Ak by problém ID nebol extrémne vážny v etickej, antropologickej, ľudskoprávnej a kultúrnej rovine, tak by bolo možné napísať, že Čaputová dala premiérovi Pellegrinimu (Smer-SD) neslušný návrh (ktorý pred pár dňami prejudikoval alebo mediálne určil v istej relácii istý Osuský!). Totiž navrhnúť predsedovi vlády SR, aby sa vláda obrátila na Ústavný súd SR kvôli Istanbulskému dohovoru je neslušným návrhom vo vzťahu k NR SR, ale najmä vo vzťahu k slovenským rodinám a deťom, ktorým sa na základe tohto ideologického paškvilu bude arbitrárne a represívne zasahovať do ich prirodzených práv.

Dôvod, ktorý uviedla Čaputová, že ak má Pellegrini pochybnosti o tom, či ID patrí do slovenského právneho a hodnotového prostredia Slovenska, tak sa má obrátiť na ÚS.  Antropologická arogancia a ignorancia Čaputovej voči ľudskej prirodzenosti a dôstojnosti muža a ženy, voči manželstvu a rodine (ktoré bude na základe ID nivelizované na úroveň neprirodzených a mravne zvrátených partnerstiev), voči rodičovským právam na výchovu a vzdelávanie vlastných detí, voči ústave SR (neviaže sa na žiadnu „rodovú“ ideológiu), dosiahla apogeum.

Čaputovej tvrdenie „Názor Ústavného súdu by mohol byť kvalifikovaným a vecným príspevkom do diskusie o citlivej téme Istanbulského dohovoru. V otázkach, ako je aj táto, sa môžeme posunúť len vo vecnej diskusii a s rešpektom k nášmu základnému zákonu, teda ústave, podľa ktorej má o súhlase s ratifikáciou rozhodnúť parlament,“ je doslova cynické, ak sa vezme do úvahy, aké etické, principiálné a hodnotové “osobnosti” (česť prípadným výnimkám) boli nominovaní a menovaní na ÚS inými etickými, principiálnymi a hodnotovými “osobnosťami” (poslancami a Čaputovou).

Možno teraz aspoň niektorým voličom na Slovensku svitne, prečo vždy boli komédie a trenice okolo výberu a voľby či menovania ústavných sudcov. ÚS teraz spoľahlivo poslúži v presadení ID do legislatívy SR. To je súdny pozitivizmus v praxi, kde súdy (pár jedincov) arbitrátne určujú čo je dobro a čo je zlo, bez toho aby sa spoločnosť mohla brániť.

Ďalšou perlou, tentoraz právnickou (spomeňte si na jej koncipientsku prax, zápis do advokátskej komory…atď) bolo jej tvrdenie, že ona nebude stáť v ceste vôli väčšiny v parlamente, pokiaľ o pristúpení alebo nepristúpení k dohovoru rozhodne ústavne predpísaným spôsobom, ale to vraj doteraz podľa Čaputovej nestalo.

V tom je čaro procedurálnej etiky, lebo ak by sa NR SR len raz uzniesla na súhlasnom uznesení ohľadne ID, tak by antropologická revolucionárka a ideologička Čaputová nemala žiaden problém.

Takže z Čaputovej sa stala najnovšie i vykladačka ústavného práva, čo vôbec neprekvapuje, lebo jej doteraz nevadí, že ÚS doteraz nerozhodol vo veci sťažností z čias priebehu prezidentských volieb. Dokonca objavne zopakovala, že ID nie je ratifikovaný a teda z neho žiadne záväzky pre SR nevyplývajú, lebo ID na SR neplatí a nie je súčasťou právnej reality SR.

Paradoxne je presvedčená, že „k jeho ratifikácii by mohlo prísť len vtedy, ak by väčšina parlamentu vyjadrila súhlas s pristúpením k dohovoru po prerokovaní jeho textu, čo sa doteraz nestalo a zjavne k tomu ani nie je politická vôľa,“ pričom zjavne arogantne  ignoruje ústavnú parlamentnú väčšinu, ktorá dvakrát vyjadrila nesúhlas. Dôvod pre Čaputovej nerešpektovanie ústavnej väčšiny NR SR spočíva nesprávnom procedurálnom (procesnom) právnom postupe NR SR (kto chce psa biť palicu si už nájde) lebo vraj neprerokovali text ID v NR SR.

Logický protiklad je zrejmý i v prípade jej cynickej arogancie vo vyjadrení, že „vnímam a počujem hlas ľudí, ktorí nesúhlasia s Istanbulským dohovorom (a to je prezidentka všetkých ľudí), a opakujem, že nebudem stáť v ceste vôli väčšiny parlamentu v oblasti jeho ratifikácie“, čo zjavne popiera jej predchádzajúce tvrdenia, ale už hneď prorokuje, čo urobí (evidentne po voľbách), ak bude vôľa parlamentu ratifikovať ID.

Je vrcholom neľudského cynizmu, keď Čaputová označuje  k nej smerujúce výzvy za „klopanie na otvorené dvere“, čo iste nebude korelovať s textom jednej piesne, kde sa spieva o klopaní na nebeskú bránu (skôr na pekelnú bránu), lebo ona ideologicky zavrela dvere voči rešpektovaniu dvoch uznesení NR SR.

Napriek jej skorším tvrdeniam, kde sa vyjadrila, že „…opakujem, že budem rešpektovať rozhodnutie NR SR, keď rozhodne o súhlase alebo nesúhlase s ratifikáciou Istanbulského dohovoru v súlade s ústavou, ktorou sme všetci viazaní. Doteraz sa to nielen podľa mňa, ale ani podľa viacerých ústavných právnikov nestalo,“ konala presne naopak. Zjavne sugestívne a manipulatívne  vyzývala účastníkov a organizátorov modlitbového stretnutia (Slovenský dohovor za rodinu a M.  Kuffu) na dnes 11. februára, aby prejavili svoj názor pokojne, čím len ukázala kam sa dá klesnúť v Grassalkovičovom paláci. Tvrdila, že „na konfrontáciu dnes neexistuje dôvod. Odmietnutie násilia na ženách a domáceho násilia by nás malo spájať a nie rozdeľovať,“ pričom zjavne ignorovala rozdiel medzi modlitbou ruženca a inými verejnými prejavmi občianskeho odporu voči antropologickému zlu, ktoré ID obsahuje.

Prezentované mediálne posolstvo, že stretnutie s predsedom NR SR Dankom a predsedom vlády Pellegrinim má za cieľ prispieť k tomu, aby vraj ID nebol „ďalej zneužívaný v kampani“, vyznelo ako učebnicová definícia farizejstva. Korunu tomu nasadil predseda vlády SR Pellegrini, ktorý farizejsky požiadal prezidentku, aby umožnila stiahnutie podpisu z ID tým, že udelí splnomocnencovi vlády SR možnosť stiahnuť podpis z ID, čím mediálne vytváral ilúziu, že stiahnutím podpisu sa vláda SR vraj definitívne vysporiada s ID.

Návrat k prvému kroku z roku 2011 je podľa predsedu vlády SR možný.  Tento predvolebný farizej navrhol, aby vláda SR na jednom z budúcich zasadnutí rozhodla o tom, že chce podpis spod ID stiahnuť. Vyhlásil, že „na to, aby to mohla vláda spraviť, požiadame prezidentku SR Zuzanu Čaputovú, aby udelila vláde a konkrétnemu členovi vlády splnomocnenie. Po získaní tohto splnomocnenia dotyčný člen vlády tento náš podpis stiahne,“ čím si opäť umyl ruky ako Pontský Pilát a súčasne prehodil horúci zemiak za plot Grassalkovičovho paláca. Len zamlčal, že už dávno toto mohol urobiť on alebo pred ním Fico, keď vláda mala kompetenciu od bývalého prezidenta riešiť tieto záležitosti. Alebo vari nie?

Premiér  Pellegrini taktiež objavil teplú vodu, keď povedal, že ID nie je na Slovensku ratifikovaný, lebo „…sa ním žiadna štátna inštitúcia v SR neriadi. Keďže nedošlo k jeho ratifikácii, nie je na Slovensku platný“.

V rámci rafinovanej predvolebnej kampane uistil slovenských občanov, že nikto z najvyšších činiteľov nemieni Istanbulský dohovor ratifikovať, len úmyselne zabudol na platný právny stav v SR, že je to slovenský parlament, kto ratifikuje takéto zmluvy, pričom to, že ID nie je pre Slovensko záväzný (ako povedal), vie každý študent práva v prvom ročníku alebo každý logicky uvažujúci človek.

Nezabudol upozorniť, že nová vláda po voľbách by mohla tento názor zmeniť a začať proces ratifikácie, čím podprahovo naznačil, čo voličov čaká: antropologická revolúcia so všetkými dôsledkami pre slovenské rodiny (ak si voliči zvolia liberálnu opozíciu). Varoval, že „vláda sa pod tento dohovor môže aj podpísať. Ale to je už na zodpovednosti novej vlády, či si na niečo také trúfne, a na parlamente, ako naloží s takýmto návrhom,“, čo je priehľadné, ako jeho a vládne predvolebné divadlo okolo ID.

Je zjavné, že socialistický Smer nebude mať problém zahlasovať spolu s tzv. liberálmi (SaS, PS/Spolu), s tzv. centristami (Zaľudí), inými socialistami (Dobrá voľba),  s Matovičovými obyčajnými ľuďmi, ktorí sú vždy ideologickým a hodnotovým mixom, za predpokladu, že sa všetci dostanú do parlamentu. Všetci poslanci dostanú voľnú ruku ohľadne kultúrnoetických otázok a potrebný počet antropologických revolucionárov sa môže nájsť.

Podľa Danka „NR SR jasne povedala, že SR nechce byť viazaná týmto dokumentom,“ pričom si spomenul na Ústavu SR, v ktorej je definované manželstvo ako zväzok muža a ženy. Škoda, že si na ústavu nespomenul pri rokovaní NR SR o ID a nedal hlasovať o (ne)ratifikácii ID, keď je vraj v parlamente ústavná väčšina, ktorá jasne odmieta ID.

Jeho názor na Čaputovú je síce pravdivý (alibizmus a naťahovanie času, čakanie  na novú liberálnu vládu), pričom je možno pravdivé aj jeho tvrdenie, že „NR SR má plné právo prijať uznesenie a odmietnuť dohovor, čo sa stalo,“ ale procedurálne sa asi nepostupovalo jednoznačne a nespochybniteľne.

Na Slovensku je všetko možné aj antropologická revolúcia za pomoci tých, ktorí ID pred farizejsky voľbami odmietajú. Stačí, že si to bude vyžadovať rozloženie síl a mnohí na tento vlak naskočia.

René Balák