Smeru bol takmer automaticky kompenzovaný nárastom SNS. A to je fakt, nad ktorým pravicoví experti na deštrukciu nepočítali. Summa summarum, dnes je veľmi pravdepodobné, že Smer bude potrebovať koaličného partnera. Na druhej strane je veľmi nepravdepodobné, žeby spojená pravica po voľbách prečíslila Smer a SNS. Tým vôbec nenaznačujem, že s koalíciou Smeru a SNS treba automaticky rátať. Dokonca som presvedčený, že to vôbec nebude prvá voľba – táto koalícia alebo tolerancia menšinovej vlády Smeru a SNS je len posledná poistka, ak by vyjednávania o inom koaličnom formáte zlyhali.
V tomto rozhodovaní má totiž SNS podstatne menej voľnosti než napríklad Smer. Už len vďaka členskej základni bude neprijateľné odmietnuť Smer (ak už nebude záujem ísť do otvorenej koalície, napr. toleranciou menšinovej vlády) a byť súčasťou koalície, v ktorej je Most–Híd. Ak by to aj vedenie strany chcelo presadiť (o čom veľmi pochybujem), členská základňa by to jednoducho nedovolila.
Smer už jasne deklaroval, že chce vytvoriť vládu na pôdoryse dvoj, maximálne trojkoalície so štandardnými stranami, teda Mostom–Híd, KDH a SNS. Je otázne, či poradie strán, ktoré lídri Smeru opakovane vymenúvajú ako štandardné, je aj výrazom ich koaličných preferencií. Smer paradoxne preferuje pravicového koaličného partnera. Vďaka tomu by prelomil dosiaľ platné tabu, že so Smerom nesmie ísť žiadna pravicová strana a že Smer má napriek vysokým preferenciám veľmi slabý koaličný potenciál. Na druhej strane si treba uvedomiť, že koalícia Smeru s Mostom–Híd by pre Smer znamenala preferenčné harakiri. Toto koaličné spojenie by znamenalo prudký úbytok preferencií Smeru (v severných okresoch a krajoch možno až 10 %), a zároveň prudký nárast preferencií SNS.
Koalícia s KDH by mala podobný účinok v zmysle padnutia tabu o Smere ako neprijateľnom koaličnom partnerovi pre pravicu, ale preferenčné straty by pri tomto koaličnom partnerovi boli podstatne menšie. Na druhej strane je KDH, hádam po SaS a Matovičovi, najnevypočítateľnejší koaličný partner, a stabilita takejto koalície by bola menšia než pri inak disciplinovanom Moste-Híd. Na druhej strane je priam komické predstaviť si, že František Šebej a Ľuboš Blaha budú poslanci viazaní tou istou koaličnou zmluvou.
Z hľadiska preferencií a aj programovej blízkosti a schopnosti ponúkať nové a účinné politické riešenia by bola pre Smer najlepším koaličným partnerom strana Sieť. Je však otázne, či by Radoslav Procházka mal odvahu čeliť extrémnej hystérii mainstreamových médií, ktoré by ho za tento krok mediálne zlynčovali.
Pri pohľade na predvolebnú šachovnicu je najmenej pravdepodobné, že by pravica mohla prečísliť Smer a SNS. Nie je to však úplne vylúčené. Ak by bola veľmi nízka volebná účasť (niekde okolo 50 %), nie je nemožné, že by tesne preliezla do parlamentu aj SMK. Ak okrem nej bude v parlamente aj SaS, čo je šanca tak 50 : 50, polovica prieskumov jej šancu dáva, a druhá zase nie. Je možné, že Sieť, KDH, Most–Híd, OĽaNO-Nova, SaS a SMK dajú spolu potrebných 76 hlasov. Otázne je, či by do takejto koalície išiel Béla Bugár a Radoslav Procházka. Ten prvý viackrát varoval pred tým, že práve úspech OĽaNO môže byť definitívnym umieračikom pre ambície pravice sformovať po voľbách slušnú a udržateľnú alternatívu voči Smeru. No a o dileme Procházku ísť do koalície s Matovičom asi netreba ani hovoriť.
Voľby napriek tomu, že sa viac-menej všetko zdá jasné, môžu priniesť niektoré prekvapenia. Asi najočakávanejší je nárast Siete oproti súčasným preferenciám. Pri tejto strane sa môže naplno prejaviť efekt skrytých voličov, teda, všetci tí, čo dnes deklarujú podporu Skoku, Šanci, či SDKÚ, uvedomiac si, že ich hlas beznádejne prepadne, vsadia na istotu a dajú svoj hlas Sieti. Druhé možné prekvapenie môže byť prudký pokles OĽaNO v súvislosti s daňovou aférou Igora Matoviča. Pokles pod päť percent síce osobne neočakávam, ale úplne vylúčiť sa to nedá. No a nakoniec preferencie Kollárovej strany SME RODINA za istých okolností môžu prekročiť päť percentnú hranicu. K tejto méte sa priblížil na rozsah štatistickej chyby, a aj keď to osobne nepredpokladám, úplne vylúčiť sa to nedá. Čo sa však s veľkou pravdepodobnosťou predkladať dá, je, že pokorí hranicu troch percent, za ktorú už dostane štátny príspevok, čo umožní dlhšie prežitie tohto politického projektu.
Ďalším veľkým prekvapením by mohol byť výsledok strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Takmer všetky zverejnené prieskumy mu nedávajú šancu na získanie ani troch percent, nieto ešte potrebných päť, ale podľa mojich zdrojov existujú nepublikované prieskumy, podľa ktorých päťpercentnú hranicu môže prekonať. Ak by sa to stalo, mohlo by to zásadne prekresliť povolebnú mapu. Je takmer isté, že odvahu ísť s ním do koalície by sotva-kto našiel, prinútilo by to však štandardné strany mať menej škrupúľ a v mene „záchrany demokracie“ sa spojiť s „hocikým“ – aj so Smerom. Navyše, ak by sa potvrdil kartel prieskumných agentúr, zatajujúcich reálne preferencie jednej relevantnej strany bolo by to na viac než len na komentár. Ale dnes nechcem o tom ďalej špekulovať.
Asi takto sú dnes, tesne pred voľbami, rozložené figúrky na politickej šachovnici, ako to však presne dopadne, sa dozvieme v skorých ranných hodinách šiesteho marca.
Roman Michelko
.JPG)
.jpg)
