Prečo sa liberálni fašisti hnevajú, keď ich nazývame liberálnymi fašistami? A prečo im to označenie plným právom patrí?

Bratislava 21. októbra 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

Slniečkari sa pohoršujú, keď niekto použije slovné spojenie „liberálni fašisti“. Urazene hovoria, že je nezmyselné používať tento výraz, lebo je to oxymoron, protirečivé spojenie navzájom sa vylučujúcich slov, ktoré je tým pádom nezmyselné. Lenže táto ich argumentácia je demagogická a ako zvyčajne, aj v tomto prípade merajú dvojitým metrom

Keďže fašisti ľudí obmedzujú a naopak, liberálny znamená z princípu slobodomyseľný, zmierlivý, znášanlivý, podľa slniečkarov povedať „liberálni fašisti“ môže len osoba ducha mdlého. Snažia sa to zdôvodniť, alebo skôr zahovoriť planými paralelami, napríklad TU.Lenže skutočnosť je zložitejšia.

Uctievačom pravdoláskarskeho náboženstva akosi uniklo, že aj keby tu išlo o oxymoron, aj takýto jazykový prostriedok je súčasťou hovorovej reči a ako taký má svoj zmysel, pretože práve zdanlivá rozporuplnosť slovných spojení obsahuje určité posolstvo. Svoj veľmi konkrétny význam majú slovné spojenia väčšia polovica, zdravý nemocný, ohlušujúce ticho, priviesť žobráka na mizinu a podobne.

Zoberme si jeden z mnohých príkladov: tí istí slniečkari celkom bežne používajú napríklad termín „zločiny komunizmu“. A to je úplne rovnaký oxymoron ako „liberálny fašizmus“, pretože komunizmus podľa klasickej definície má byť konečné, beztriedne štádium vývoja ľudstva, ktoré je ideálom, ktoré zatiaľ nikto nedosiahol, ale kde si podľa autorov tej koncepcie budú ľudia všetko spravovať sami a nebude možné, aby tam dochádzalo k masovým zločinom vyplývajúcim z nespravodlivého rozdelenia moci.

Zločiny, ktoré majú slniečkari na mysli pod „zločinmi komunizmu“, sa týkajú krajín, kde v žiadnom prípade nebol komunizmus: išlo o historické režimy v krajinách bývalej svetovej socialistickej sústavy, ktoré sa hlásili k marxistickým a socialistickým myšlienkam, a ktoré samy seba klasifikovali ako socialistické, sociálne-demokratické.

Slniečkarski politológovia pre svoje potreby termín „komunizmus“ ukradli, tieto režimy ním zámerne označujú nesprávne, a zámerne ho celkom pošpinili – priraďujú k tomuto slovu jednoznačne negatívne, a z roka na rok čoraz negatívnejšie konotácie. Pritom zločiny, ktoré sa v histórii v tých krajinách udiali, páchali konkrétne mocenské štruktúry, konkrétni ľudia. A áno, tí ľudia žili v určitom časopriestore, boli súčasťou určitého modelu pseudosocialistickej oligarchickej partokracie, ktorá mala určité črty štátneho kapitalizmu, národného socializmu a čertvie čoho všetkého ešte, na tom sa už vybláznili celé hordy „demokratických“ politológov a sociológov.

Lenže ak niekto paušálne tvrdí, že zločiny, ktoré sa v tých krajinách udiali, majú na svedomí tie režimy, potom rovnakým právom môžeme hovoriť o zločinoch kapitalizmu, zločinoch demokracie a zločinoch liberalizmu, pretože obludné zločiny s miliónmi obetí sa diali a dejú aj v režimoch (a v mene režimov) hlásiacich sa ku kapitalizmu, demokracii a liberalizmu. A teda tieto vzletné a zneužité slová si môžeme aj my rovnako ľahko zobrať do úst a môžeme ich práve tak ľahko a takým istým právom pošpiniť, ako sa to stalo s inými vzletnými a zneužitými slovami v minulosti.

Termín „liberalizmus“, pod ktorým oni rozumejú ideálny spoločenský systém, kde si každý bude môcť robiť, čo sa mu zapáči, ale zároveň tým nebude tých druhých obmedzovať, je utópia presne rovnako nerealizovateľná, ako tá komunistická. V praxi  režimy, ktoré samy seba kryjú nálepkou „liberálny“, „liberalizmus“, sú v skutočnosti oligarchickými korupčnými plutokraciami, ktoré patria pod neokoloniálnu správu Západu: podstatná časť ich ekonomík, najmä kľúčové odvetvia, sú vo vlastníctve alebo pod kontrolou západných korporácií. Masmédiá, mestská deep state „kaviareň“ so štruktúrami centrálnych aj mimovládnych inštitúcií, to všetko je v rukách určitých mocenských kruhov, ktoré prostredníctvom celého radu nástrojov spoločnosť od útleho detstva „vzdelávajú“ a „usmerňujú“.

Žiaľ, spôsoby, ktoré pritom používajú, sa príliš nelíšia od spôsobov, ktoré používali predošlé režimy – vrátane prístupu k oponentom systému, i keď pre spravodlivosť treba povedať, že tie najradikálnejšie metódy proti nim režim zatiaľ ešte nepoužíva.

Liberalizmus ako utopický ideál a „liberalizmus“ ako reálny spoločenský režim, ktorý na svoje krytie používa túto nálepku – tieto dva významy toho slova nie sú ani zďaleka totožné, ba ani len podobné.

Aj fašizmus je slovo, ktoré má veľa významov a rôznych definícií. V širšom, „ruskom“ ponímaní je to totalitná šovinistická diktatúra kapitalistickej oligarchie – a to je presne to, do čoho nás chcú určité politické sily ešte viac namočiť. A preto sa dá v prípade fanatických šíriteľov jedinej „liberálnej“ pravdy a spravodlivosti, používajúcich cenzúru, zastrašovanie, fízlovanie, kádrovanie, ktorí celú spoločnosť totálne a totalitne valcujú jedinou povolenou demagógiou, plným právom hovoriť o liberálnych fašistoch.

Ivan Lehotský