Môj profil 
Predplatné
Odpoveď na otázku, prečo mainstream šíri jednostrannú propagandu, prinášajú Jaromír Volek a Marína Urbániková v knihe Českí novinári v komparatívnej perspektíve. Kapitola venujúca sa politickej orientácii žurnalistov je svojimi výsledkami zaujímavá aj pre slovenskú verejnosť. Informuje portál Poleblog.sk a článok pôvodne vyšiel v denníku SME . Autorom je výskumník pražského Ústavu medzinárodných vzťahov a učí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského, Tomáš Profant.
Z prieskumu vyplýva, že vyše 70% opýtaných novinárov sa stotožňuje s liberálnymi hodnotami, 37% s konzervatívnymi a z tzv. tranformačnej generácie narodenej medzi rokmi 1966-1981 sa len 14% stotožňuje so socialistickými hodnotami. Z najmladšej generácie je to štvrtina.
Svoje liberálne hodnoty pritom novinári takmer automaticky spájajú s pravicovou orientáciou. Zhruba polovica žurnalistov je pravicová a len okolo 16 % je naľavo. Pravicové ideologické zameranie je tak omnoho vyššie než v západnej Európe a Spojených štátoch.
Liberálny pohľad pre niektorých žurnalistov znamená „ovládnutie spoločenského poľa svojím pohľadom“. Dobre to ukazuje vysoké percento stotožnenia sa s profesnou hodnotou intervenčného (aktivistického) prístupu novinára do spoločnosti. Novinári prisudzujú dôležitosť ovplyvňovaniu verejnej mienky, či presadzovaniu určitých hodnôt a ideí. Toto platí obzvlášť pre najmladšiu generáciu. Uvedená forma aktivizmu sa nezameriava priamo proti moci, ale smeruje k zmene vedomia spoločnosti. Novinári na seba berú učiteľskú rolu. Podľa odhadov by podobné čísla boli namerané aj u novinárov na Slovensku.
Orientácia každého jednotlivého novinára je samozrejme nespochybniteľná. Ak však dohromady vytvárajú ideologickú dominanciu jedného prúdu, môže sa oslabovať princíp plurality v demokratickej spoločnosti, obzvlášť ak je táto dominancia spojená s jednostranným ideologickým aktivizmom.
Typickým príkladom je redaktorka Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá sa so svojimi aktivistickými kolegami neustále sťažuje, že od nich vedenie RTVS vyžaduje objektivitu. Za vedenia Václava Miku boli zrejme naučení, že si môžu svoju liberálnu ideológiu pretláčať do vysielania a takto ovplyvňovať verejnú mienku.
Ďalším príkladom je Michal Havran, ktorý svojím vulgárnym slovníkom a napadaním kresťanstva klesol na úplne dno žurnalistiky. Podobne na tom je jeho kolega Tomáš Prokopčák, ktorý odkázal ľuďom, že “nemajú právo veriť hocičomu a nemajú právo hlásať hocičo.” Ľudia musia zrejme veriť len jeho zvrátenej ideológii, lebo inak ich onálepkuje pojmom konšpirátori.
Takéto konanie aktivistických liberálnych novinárov muselo teda prirodzene viesť k vzniku tzv. alternatívnych – nezávislých médií. Každá akcia totiž vyvoláva reakciu. Ak by boli mainstreamoví novinári objektívni a neťahali do žurnalistiky svoju liberálnu ideológiu, žiadne alternatívne médiá by nemuseli vzniknúť.
Keďže sú mainstreamoví novinári vo väčšine prípadov liberáli a vzor vidia výlučne na Západe, majú tendenciu neustále kopať do Ruska, ktoré je v niektorých prípadoch pre nich symbolom tradičných konzervatívnych hodnôt. Podobné je to s politickou situáciou na Slovensku. Podporujú liberálne strany ako napríklad Most – Híd, SaS, OĽaNO, Progresívne Slovensko a samozrejme najviac zo všetkých milujú prezidenta Kisku. Naopak, nemajú príliš v láske SMER, SNS, ĽSNS a sčasti aj Sme Rodina.
Čo je ale najhoršie, mainstreamové média šíria ideológiu, ktorá je v absolútnom rozpore s verejnou mienkou ľudí žijúcich na Slovensku. Podľa prieskumov sú totiž Slováci v drvivej väčšine konzervatívne orientovaní, sú proti zväzkom homosexuálov, odmietajú imigrantov, sú proti potratom- zabíjaniu detí , atď.
Práve z tohto nesúladu vznikli alternatívne médiá, ktoré sú zväčša konzervatívne orientované, teda jednak sú bližšie k bežným ľuďom a dávajú priestor ľuďom, politikom, stranám či geopolitickému smerovaniu, ktoré sú v mainstreame buď ignorované, cenzúrované, alebo neprávom očierňované.
Samuel Gdovin
