V roku 2020 sa dosiahla parita medzi celkovým HDP skupiny G7 (USA a spojenci) a celkovým HDP skupiny BRICS (Čína a spojenci). Odvtedy ekonomiky BRICS rástli rýchlejšie ako ekonomiky G7. Teraz tretina celkovej svetovej produkcie pochádza z krajín BRICS, zatiaľ čo na G7 pripadá menej ako 30 %. Okrem zjavnej symboliky má tento rozdiel aj reálne politické, kultúrne a hospodárske dôsledky. Nedávne privolanie ukrajinského prezidenta Zelenského do Hirošimy, aby vystúpil na zasadnutí G7, nedokázalo odvrátiť pozornosť G7 od obrovského globálneho problému: čo rastie vo svetovom hospodárstve a čo klesá.

Zjavný neúspech vojny hospodárskych sankcií proti Rusku ponúka ďalší dôkaz relatívnej sily aliancie BRICS. Táto aliancia teraz môže ponúknuť a ponúka národom alternatívy k vyhoveniu požiadavkám a tlaku kedysi hegemónnej G7. Zdá sa, že snahy tejto skupiny izolovať Rusko sa stali bumerangom a namiesto toho odhalili relatívnu izoláciu G7. Dokonca aj francúzsky Macron nahlas uvažoval, či Francúzsko v týchto hospodárskych pretekoch G7 vs. BRICS, ktoré sa odohrávajú tesne pod povrchom ukrajinskej vojny, nevsadilo na nesprávneho koňa. Možno skoršie, menej rozvinuté predchodkyne týchto pretekov ovplyvnili neúspešné pozemné vojny USA v Ázii od Kórey cez Vietnam až po Afganistan a Irak.

Čína čoraz otvorenejšie konkuruje Spojeným štátom a ich medzinárodným spojencom poskytujúcim pôžičky (MMF a Svetovej banke) v oblasti rozvojových pôžičiek globálnemu Juhu. Skupina G7 útočí na Číňanov a obviňuje ich z opakovania dravých pôžičiek, ktorými bol kolonializmus G7 a neokolonializmus G7 právom neslávne známy. Tieto útoky mali len malý účinok vzhľadom na potreby takýchto pôžičiek, ktoré sú dôvodom vítania čínskej úverovej politiky. Čas ukáže, či presun hospodárskej spolupráce z G7 na Čínu zanechá za sebou stáročia dravých pôžičiek. Politické a kultúrne zmeny, ktoré sprevádzajú globálne hospodárske aktivity Číny, sú medzitým už zjavné: napríklad neutralita afrických krajín voči vojne medzi Ukrajinou a Ruskom napriek tlaku G7.

De-dolarizácia predstavuje ďalší rozmer súčasných rýchlych zmien vo svetovom hospodárstve. Od roku 2000 sa podiel menových rezerv centrálnych bánk držaných v amerických dolároch znížil o polovicu. Tento pokles naďalej pokračuje. Každý týždeň prináša správy o tom, že krajiny znižujú obchodné a investičné platby v amerických dolároch v prospech platieb vo vlastných menách alebo v iných menách ako americký dolár. Saudská Arábia ruší petrodolárový systém, ktorý rozhodujúcim spôsobom podporoval americký dolár ako dominantnú svetovú menu. Zníženie globálnej závislosti od amerického dolára znižuje aj objem dolárov, ktoré sú k dispozícii na pôžičky vláde USA na financovanie jej úverov. Dlhodobé dôsledky tohto vývoja, najmä vzhľadom na obrovské rozpočtové deficity americkej vlády, budú pravdepodobne významné.

Čína nedávno sprostredkovala zblíženie medzi nepriateľmi Iránom a Saudskou Arábiou. Predstierať, že takéto nastolenie mieru je bezvýznamné, predstavuje čisto zbožné želanie. Čína môže a pravdepodobne bude pokračovať v mierových rokovaniach z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé, má zdroje (pôžičky, obchodné dohody, investície), ktoré môže využiť na zmierenie vzťahov medzi protivníkmi. Po druhé, ohromujúci rast Číny za posledné tri desaťročia bol dosiahnutý v rámci globálneho režimu, ktorý bol väčšinou mierový, a prostredníctvom neho. Vojny sa vtedy väčšinou obmedzovali na konkrétne, veľmi chudobné ázijské lokality. Tieto vojny minimálne narušili svetový obchod a kapitálové toky, ktoré Čínu obohatili.

Neoliberálna globalizácia priniesla Číne neúmerný prospech. Čína a krajiny BRICS tak nahradili Spojené štáty ako šampióna pokračovania široko definovaného globálneho režimu voľného obchodu a pohybu kapitálu. Zmiernenie konfliktov, najmä na spornom Blízkom východe, umožňuje Číne podporovať mierové svetové hospodárstvo, v ktorom prosperovala. Naopak, hospodársky nacionalizmus (obchodné vojny, colná politika, cielené sankcie atď.), ktorý presadzujú Trump a Biden, pôsobí na Čínu ako hrozba a nebezpečenstvo. V reakcii na to Čína dokázala zmobilizovať mnohé ďalšie krajiny, aby na rôznych globálnych fórach vzdorovali politike Spojených štátov a G7 a postavili sa proti nej.

Zdrojom pozoruhodného hospodárskeho rastu Číny – a kľúčom k tomu, že krajiny BRICS v súčasnosti úspešne spochybňujú globálnu hospodársku dominanciu G7 – bol jej hybridný hospodársky model. Čína sa odklonila od sovietskeho modelu tým, že neorganizovala priemysel ako primárne štátne podniky. Od amerického modelu sa odklonila tým, že neorganizovala priemyselné odvetvia ako podniky v súkromnom vlastníctve a správe. Namiesto toho zorganizovala hybridný podnik kombinujúci štátne aj súkromné podniky pod politickým dohľadom a konečnou kontrolou Komunistickej strany Číny. Táto hybridná makroekonomická štruktúra umožnila čínskemu hospodárskemu rastu prekonať ZSSR aj Spojené štáty. Čínske súkromné aj štátne podniky organizujú svoje pracoviská – mikroúroveň svojich výrobných systémov – do štruktúr zamestnávateľ – zamestnanec, ktoré sú príkladom sovietskych štátnych aj amerických súkromných podnikov. Čína sa od týchto mikroekonomických štruktúr neodklonila.

Ak definujeme kapitalizmus práve ako túto konkrétnu mikroekonomickú štruktúru (zamestnávateľ – zamestnanec, námezdná práca atď.), môžeme ho odlíšiť od mikroekonomických štruktúr pán – otrok alebo pán – poddaný v otrokárskych a feudálnych pracoviskách. Podľa tejto definície je to, čo Čína vybudovala, hybridný štátno-súkromný kapitalizmus riadený komunistickou stranou. Ide o pomerne originálnu a špecifickú triednu štruktúru, ktorú národ označil svojím sebaoznačením ako „socializmus s čínskymi charakteristikami“. Táto triedna štruktúra dokázala svoju prevahu nad ZSSR aj krajinami G7 z hľadiska dosiahnutého tempa hospodárskeho rastu a nezávislého technologického rozvoja. Čína sa stala prvým systémovým a globálnym konkurentom, ktorému museli Spojené štáty v minulom storočí čeliť.

Lenin kedysi označil raný ZSSR za „štátny kapitalizmus“, pred ktorým stála úloha uskutočniť ďalší prechod k postkapitalistickému socializmu. Si Ťin-pching by dnes mohol hovoriť o Číne ako o hybridnom štátnom plus súkromnom kapitalizme, ktorý je podobne vystavený úlohe prejsť ďalej k skutočne postkapitalistickému socializmu. To by zahŕňalo a vyžadovalo prechod od štruktúry zamestnávateľ – zamestnanec na pracovisku k demokratickej alternatívnej mikroekonomickej štruktúre: družstevnému spoločenstvu na pracovisku alebo samosprávnemu podniku zamestnancov. ZSSR tento prechod nikdy neuskutočnil. Pre Čínu z toho vyplývajú dve kľúčové otázky: Dokáže to? A podarí sa jej to?

Spojené štáty tiež čelia dvom kľúčovým otázkam. Po prvé, ako dlho ešte bude väčšina amerických lídrov vytrvalo popierať svoj hospodársky a globálny úpadok a správať sa, akoby sa pozícia USA od 70. a 80. rokov minulého storočia nezmenila? Po druhé, ako možno vysvetliť takéto správanie lídrov, keď veľká väčšina Američanov uznáva tieto poklesy ako pretrvávajúce dlhodobé trendy? V náhodnom prieskume Pew Research Center, ktorý sa uskutočnil medzi Američanmi v období od 27. marca do 2. apríla 2023, sa zisťovalo, aká bude podľa ich očakávaní situácia Spojených štátov v roku 2050 v porovnaní so súčasnosťou. Približne 66 % respondentov očakáva, že hospodárstvo USA bude slabšie. Sedemdesiatjeden percent očakáva, že Spojené štáty budú vo svete menej dôležité. Sedemdesiatsedem percent respondentov očakáva, že Spojené štáty budú politicky viac rozdelené. Osemdesiatjeden percent očakáva, že rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa zväčšia. Ľudia jasne cítia to, čo ich vodcovia zúfalo popierajú. Tento rozdiel prenasleduje americkú politiku.