Ak by administratíva amerického prezidenta Donalda Trumpa skutočne naplnila svoje hrozby a odstúpila by od snáh o urovnanie vojny na Ukrajine, situácia by sa s veľkou pravdepodobnosťou zhoršila pre všetky strany konfliktu, vrátane Spojených štátov. „Dôsledky môžu byť ďaleko horšie,“ varuje George Beebe, ktorý pôsobil 20 rokov ako analytik spravodajských služieb USA, diplomat a politický poradca. Zastával tiež riaditeľa oddelenia CIA pre analýzu Ruska a bol poradcom viceprezidenta Dicka  Cheneyho pre ruské záležitosti v administratíve Gerogea W. Busha.

Odhaduje, že dôsledky Trumpovho stiahnutia by sa najviac prejavili na Ukrajine, najmä, ak by jeho cúvnutie bolo spojené s prerušením vojenskej a spravodajskej pomoci. Ukrajina je vo veľkej miere závislá od údajov amerických spravodajských služieb a od satelitnej siete Starlink poskytovanej USA, ktoré jej slúžia na zameriavanie a koordináciu útokov na ruské sily.

Bez tejto podpory by len málo ukrajinských presne riadených zbraní fungovalo efektívne a komunikácia Ukrajiny by bola oveľa zraniteľnejšia voči blokovaniu, narúšaniu a odpočúvaniu zo strany Ruska.

Prstom ukázať na vinníka

Kyjev by sa aj za takýchto ťažkých podmienok mohol rozhodnúť bojovať ďalej, ale jeho šance na bojisku by výrazne klesli. V spojení s pretrvávajúcimi problémami Ukrajiny v oblasti ľudských zdrojov a s klesajúcim počtom amerických protivzdušných systémov Patriot, ktoré chránia pred rozsiahlymi ruskými raketovými útokmi, by to mohlo mať rozhodujúci vplyv na bojové odhodlanie Ukrajincov. Beebe konštatuje, že Trump má pravdu, keď tvrdí,  že Bidenova administratíva nesie značnú vinu za to, že v prvom rade nedokázala zabrániť vojne. „Ale v následnej polemike o tom, kto za prehru Ukrajiny nesie zodpovednosť, mnohí by rýchlo ukázali prstom na Trumpa,“ myslí si.

V skutočnosti však bez kompromisného riešenia vojny nemá Trump žiadnu jasnú cestu, ako sa tejto zodpovednosti vyhnúť, či už je oprávnená, alebo nie. Zdvojnásobenie Bidenovej sankčnej stratégie prostredníctvom prísnejšieho vynucovania alebo uvalenia sekundárnych sankcií na obchodných partnerov Ruska má len malú šancu prinútiť Kremeľ, aby kapituloval pred americkými požiadavkami na bezpodmienečné prímerie, ale s veľkou pravdepodobnosťou by to narušilo americké vzťahy s Indiou, Tureckom a ďalšími krajinami a zároveň by to zmarilo nedávny ťažko dosiahnutý pokrok v Trumpových obchodných rokovaniach s Čínou.

Rozhodnutie udržať alebo dokonca zvýšiť súčasnú úroveň vojenskej a spravodajskej pomoci USA Ukrajine by jej porážku oddialilo, ale nezabránilo by jej. Beebe pripomína, že mnohí poukazujú na pomalý postup Ruska pozdĺž frontovej línie ako na znamenie, že Ukrajina môže s dostatočnou politickou vôľou Západu udržať patovú situáciu. Posudzovanie šancí Ukrajiny na základe sledovania postupu Ruska na mape je však podľa neho zavádzajúce.

„Vo vyčerpávajúcej vojne sa pokrok nemeria prelomením frontu, ale tým, koľko dobre vycvičených a vybavených vojakov môže každá strana nasadiť do boja,“ poznamenal Beebe.

Zdôraznil, že podľa tohto meradla je Ukrajina vo veľkých problémoch. Ruský obranný priemysel výrazne prevyšuje vojenské závody v USA a Európe v produkcii kritickej munície, ako sú delostrelecké granáty, a skladá útočné rakety rýchlejšie, ako Západ dokáže vyrábať rakety protivzdušnej obrany. Na bojisku bolo zabitých alebo zranených najmenej milión Ukrajincov; ďalšie milióny utiekli pred bojmi do Európy, Ruska a ďalej.

Hoci Rusko utrpelo tiež veľké straty, má päťkrát viac obyvateľov ako Ukrajina a uplatňuje rozumné prístupy k výcviku a doplňovaniu svojich síl. „Tieto trendy nesmerujú k dlhodobej patovej situácii, ale skôr k ukrajinskej implózii podobnej prvej svetovej vojne, ktorá nastane pravdepodobne ešte počas Trumpovho funkčného obdobia,“ odhaduje Beebe.

Pyrrhovo víťazstvo

Na rozdiel od všeobecného presvedčenia by však kolaps Ukrajiny nebol pre ruského prezidenta Vladimíra Putina úplne dobrou správou, domnieva sa Beebe.

Rusko by síce získalo dominantnú pozíciu na bojisku, ktorá by mu umožnila obsadiť všetky štyri ukrajinské regióny, ktoré oficiálne anektovalo, ale ešte ich nezískalo úplne pod svoju kontrolu. Moskva by mohla oprávnene očakávať, že ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj by takúto porážku politicky neprežil, čo by otvorilo cestu k zmene režimu, ktorú Rusko oficiálne požaduje.

To by však s veľkou pravdepodobnosťou znamenalo Pyrrhovo víťazstvo.

Hoci Moskva môže Ukrajinu zničiť, nedokáže ju opraviť. Jej územie je príliš rozsiahle a vojnou sužované obyvateľstvo je príliš protiruské na to, aby bola vojenská okupácia mimo východnej a južnej Ukrajiny realizovateľná.

„Bez kompromisného mierového urovnania je ťažké si predstaviť obnovu ukrajinskej spoločnosti a ekonomickú rekonštrukciu, keďže len málo utečencov by sa vrátilo naspäť do krajiny a nikto by neinvestoval stovky miliárd dolárov do projektov, ktoré by mohli byť v priebehu niekoľkých hodín zničené raketami a bombami,“ odhaduje Beebe.

Západ a obavy

Fyzicky a vojensky zničená Ukrajina by sa mohla veľmi ľahko stať aj politicky zničenou, čo by Putinovi zanechalo nefunkčného suseda, ktorého dysfunkcia by zase vyvolala problémy – rástla by kriminalita, terorizmus, etnické nepokoje a politický extrémizmus –, ktoré by mohli ohroziť samotné Rusko.

Pre Putina by však aj takýto výsledok bol prijateľnejší ako Ukrajina, ktorá je vojenským spojencom Spojených štátov a NATO. Zlyhanie mierových snáh by aj tak znamenalo zlé správy pre snahy Ruska riešiť svoje širšie bezpečnostné obavy v súvislosti so Západom.

Bez nových opatrení na kontrolu zbrojenia a budovanie dôvery – čo bude bez urovnania situácie na Ukrajine takmer nemožné – by zbrojenie Európy bolo obmedzené len jej vlastnou politickou vôľou a priemyselnou kapacitou, a také neformálne podskupiny NATO, ako je seversko-baltská os, spájajú vysokú vojenskú kapacitu s hlboko zakorenenými protiruskými názormi.

Aj pri masívnej militarizácii ruskej ekonomiky by použitie konvenčných síl na obranu hraníc s NATO, ktoré sa od vstupu Fínska do aliancie zdvojnásobili, bolo pre Moskvu takmer neprijateľne nákladné.

Od tejto dilemy by bol len krôčik k novému problému – nákladovo efektívnejšiemu nasadeniu ruských jadrových síl na európskom bojisku, čo by znamenalo návrat k scenárom jadrového dekapitovania a varovným signálom s okamžitou reakciou, ktoré skončili, keď Ronald Reagan a Michail Gorbačov v roku 1987 podpísali dnes už neplatnú Zmluvu o likvidácii raketových zbraní stredného doletu.

Niektorí vo Washingtone by mohli byť ľahostajní voči renuklearizovanej Európe, ktorá nemá diplomatické záruky, ktoré by udržali studenú vojnu aj naďalej „studenou“, ale má množstvo predvídateľných nových ohnísk napätia medzi Východom a Západom – v Bielorusku, Kaliningrade, Moldavsku, Gruzínsku a na Balkáne.

Bol by to problém USA?

„Možno by sa (Američania a Trumpova administratíva) mohli opýtať, prečo by to mal byť problém Ameriky?,“ zamýšľa sa Beebe.

Po prvé: „Americké prsty by stále držali jadrové spúšte na jednej strane napätého rozdelenia medzi Ruskom a Západom,“ píše. Spojené štáty plánujú v budúcom roku umiestniť v Nemecku nové rakety stredného doletu a politický tlak na ich vybavenie jadrovými hlavicami bude obrovský, ak Rusko namieri nové jadrové zbrane na Európu. Trumpovi poradcovia otvorene diskutujú o stiahnutí amerických pozemných síl z Európy, ale nikto nenavrhol stiahnutie amerického jadrového dáždnika, pretože to by podnietilo Nemecko a ďalšie technicky vyspelé európske štáty k vývoju vlastných jadrových zbraní, čo by zase podnietilo šírenie jadrových zbraní v iných regiónoch a zvýšilo pravdepodobnosť, že tieto zbrane budú jedného dňa použité.

Navyše by táto labilná verzia studenej vojny v Európe prehĺbila závislosť Ruska od Číny, podnietila ruské machinácie na Blízkom východe a značne znížila šance na realizáciu Trumpovej vízie stabilizácie a vyváženia vzťahov medzi veľmocami a rastúcimi mocnosťami v čoraz viac multipolárnom svete.

„Veľká časť Washingtonu už teraz odmieta Trumpove širšie snahy o uvoľnenie napätia s Ruskom. Zlepšenie americko-ruských vzťahov však bude bez kompromisného riešenia na Ukrajine politicky takmer nemožné,“ myslí si Beebe.

„Z pochopiteľných dôvodov to Trump nechce. Z menej pochopiteľných dôvodov to nechce ani Putin. A ani jeden z nich nemá dobrý spôsob, ako sa vyhnúť tejto pre oboch znepokojujúcej budúcnosti bez vyjednaného ukončenia vojny,“ uviedol.

Podvody, dohody a kompromis

Domnieva sa však, že cesta k tomuto kompromisu nezačne bezpodmienečným prímerím. „Putin, ktorý bol v minulosti sklamaný z amerického podvodu v súvislosti s rozšírením NATO a z pokrytectva Európy v súvislosti s Druhou minskou dohodou na Ukrajine, nesúhlasí s prímerím (ktoré by zmiernilo vojenský tlak na Ukrajinu a oslabilo vyjednávaciu pozíciu Ruska), pokiaľ nedostane silné záruky, že Spojené štáty riešia jeho kľúčové bezpečnostné obavy,“ uvádza.

Ukrajina a Európa nemajú ani vôľu, ani schopnosť rokovať s Ruskom o týchto otázkach. „Iba Trump môže dosiahnuť dohodu, ktorá zaistí bezpečnosť Ukrajiny, stabilizuje Európu a zároveň vyrieši kľúčové obavy Ruska,“ vyjadril sa Beebe.

Myslí si, že ak chcú Trumpovi vyjednávači otestovať záujem Ruska o mier, mali by priamo tlačiť na Moskvu, aby súhlasila s rámcovou dohodou, ktorá zakotví kľúčový geopolitický kompromis – záruku Západu, že Ukrajina nevstúpi do NATO výmenou za podporu Ruska pre členstvo Ukrajiny v EÚ – a stanoví plán na vyriešenie celého radu zložitých otázok potrebných na stabilný mier.

„Čím skôr začneme náročné rokovania o týchto kľúčových otázkach, tým lepšie. Ich riešenie určite nebude ľahšie, ak Trumpov tím odstúpi od rokovacieho stola,“ dodal.

Prečítajte si tiež:

• To najdôležitejšie z Ukrajiny
• Ruskej strednej triede treba zakázať vstup do Európy, vraví bývalý britský minister obrany
• Rutte: „Väčšina členov NATO podporuje Trumpovu požiadavku na zvýšenie výdavkov na obranu na 5 % HDP“