Prípad novinárky Tódovej: Náhodný výber či cielené zastrašovanie?

Slovensko 17. júla 2017 (HSP/Foto: Screenshot Denník N)

Aktuálne rezonuje vo viacerých médiách prípad novinárky Denníka N Moniky Tódovej, ktorú počas uplynulého štvrtka (13. 7.) navštívil u nej doma terénny sociálny pracovník. Novinárka má so svojim manželom, tiež redaktorom denníka Mirekom Tódom, dve deti – chlapca a dievča, ktoré majú viac ako tri roky a navštevujú materskú školu.

Pracovník svoju neohlásenú námatkovú kontrolu podľa slov Tódovej vysvetlil tak, že ich meno vybral riaditeľ jedného z odborov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Terénny sociálny pracovník zároveň podľa slov novinárky priznal, že jeho samotného prekvapilo, prečo má kontrolovať práve túto rodinu.

Jana Lukáčová, riaditeľka kancelárie generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, v piatok (14. 7.) novinárke Tódovej ozrejmila, že pracovník vykonal terénnu sociálnu prácu v oblasti štátnych sociálnych dávok. Jeho úlohou nie je teda kontrola úroveň starostlivosti o deti, pretože túto činnosť smú vykonávať len kmeňoví zamestnanci orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Podľa slov Lukáčovej spis Tódovej terénnemu sociálnemu pracovníkovi teda nepridelil riaditeľ Juraj Škrip, ale nadriadená pracovníka, ktorá ho vybrala náhodne.

Riaditeľka kancelárie tiež vyjadrila prekvapenie, prečo návšteva v rodine klienta, ktorú oni považujú za bežnú súčasť svojej práce, vyvoláva takýto rozruch. Ani terénny pracovník ani jeho nadriadený totiž podľa jej slov nevedeli, že Tódová je redaktorkou Denníka N, čo nevedel ani Škrip.

Lukáčová v závere svojho stanoviska opätovne uviedla, že primárnou úlohou terénnych sociálnych pracovníkov v oblasti štátnych sociálnych dávok nie je kontrola úrovne starostlivosti o deti. Ak by si však pracovníci všimli nejaké podozrenie v rodine, musia informovať orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na úrade, ktorý je potom povinný a jediný kompetentný podozrenie prešetriť.

Náhodný výber vs. cielené zastrašovanie?

V prípade Tódovej teda buď došlo k skutočne náhodnému výberu s tým, že uvedení pracovníci úradu naozaj nevedeli, kto je Monika Tódová a vykonali bežnú kontrolu, ktorú uskutočňujú aj u iných rodín, ktoré poberajú prídavky na dieťa, ako to tvrdí Lukáčová.

Samotnú kontrolu si ale novinárka spojila so svojou prácou, možno aj v duchu, ktorý uviedol aj samotný Denník N po vyradení Petra Sagana z Tour de France – “ľudská myseľ má tú vlastnosť, že z neusporiadaného zhluku podnetov neustále vytvára vzory a príbehy aj tam, kde žiadne nie sú. Ide o veľmi užitočný znak mysle. Ak by sme ho nemali, veľmi ľahko by sa nám mohlo stať, že by nám unikli informácie, ktoré sú pre naše prežitie extrémne dôležité. Z pohľadu evolúcie je oveľa jednoduchšie párkrát sa pomýliť a byť za hlupáka ako byť mŕtvy… Hoci ide len o obyčajné náhody, naša myseľ v nich nájde významy, vytvorí z nich príbeh a našu maličkosť v tejto dráme obsadí do hlavnej roly, aby sme sa mohli cítiť o niečo menej bezvýznamní.”

Je tu aj ďalšia možnosť, že v prípade novinárky, ktorá takmer každý deň prináša informácie o vládnej strane SMER-SD, išlo o skutočné cielené zastrašovanie. Žiaľ, ani metódy informovania Tódovej nie sú vždy férové, často sú jej články tendenčné, manipulatívne a mnohí dotknutní tvrdia, že i úplne vymyslené, na čo aj spätnou väzbou reagoval samotný premiér Robert Fico, ktorí odmietol odpovedať na otázky práve Denníka N.

Spôsob informovania zo strany Tódovej, ako aj údajne zastrašovanie zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré spadá do pôsobnosti ministra strany SMER-SD Jána Richtera, teda vnáša do vzájomnej komunikácie novinárov a úradov spôsoby, ktoré by nemali byť na Slovensku akceptované.

Lipšicovo stádo

Novinárka Tódová sa ocitla na zozname, ktorý zverejnil podnikateľ Marián Kočner, ktorý seba označuje za podnikateľa z neexistujúcich mafiánských zoznamov. Zoznam “Lipšicove stádo” poukázal  na “nezávislosť” mienkotvorných médií a spoluprácu novinárov s politikmi.

Okrem Tódovej sa na zozname sms a emailovej komunikácie s Gáborom Grendelom a Danielom Lipšicom ocitli aj ďalší novinári, vrátane Mareka Vagoviča, Lukáša Dika, Zuzany Petkovej alebo Tibora Mattyasovského.

Peter Tóth v súvislosti so súkromnou komunikáciou tvrdí, že novinári sú rovnakí ľudia ako ich čitatelia, poslucháči či diváci a dokonca rovnakí ako tí, ktorých pranierujú (viac TU). „Keď si myslia, že ich nikto nevidí a nepočuje, rozprávajú si antisemitské vtipy, majú sexistické poznámky na adresu žien, uťahujú si z homosexuálov, posmievajú sa z výzoru svojich kolegov. Slovom, dopúšťajú sa takých istých pokleskov ako všetci smrteľníci. Len s tým rozdielom, že novinári za antisemitizmus, sexizmus, homofóbiu a iné neduhy verejne pranierujú iných.“