Pozitívne záväzky štátu nemožno redukovať na formalizmus: nález ústavného súdu ako výstraha Generálnej prokuratúre SR

Úvod

Ochrana základných práv v demokratickom právnom štáte nestojí iba na existencii zákonných noriem, ale predovšetkým na schopnosti štátnych orgánov tieto práva reálne chrániť. Osobitne to platí pri najzávažnejších zásahoch do ľudskej integrity, akými sú zásahy do práva na život podľa čl. 15 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Práve v prípadoch, keď smrť človeka môže súvisieť s postupom orgánov verejnej moci, nevzniká štátu iba povinnosť zdržať sa svojvoľného zásahu. Vzniká mu aj pozitívny záväzok aktívne konať – vytvoriť účinný systém ochrany života a zabezpečiť riadne, nezávislé a efektívne preverenie okolností, za ktorých k úmrtiu došlo.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 145/2026 predstavuje významné rozhodnutie práve preto, že pripomína obsah tejto procesnej povinnosti štátu. Súčasne však otvára aj kritickú otázku, či samotné rozhodnutie ústavného súdu dostatočne reflektovalo rozsah zásahu do práv pozostalého, keď napriek konštatovaniu porušenia základných práv nepriznalo sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ako bývalá zástupkyňa SR pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a advokátka vnímam tento nález predovšetkým ako dôležitý signál smerom ku Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej „GP SR“) s tým, že jej povinnosťou je zabezpečiť, aby pri podozreniach zo zlyhania štátnych orgánov neboli práva poškodených redukované na formálne vybavenie podnetu a potvrdenie skorších záverov orgánov činných v trestnom konaní. Pozitívne záväzky štátu vyplývajúce z Dohovoru totiž nemožno napĺňať formalizmom.

1. Skutkové okolnosti prípadu: pátranie po ťažko chorej osobe a otázka zodpovednosti štátu

Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že predmetom konania bolo preverovanie postupu príslušníkov Policajného zboru pri pátraní po nezvestnom Ing. K.P., otcovi sťažovateľa.

Po oznámení nezvestnosti ťažko chorej osoby dňa 16.11.2022 na Obvodnom oddelení Policajného zboru Bratislava Petržalka-juh vykonávali pátranie príslušníci Policajného zboru služobne zaradení na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava V. Podstata následne podaných trestných oznámení spočívala v tvrdení, že policajti napriek opakovaným žiadostiam sťažovateľa bezprostredne po začatí pátrania nepožiadali príslušné subjekty o vydanie dostupných kamerových záznamov, ktoré mohli zachytávať pohyb nezvestnej osoby. K ich vyžiadaniu došlo až 21. novembra 2022, teda približne o päť dní neskôr, keď už Ing. K.P. pravdepodobne nebol nažive.

Inšpekčná služba uznesením č. k. UIS-19/1-OISZ-2024 z 15.7.2024 podľa § 197 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodla o odovzdaní veci na disciplinárne konanie riaditeľovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V. Dospela k záveru, že výsledky preverovania nepreukázali spáchanie trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 a 2 Trestného zákona, avšak mohlo ísť o porušenie služobných povinností policajtov, ktoré môže byť posúdené ako disciplinárne previnenie.

Sťažnosť sťažovateľa ako poškodeného Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej „krajská prokuratúra“) uznesením č. k. 4 Kn 10/24/1100-23 z 10.9.2024 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.

Následne GP SR upovedomením č. k. IV/4 Gn 227/24/1000-5 z 10. februára 2025 odložila ako nedôvodnú žiadosť sťažovateľa podanú podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 11/2019 o preskúmanie zákonnosti postupu inšpekčnej služby a rozhodnutia krajskej prokuratúry.

Práve proti tomuto postupu smerovala ústavná sťažnosť. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým tvrdil, že príslušní policajti zavinili zmarenie, resp. podstatné sťaženie splnenia dôležitej úlohy spočívajúcej vo vypátraní jeho nezvestného otca včas. Ak by títo policajti postupovali v súlade so svojimi povinnosťami, jeho otec by bol s vysokou pravdepodobnosťou zachránený, pretože jeho pohyb bol na relevantných kamerových záznamoch preukázateľne zachytený. Už zo samotných záverov inšpekčnej služby vyplýva, že policajti neurobili všetko, čo sa od nich mohlo požadovať, aby zabránili ohrozeniu života nezvestného. Ak by nedošlo k zásadnému omeškaniu pri zabezpečovaní kamerových záznamov, zabránilo by to smrti jeho ťažko chorého otca. Vyhľadanie a zabezpečenie kamerových záznamov sťažovateľ bezúspešne opakovane navrhoval 17., 18. a 19.11.2022. Práve táto okolnosť zvyšuje závažnosť konania dotknutých policajtov dosahujúceho tak intenzitu trestného činu. Tvrdenie inšpekčnej služby, že nebolo možné určiť, či by sa nezvestného podarilo vypátrať aj vtedy, ak by policajti zodpovední za výkon pátrania v ničom nepochybili a vykonali by všetky potrebné úkony riadne a včas, sťažovateľ považuje za absurdné. Na jeho námietku v tomto zmysle však krajská prokuratúra nijako nereagovala. Nelogické je aj tvrdenie inšpekčnej služby, že vypátranie nezvestného je dôležitou úlohou, ale vykonanie konkrétnych úkonov, iba a len prostredníctvom ktorých bolo možné túto úlohu reálne splniť, už nemožno subsumovať pod dôležité úlohy v zmysle trestného práva. Ako zásadný nedostatok postupu a rozhodnutia krajskej prokuratúry sťažovateľ vníma nevyslovenie žiadneho záveru vzťahujúceho sa na dôslednosť a včasnosť úradného postupu pátračov vo vzťahu k možnej eventualite, že žiadosť o súčinnosť Dopravnému podniku mesta Bratislava doručená nebola. Za kontroverzné sťažovateľ považoval tvrdenie krajskej prokuratúry, že konanie dotknutých policajtov mohlo vykazovať znaky disciplinárneho previnenia, pretože z odôvodnenia jej rozhodnutia nevyplýva absolútne žiadne pochybenie zo strany policajtov, ktoré by identifikovala, t. j. prípadné nedostatky nijako bližšie nešpecifikovala a nekonkretizovala. Takýto postup je zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný. Krajská prokuratúra podľa sťažovateľa nedala vôbec žiadnu odpoveď na podstatnú námietku, že úkony, ktoré zo strany pátračov vykonané neboli (resp. boli vykonané oneskorene), ale po správnosti mali byť (resp. mali byť vykonané včas), nie je možné subsumovať pod dôležité úlohy podľa § 327 Trestného zákona. Sťažovateľ trval na tom, že krajská prokuratúra mala vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vysvetliť, prečo nedostatky v postupe príslušníkov polície nie sú takými nedostatkami, ktoré by mali charakter zmarenia alebo podstatného sťaženia splnenia dôležitej úlohy. Krajská prokuratúra len stroho a arbitrárne skonštatovala, že ňou vzhliadnuté (bližšie nešpecifikované) nedostatky v postupe príslušníkov polície zodpovedných za výkon sami osebe nevykazujú naplnenie všetkých zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Trestného zákona. Sťažovateľ spochybnil skutkové tvrdenie, že k spracovaniu a najmä k odoslaniu žiadostí o kamerové záznamy došlo 18.11.2022, pretože sa tak preukázateľne stalo až 21.11.2022. Dátum 18.11.2022 bol do textu žiadostí účelovo vložený výlučne v snahe o fingovanie ich skoršieho vyhotovenia. V ďalšom sťažovateľ namietal porušenie zásady špeciality Trestného poriadku, keď po podaní trestného oznámenia bolo potrebné pri dokazovaní postupovať výlučne podľa tohto trestnoprocesného kódexu a len procesnými úkonmi vykonávanými príslušným orgánom činným v trestnom konaní, a nie „operatívcom“ podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), prípadne podľa interných predpisov Policajného zboru. S názorom krajskej prokuratúry na uvedenú problematiku sťažovateľ nesúhlasil. Za zákonný nemožno podľa neho považovať postup, keď je trestné oznámenie pridelené „operatívcovi“, ktorý na základe mimoprocesných predpisov zabezpečí všetky podstatné dôkazné materiály, vypočuje (vyťaží na úradný záznam) podozrivé osoby, z tohto „operatívneho dokazovania“ spracuje vlastné analýzy, všetok tento ,,dôkazný“ materiál predloží vyšetrovateľovi, ktorý procesným spôsobom ani len nevypočuje podozrivé osoby, nevykoná okrem jedného v podstate žiaden úkon v trestnom konaní a na tomto základe vydá meritórne rozhodnutie. Všetky dôkazy – výsledky prešetrenia operatívnych kontrol zabezpečených operatívnou pracovníčkou neboli zabezpečené a vykonané oprávnenou osobou v zodpovedajúcom štádiu trestného konania po podaní trestného oznámenia. Vznikol tak nezákonný dôkaz, z ktorého inšpekčná služba, krajská prokuratúra a GP SR citovali nepodložené a rozporné tvrdenia, ktoré boli sťažovateľom vyvrátené s odkazom na konkrétne skutočnosti a dôkazy. Išlo o spisový materiál zabezpečený pre účely trestného konania v rozpore s Trestným poriadkom. GP SR sťažovateľ vytýkal, že sa s jeho argumentáciou nevysporiadala. Jej závery hodnotí ako nesprávne a nesúhlasí s nimi. Týka sa to aj vyhodnotenia potreby zabezpečenia ďalších navrhovaných dôkazov, ako aj názoru GP SR, že policajti v pátraní vykonali dostatočné penzum úkonov a že úkony, ktoré mali podľa sťažovateľa podniknúť, síce mohli prispieť k čiastočnej alebo úplnej lokalizácii nezvestného, ale nemuseli viesť k pozitívnemu výsledku operatívno-pátracej činnosti policajtov, a preto ich nemožno považovať za spôsobilé pre určenie rozsahu nedbanlivostného konania. Podľa sťažovateľa nedošlo k účinnému vyšetreniu udalostí súvisiacich s nedostatočným pátraním po jeho ťažko chorom otcovi. Závery vyšetrovania sa opierali najmä o výpovede a záznamy predložené zainteresovanými policajtmi, neboli objasnené rozpory, na ktoré sťažovateľ poukazoval vrátane mnohých nezrovnalostí, antedatovania dokumentov a preukázateľných klamstiev. Nedošlo k vykonaniu sťažovateľom navrhovaných dôkazov, ktoré by uvedené rozpory odstránili a preukázali jednoznačné pochybenia polície pri pátraní. Už aj vzhľadom na inšpekčnou službou identifikované porušenie služobných predpisov bolo postúpenie prípadu na disciplinárne konanie zjavne nedostatočné. Orgány činné v trestnom konaní nepodnikli primerané kroky, aby zabezpečili všetky významné dôkazy. Nedostatky vo vyšetrovaní boli v rozpore s požadovaným štandardom účinnosti. Z hľadiska pozitívnych záväzkov štátu účinne vyšetriť také okolnosti, aké sú prítomné v posudzovanom prípade, bolo o to závažnejšie, že v zmysle judikatúry ESĽP vyšetrovanie trestnej činnosti príslušníkov polície musí spĺňať požiadavku nezávislosti, ktorej inšpekčná služba nevyhovuje. K porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu došlo pri vydaní takého individuálneho právneho aktu GP SR, ktorým bolo s konečnou platnosťou de facto potvrdené, že sťažovateľ nemá postavenie osoby poškodenej trestným činom a trestný čin, ktorý mal byť podľa jeho trestného oznámenia spáchaný, spáchaný nebol. Táto skutočnosť sťažovateľovi znemožnila dosiahnuť procesné postavenie poškodeného v trestnom konaní, ktoré pre neho predstavuje jediný legitímny procesný prostriedok na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom. Nedostatok vyrozumenia GP SR, v ktorom spočíva porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, je nedostatočné odôvodnenie prijatých skutkových a právnych záverov, ktoré mali rozhodujúci význam pre posúdenie, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin a či vykonané trestné konanie prebehlo zákonným spôsobom, a teda rozhodujúcich pre vydanie meritórneho rozhodnutia v trestnom konaní, ktorým bolo sťažovateľovi odňaté postavenie poškodeného.

2. Pozitívne záväzky štátu podľa čl. 2 Dohovoru

Podľa konštantnej judikatúry ESĽP prvá veta článku 2 ods. 1 Dohovoru prikazuje zmluvným štátom, aby sa nielen zdržali odňatia života „úmyselne“ alebo „použitím sily“, ktoré je neprimerané legitímnym cieľom uvedeným v pododsekoch (a) až (c) druhého odseku tohto ustanovenia, ale tiež aby podnikli vhodné kroky na ochranu životov osôb v ich právomoci (pozri L.C.B. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 9.6.1998, ods. 66). To zahŕňa prvoradú povinnosť štátu chrániť právo na život zavedením účinných trestnoprávnych ustanovení na odradenie od páchania trestných činov proti osobe podporovanej mechanizmom presadzovania práva na predchádzanie, potláčanie a trestanie porušovania takýchto ustanovení (pozri Kontrová proti Slovensku, rozsudok z 31.05.2007, ods. 49). Povinnosť štátu prijať primerané opatrenia na ochranu životov osôb spadajúcich do jeho právomoci sa za primeraných okolností vzťahuje aj na pozitívny záväzok prijať preventívne operatívne opatrenia na ochranu jednotlivca, ktorého život je ohrozený (pozri Osman proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 28.10.1998, ods. 89 a 90). Pri posudzovaní rozsahu takýchto pozitívnych záväzkov podľa článku 2 Dohovoru by sa mala brať do úvahy povinnosť zmluvných štátov podľa článku 1 Dohovoru zabezpečiť praktickú a účinnú ochranu práv a slobôd v ňom ustanovených (pozri mutatis mutandis, McCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27.09.1995, ods. 4645-47). Pokiaľ ide o zmiznuté osoby, ESĽP zdôraznil, že rozsah pozitívnej povinnosti orgánov sa musí vykladať spôsobom, ktorý orgánom neukladá nemožné alebo neprimerané bremeno (pozri rozhodnutie Akdoğdu proti Turecku z 18.10.2005). V takýchto prípadoch je pre ESĽP významné, či orgány vedeli alebo mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného rizika, a ak áno, či urobili všetko, čo sa od nich mohlo požadovať, aby zabránili tomu, aby bol život dotknutej osoby ohrozený (pozri rozhodnutie Uçar proti Turecku z 11.04.2006, ods. 86).

Pokiaľ ide o procesné aspekty, ESĽP vo vzťahu k článku 2 Dohovoru zdôraznil, že povinnosť chrániť právo na život podľa tohto ustanovenia v spojení so všeobecnou povinnosťou štátov podľa článku 1 Dohovoru „zabezpečiť každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody definované v Dohovore“, implicitne vyžaduje, aby existovala určitá forma primeraného a účinného úradného vyšetrovania, keď jednotlivci zomreli za podozrivých okolností. Základným účelom takéhoto vyšetrovania je zabezpečiť účinnú implementáciu vnútroštátnych zákonov, ktoré chránia právo na život. Vyšetrovanie musí byť schopné po prvé zistiť okolnosti, za ktorých k incidentu došlo, a po druhé viesť k identifikácii a potrestaniu zodpovedných osôb. Toto nie je povinnosťou výsledku, ale prostriedkov. Orgány musia podniknúť primerané kroky, ktoré majú k dispozícii, aby zabezpečili dôkazy týkajúce sa incidentu. V tomto kontexte je obsiahnutá požiadavka rýchlosti a primeranosti. Akýkoľvek nedostatok vo vyšetrovaní, ktorý podkopáva jeho schopnosť zistiť okolnosti prípadu alebo zodpovednú osobu, môže byť v rozpore s požadovaným štandardom účinnosti. Povaha a miera skúmania, ktorá spĺňa minimálne požiadavky účinného vyšetrovania, závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu. Musí byť posúdená na základe všetkých relevantných okolností a s ohľadom na reálne možnosti vyšetrovania (Centrum právnych možností v mene Valentina Câmpeanu proti Rumunsku [GC], rozsudok zo 17.07.2014, ods. 147). Ak došlo k nevysvetlenému nevykonaniu nevyhnutných a zrejmých vyšetrovacích úkonov a neexistuje prijateľné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa tieto úkony nevykonali, je štát zodpovedný za obzvlášť vážne porušenie jeho povinnosti chrániť právo na život. Z uvedeného vyplýva, že aby bolo vyšetrovanie považované v zmysle judikatúry ESĽP za účinné, orgány musia uskutočniť primerané kroky umožňujúce im zaistiť dôkazy týkajúce sa prípadu (Gül proti Turecku, rozsudok zo 14.12.2000, ods. 89). Musia byť tiež vyšetrené rôzne verzie udalostí a rôzne hypotézy, nemožno sa zamerať iba na jednu verziu prípadu. Pri akýchkoľvek nedostatkoch vyšetrovania, ktoré znemožnia zistenie príčiny smrti alebo zodpovednej osoby alebo osôb, hrozí, že budú v rozpore s týmto štandardom. V tomto kontexte je obsiahnutá požiadavka promptnosti a primeranej rýchlosti (Mahmut Kaya proti Turecku, rozsudok z 28.3.2000, ods. 106-07). Orgány musia konať z vlastnej iniciatívy bezprostredne po tom, ako sa o prípade dozvedeli. Nemôžu ponechať na iniciatíve blízkeho príbuzného, aby podal formálnu sťažnosť alebo bral zodpovednosť za priebeh akéhokoľvek vyšetrovania (pozri napríklad, mutatis mutandis, Ilhan proti Turecku, rozsudok z 26.06.2000, ods. 63). Aby bolo vyšetrovanie účinné, môže byť všeobecne považované za nevyhnutné pre osoby zodpovedné a vykonávajúce vyšetrovanie, aby boli nezávislé od tých, ktoré boli zúčastnené na udalosti (pozri napríklad Güleç proti Turecku, rozsudok z 27.07.1998, ods. 81-82). Uvedené znamená nielen absenciu hierarchického a inštitucionálneho vzťahu ale tiež reálnu nezávislosť (pozri napr. Ergi proti Turecku, rozsudok z 28.7.1998, ods. 83 – 84; rozsudky Hugh Jordan proti Spojenému kráľovstvu, ods. 120; a Kelly a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, ods. 114, obidva zo 04.05.2001). Akokoľvek, blízki príbuzní poškodeného musia byť zapojení do konania v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie ich legitímnych záujmov.

Ústavný súd v bode 52 uviedol: „Vychádzajúc zo skutočnosti, že nezvestný otec sťažovateľa mohol byť v záujme záchrany jeho života vzhľadom na svoj zdravotný stav v značnej miere odkázaný aj na náležitý postup polície ako orgánu zabezpečujúceho v zmysle príslušných zákonných ustanovení pátranie po nezvestných osobách [§ 2 ods. 1 písm. l) zákona o Policajnom zbore], ústavný súd nemal dôvod pochybovať o tom, že na prešetrenie zákonnosti postupu príslušníkov polície sa v konkrétnych okolnostiach v danej veci vzťahuje pozitívny záväzok štátu na vykonanie účinného vyšetrovania. Závažnosť s tým spojeného a následne oznámeného trestného činu (napriek tomu, že malo ísť „iba“ o prečin podľa § 327 Trestného zákona) tak ústavný súd odvodil od skutočnosti, že „v hre“ v pôvodnom pátracom konaní polície bol život nezvestnej osoby, u ktorej v konečnom dôsledku nastala smrť. Vedomosť polície, že pri nezvestnom išlo o osobu, ktorá skrz svoje ochorenie bola v ohrození života, pritom nastala už pri oznámení jej nezvestnosti. Vyplýva to aj z rozhodnutia inšpekčnej služby z 15. júla 2024 (s. 9). Otec sťažovateľa sa pritom stal nezvestným v ročnom období (polovica novembra), ktoré je z klimatického hľadiska pomerne nepriaznivým obdobím na pobyt mimo obydlia aj vzhľadom na pokles nočných teplôt. Táto okolnosť primerane zvyšovala požiadavku na kvalitu postupu pátracích orgánov v danej veci.“ A v bode 60 s odkazom na judikatúru ESĽP dospel k záveru, že sa „musel zamerať na kvalitu a dostatočnosť procesných krokov vykonaných pri preverovaní podozrenia z protiprávneho konania dotknutých príslušníkov OR PZ, t. j. či inšpekčná služba vykonávajúca vyšetrovanie prijala primerané opatrenia na zistenie skutkového stavu a objektívne posúdenie možnej trestnoprávnej zodpovednosti „pátračov“ a či sa s následnými právnymi prostriedkami nápravy sťažovateľa proti rozhodnutiu inšpekčnej služby krajská prokuratúra a neskôr generálna prokuratúra vysporiadali ústavne konformným spôsobom.“

3. Pochybenia GP SR

Jednou z kľúčových námietok sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom bola otázka zákonnosti spôsobu, akým orgány činné v trestnom konaní preverovali jeho trestné oznámenie. Sťažovateľ poukazoval na to, že rozhodnutie inšpekčnej služby, ktorým bola vec odovzdaná na disciplinárne konanie, nebolo založené na dôkazoch získaných procesne predpokladaným spôsobom podľa Trestného poriadku, ale predovšetkým na operatívnych záznamoch, úradných záznamoch a tzv. operatívnom vyťažení osôb. Podľa jeho názoru takéto podklady nemohli predstavovať dostatočný základ pre rozhodnutie o tom, či došlo k spáchaniu trestného činu a či existuje dôvod na pokračovanie v trestnom konaní.

Ústavný súd k tomu uviedol: …Zákonný postup „pred začatím trestného stíhania“ je aplikovateľný podľa úpravy jednotlivých osobitných ustanovení Trestného poriadku s nielen informačnou, ale aj procesnou, resp. dôkaznou relevanciou (18 prípadov upravených medzi ustanoveniami § 89 a § 155 Trestného poriadku)… Mimoprocesný postup na odhaľovanie trestnej činnosti podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov… (na ktorý nie je potrebná pôsobnosť policajta podľa § 10 ods. 8 a 10 Trestného poriadku) môže byť popri postupe pred začatím trestného stíhania podľa Trestného poriadku (teda počas už vedeného trestného konania) použitý, len ak nemá v Trestnom poriadku obsahový ekvivalent, použiteľný aj pred začatím trestného stíhania (napr. popri odpočúvaní podľa § 115 Trestného poriadku možno sledovať osobu na základe úpravy § 113 Trestného poriadku, nie však podľa § 39 ods. 1 zákona o PZ – teda bez príkazu prokurátora alebo sudcu pre prípravné konanie, možno však požadovať informácie od osôb podľa § 17a zákona o PZ, nakoľko výsluch svedka podľa Trestného poriadku sa vykonáva až po začatí trestného stíhania). 70. Obdobný záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (pozri napr. nález č. k. II. ÚS 395/2025-39 zo 17. decembra 2025, bod 13 odôvodnenia). Uprednostnenie inštitútov upravených v Trestnom poriadku pred mimoprocesným postupom získavania informácií má svoje opodstatnenie aj z dôvodu, že ustanovenia Trestného poriadku obsahujú širší rozsah garancií základných práv a slobôd, ktoré je v trestnom konaní nevyhnutné uplatňovať (pozri tiež Beleš, A. § 196 [Podávanie trestného oznámenia a jeho preverovanie]. In: Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol. Trestný poriadok II. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2021. s. 6, marg. č. 3.). 71. Za uvedeného stavu ústavný súd považoval za podstatné zistiť a vyhodnotiť, či inšpekčnou službou zabezpečené materiály (slovami sťažovateľa zabezpečené „operatívcom“ podľa mimoprocesných predpisov, vrátane „vyťaženia“ osôb na úradný záznam a jeho analýzy, vrátane výsledkov prešetrenia operatívnych kontrol zabezpečených operatívnou pracovníčkou), ktoré tvorili podklad rozhodnutia inšpekčnej služby, mali ako inštitút ekvivalent v Trestnom poriadku, avšak podľa tohto procesnoprávneho predpisu zabezpečené neboli. 72. Inšpekčná služba o podanom trestnom oznámení rozhodla na základe zabezpečeného pátracieho spisu; výsledkov operatívnych kontrol vykonaných Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave; úradného záznamu jednej z operatívnych kontrol; operatívneho šetrenia na OR PZ (komunikáciou s riaditeľom, zástupcom a príslušníkom odboru kriminálnej polície); operatívneho vyťaženia príslušníkov oddelenia pátrania OR PZ; operatívneho vyťaženia príslušníkov OO PZ juh; vyžiadaných základných informácií a správ z príslušných súčastí polície. U dvoch z príslušníkov polície, ktorí boli operatívne vyťažení bolo zistené porušenie predpisov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k odovzdaniu veci na disciplinárne konanie riaditeľovi OR PZ. 73. Z rozhodnutí OČTK zreteľne vyplýva, ktorí dvaja policajti („pátrači“) sa pri pátraní po nezvestnej osobe mali dopustiť porušenia svojich povinností a zároveň, že títo boli osobami podozrivými zo spáchania oznámeného trestného činu. Ako z citácie § 196 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, prokurátor alebo policajt môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin. Označené ustanovenie ďalej pokračuje poučením, že táto osoba má právo odoprieť výpoveď, ak by výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťovala ako vlastnú ujmu, nesmie však byť vypočúvaná v prípadoch ustanovených v § 129. Túto osobu treba poučiť o následkoch krivého obvinenia. Vypočúvaná osoba má právo na právnu pomoc advokáta. Ustanovenie § 40 ods. 2 sa použije primerane. Na predvolanie a predvedenie tejto osoby alebo oznamovateľa sa primerane použijú ustanovenia § 128. 74. Z rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní jednoznačne vyplýva, že konkrétni podozriví príslušníci polície boli ku skutočnostiam týkajúcim sa pátrania po osobe nezvestného otca sťažovateľa operatívne vyťažení. 75. Z dosiaľ uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ bolo rozhodnutie inšpekčnej služby založené aj na výsledku operatívneho vyťaženia policajtov podozrivých zo spáchania oznámenej trestnej činnosti, prichádzalo do úvahy vykonanie ich vypočutia podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku k tomu povolaným orgánom činným v trestnom konaní ako nepochybne podstatne vhodnejšieho ekvivalentu oproti uplatnenému operatívnemu vyťaženiu, a to minimálne v rovine poučenia vypočúvaných podozrivých osôb. Napriek v značnej miere opodstatnenej otázke použiteľnosti takéhoto výsluchu podozrivého ako dôkazu v prípadných neskorších štádiách trestného konania ústavný súd zastáva názor, že ak sťažovateľ postup inšpekčnej služby a následne jeho aprobáciou krajskou prokuratúrou považoval za nesúladný so zákonom, čo v žiadosti z 9. decembra 2024 podanej podľa príkazu č. 11/2019 pri kritike rozhodnutia krajskej prokuratúry explicitne namietal, bolo povinnosťou generálnej prokuratúry zákonnosť postupu inšpekčnej služby v tomto ohľade preskúmať a vyhodnotiť, k čomu však nedošlo. Generálna prokuratúra na túto námietku sťažovateľa nijako nereagovala, pritom čl. 1 príkazu č. 11/2019, podľa ktorého v danej veci postupovala, znie: „Tento príkaz upravuje postup prokurátora pri vybavovaní podania, ktorým sa podávateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v predsúdnom konaní 1) alebo preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v predsúdnom konaní vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného poriadku, alebo odstránenia prieťahov prokurátora v predsúdnom konaní (ďalej len „preskúmanie zákonnosti“), a ktoré nie je možné považovať za opravný prostriedok alebo iné podanie podľa Trestného poriadku (ďalej len „žiadosť“).“ Poznámka pod čiarou č. 1 pritom odkazuje na druhú časť Trestného poriadku, v ktorej je obsiahnutá aj úprava postupu pred začatím trestného stíhania. 76. Ústavný súd v žiadnom prípade neprejudikuje, ako, t. j. s akým výsledkom mala generálna prokuratúra predmetnú námietku sťažovateľa posúdiť a vyhodnotiť, keďže to záleží od ďalších skutkových okolností, ktorých potenciálne zohľadnenie prichádza do úvahy a ktoré ústavný súd nie je oprávnený skúmať a hodnotiť, avšak zaoberať sa ňou bolo zo strany generálnej prokuratúry jednoznačne namieste v záujme ochrany práv sťažovateľa. 77. Za takejto situácie nemožno napadnuté upovedomenie považovať za konformné s garanciami plynúcimi zo základného práva na inú právnu ochranu, a to s neprípustným presahom aj do práva na efektívne vyšetrovanie. 78. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti a okolnosti danej veci ústavný súd rozhodol, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry, ktoré predstavuje výsledok a zavŕšenie predchádzajúceho postupu vo veci konajúcich orgánov činných v trestnom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na život podľa čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru v jeho procesnom aspekte (bod 1 výroku tohto nálezu). 79. V nadväznosti na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil upovedomenie generálnej prokuratúry č. k. IV/4 Gn 227/24/1000-5 z 10. februára 2025 a vec vrátil generálnej prokuratúre na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V zmysle § 134 ods. 1 druhej vety zákona o ústavnom súde je generálna prokuratúra viazaná právnym názorom ústavného súdu, preto jej úlohou bude po vrátení veci na ďalšie konanie rešpektovať názor vyplývajúci z odôvodnenia tohto nálezu a dostatočne sa argumentačne vysporiadať so sťažovateľom predostretou otázkou zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania, a to v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami kladenými na takéto rozhodnutie.“

K ostatným nedostatkom vyšetrovania namietaným sťažovateľom ústavný súd uviedol: „80. Pokiaľ ide o ostatné sťažovateľove námietky (týkajúce sa z jeho pohľadu nesprávneho záveru o nenaplnení všetkých znakov skutkovej podstaty oznámeného trestného činu; nedostatkov odôvodnenia nevykonania navrhovaných „dôkazov“; nezistenia skutkového stavu; nevysporiadania sa s rozpornými tvrdeniami príslušníkov polície; odňatia postavenia poškodeného a pod.), ústavný súd konštatuje, že keďže rozhodol o zrušení napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry a vrátení jej veci na ďalšie konanie z dôvodu popísaného v predchádzajúcich bodoch, tak už nepovažoval, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011, IV. ÚS 279/2018, IV. ÚS 156/2022), za nevyhnutné, vhodné a ani účelné zaoberať sa ďalšími uvedenými sťažovateľovými námietkami, pretože o nich v novom konaní bude opätovne generálna prokuratúra konať a rozhodovať a po vrátení jej veci na ďalšie konanie sa bude musieť vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa.“

4. Nález I. ÚS 145/2026 a nevyužitý potenciál ochrany podľa čl. 2 Dohovoru

Hoci ústavný súd v náleze I. ÚS 145/2026 správne identifikoval pochybenie GP SR spočívajúce v nedostatočnom preskúmaní zákonnosti postupu inšpekčnej služby pri preverovaní trestného oznámenia, jeho ústavnoprávne posúdenie veci podľa môjho názoru nezohľadnilo v plnom rozsahu všetky aspekty ochrany vyplývajúcej z pozitívnych záväzkov štátu podľa čl. 2 Dohovoru.

Podstatou veci totiž nebola iba otázka, či inšpekčná služba zvolila správny procesný postup pri získavaní podkladov pred začatím trestného stíhania a či mala namiesto operatívneho vyťaženia vykonať procesné úkony podľa Trestného poriadku. Táto otázka bola nepochybne významná z hľadiska zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní, avšak z pohľadu ochrany základného práva na život išlo o širší problém – či štát splnil svoju pozitívnu procesnú povinnosť zabezpečiť účinné, dôkladné a objektívne preverenie okolností, ktoré mohli mať súvis so smrťou osoby, ktorej život bol v čase pátrania bezprostredne ohrozený.

Ako vyplýva z judikatúry ESĽP uvedenej v časti tohto článku venovanej pozitívnym záväzkom štátu, procesný aspekt práva na život nemožno chápať formalisticky. Povinnosť štátu vykonať účinné vyšetrovanie neznamená iba povinnosť začať konanie, vykonať určitý počet úkonov alebo formálne reagovať na podnet poškodených osôb. Vyžaduje sa postup, ktorý je v praxi schopný viesť k objasneniu rozhodujúcich skutkových okolností, identifikácii prípadnej zodpovednosti a vytvoreniu reálnej možnosti vyvodiť primerané právne následky.

Účinnosť vyšetrovania sa preto neposudzuje podľa jeho formálnej existencie, ale podľa jeho kvality, dôkladnosti a schopnosti poskytnúť presvedčivú odpoveď na podstatné otázky prípadu. Štát nemá povinnosť garantovať určitý výsledok vyšetrovania, avšak má povinnosť zabezpečiť, aby vyšetrovanie bolo vedené spôsobom, ktorý umožní spoľahlivé zistenie skutkového stavu a preverenie všetkých relevantných okolností.

V predmetnej veci pritom išlo o okolnosti, ktoré z pohľadu čl. 2 Dohovoru vyvolávali osobitnú potrebu dôsledného preverenia. Predmetom trestného oznámenia nebola iba všeobecná nespokojnosť s postupom polície, ale tvrdenie, že konkrétny postup policajtov pri pátraní po ťažko chorej nezvestnej osobe mohol zásadným spôsobom ovplyvniť možnosť jej včasného vypátrania a tým aj ochranu jej života.

Významnou okolnosťou bolo, že podľa tvrdení sťažovateľa existovali konkrétne operatívne možnosti, ktoré mohli viesť k lokalizácii nezvestnej osoby, najmä zabezpečenie kamerových záznamov, ktoré mohli zachytiť jej pohyb. Sťažovateľ opakovane namietal, že tieto úkony neboli vykonané bezodkladne, hoci práve časový faktor bol pri pátraní po ťažko chorej osobe rozhodujúci.

Ústavný súd správne uviedol, že preverovanie trestného oznámenia nemožno redukovať iba na formálne procesné úkony podľa Trestného poriadku a že v štádiu pred začatím trestného stíhania môžu orgány činné v trestnom konaní využívať aj operatívne informácie. Zároveň však z jeho vlastných záverov vyplýva, že ak boli konkrétni príslušníci polície osobami, ktorých postup mal byť predmetom preverovania, a ich vlastné vyjadrenia získané operatívnym spôsobom tvorili podstatný podklad rozhodnutia o ďalšom postupe, vznikla potreba posúdiť, či takýto spôsob preverenia poskytoval dostatočné záruky objektívneho a dôveryhodného objasnenia veci.

Práve v tejto časti mal ústavný súd podľa môjho názoru dôslednejšie aplikovať štandardy účinného vyšetrovania vyplývajúce z judikatúry ESĽP uvedené v časti tohto článku venovanej pozitívnym záväzkom. Pripomínam, že požiadavka účinného vyšetrovania zahŕňa najmä povinnosť preskúmať všetky relevantné okolnosti prípadu, vykonať úkony potrebné na objasnenie skutkového deja a primerane reagovať na argumentáciu osoby, ktorá tvrdí zásah do práv chránených Dohovorom.

V predmetnom prípade sťažovateľ namietal viacero konkrétnych nedostatkov vyšetrovania, ktoré ústavný súd už vecne neposudzoval. Išlo najmä o tvrdené nevysporiadanie sa s rozpormi vo výpovediach príslušníkov polície, nevykonanie navrhovaných dôkazov, nepreskúmanie okolností súvisiacich s oneskoreným zabezpečením kamerových záznamov, ako aj nedostatočné vysvetlenie, prečo identifikované pochybenia policajtov nemali podľa orgánov činných v trestnom konaní trestnoprávny význam.

Ústavný súd v bode 80 nálezu uviedol, že týmito námietkami sa nebude zaoberať, pretože zrušil rozhodnutie GP SR z dôvodu nedostatočného preskúmania zákonnosti postupu inšpekčnej služby a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup odôvodnil princípom zdržanlivosti. Z pohľadu pozitívnych záväzkov štátu podľa čl. 2 Dohovoru však možno namietať, že práve tieto otázky tvorili podstatu tvrdeného porušenia práva na účinné vyšetrovanie. Ústavný súd iba GP SR odkázal, že v novom konaní sa bude musieť vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa.

Ako vyplýva z judikatúry ESĽP uvedenej v časti tohto článku venovanej pozitívnym záväzkom štátu, účinnosť vyšetrovania nemožno posudzovať izolovane iba podľa jedného procesného nedostatku. Je potrebné hodnotiť celý priebeh postupu orgánov verejnej moci a skúmať, či vyšetrovanie ako celok poskytlo dostatočné záruky objasnenia okolností prípadu. Ústavný súd preto podľa môjho názoru mal, popri konštatovaní procesného pochybenia GP SR, venovať väčšiu pozornosť aj otázke, či doterajší priebeh preverovania spĺňal materiálne požiadavky účinného vyšetrovania. Osobitný význam mala skutočnosť, že preverované pochybenia sa týkali postupu príslušníkov Policajného zboru. Pri posudzovaní takýchto situácií je podľa štandardov ESĽP dôležitá nielen samotná existencia vyšetrovania, ale aj dôvera poškodených osôb a verejnosti v to, že možné zlyhania predstaviteľov štátu budú objektívne a dôsledne preskúmané.

Rovnako možno kriticky hodnotiť rozhodnutie ústavného súdu, ktorým sťažovateľovi nepriznal primerané finančné zadosťučinenie. Ak ústavný súd dospel k záveru, že postupom GP SR došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu a procesného aspektu práva na život, bolo potrebné posúdiť, či samotné zrušenie napadnutého upovedomenia a vrátenie veci na ďalšie konanie predstavuje dostatočnú nápravu.

V judikatúre ESĽP týkajúcej sa čl. 2 Dohovoru sa opakovane zdôrazňuje význam účinnej procesnej reakcie štátu pri ochrane života a pri objasňovaní možného zlyhania verejných orgánov. Neúčinné alebo nedostatočné vyšetrovanie môže samo osebe zakladať nárok na nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti možno poukázať na prístup ESĽP, podľa ktorého samotné konštatovanie porušenia Dohovoru nie je v prípade závažného porušenia procesnej povinnosti štátu účinne preveriť okolnosti zásahu do práva na život, dostatočnou satisfakciou. Primerané zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru má v takých prípadoch nielen kompenzačný, ale aj uznávací význam – vyjadruje, že štát zlyhal v povinnosti poskytnúť poškodeným osobám účinnú ochranu.

V tejto súvislosti treba pripomenúť aj to, že Dohovor vo svojom článku 13 zaručuje, že každý, koho práva priznané Dohovorom boli porušené, musí mať k dispozícii účinné vnútroštátne prostriedky nápravy. Čl. 13 vyžaduje vytvorenie vnútroštátneho prostriedku nápravy, ktorý sa bude zaoberať podstatou „hájiteľnej námietky“ podľa Dohovoru a poskytne primeranú nápravu. Pokiaľ ide o spôsob, akým zmluvné štáty splnia svoje povinnosti vyplývajúce z tohto ustanovenia Dohovoru, ESĽP im priznáva určitú mieru voľnej úvahy. Rozsah povinnosti podľa článku 13 závisí od charakteru sťažovateľovej námietky vznesenej podľa Dohovoru. Prostriedok nápravy vyžadovaný čl. 13 Dohovoru však musí byť „účinný“ nielen v teórii, ale aj v praxi. Jeho uplatneniu nemôžu orgány dotknutého štátu neodôvodnene brániť svojim konaním alebo opomenutím. Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že v prípade porušenia článkov 2 a 3 Dohovoru, ktoré sa zaraďujú medzi najzákladnejšie ustanovenia Dohovoru, by odškodnenie za nemajetkovú ujmu prameniacu z porušenia v zásade malo byť dostupné ako súčasť prostriedkov nápravy (pozri napr. rozsudok Keenan proti Spojenému kráľovstvu z 3.4.2001, ods. 130; Kontrová proti Slovenskej republike, rozsudok z 31.5.2007, ods. 64).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd mal preveriť z hľadiska judikatúry ESĽP všetky namietané procesné pochybenia uvádzané sťažovateľom a dôslednejšie posúdiť, či celkový postup orgánov činných v trestnom konaní zodpovedal požiadavkám účinného vyšetrovania vyplývajúcim z pozitívnych záväzkov štátu podľa čl. 2 Dohovoru. Nemal zostať iba pri konštatovaní jedného procesného pochybenia GP SR. Zároveň mal berúc do úvahy relevantnú judikatúru ESĽP priznať primerané finančné zadosťučinenie za porušenie procesných záruk práva na život (napr. Kontrová proti Slovenskej republike, rozsudok z 31.5.2007 – 25 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy; Paul a Audrey Edwards proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 14. 3. 2002 – 20 000 GBP z titulu nemajetkovej ujmy; Šilih proti Slovinsku, rozsudok z 9.4. 2009 – 15 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy; Mižigárová proti Slovenskej republike, rozsudok z 14.12.2010 – 45 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy). Aj vzhľadom na tento aspekt bolo potrebné náležite sa venovať sťažovateľom namietaným procesným pochybeniam a berúc do úvahy ich rozsah a závažnosť stanoviť výšku nemajetkovej ujmy.

Záver

Nález I. ÚS 145/2026 predstavuje významný príspevok k ochrane procesného aspektu práva na život podľa čl. 2 Dohovoru a zároveň dôležité upozornenie pre kontrolnú činnosť GP SR vo vzťahu k postupu orgánov činných v trestnom konaní. Ústavný súd správne identifikoval, že v prípade, keď bolo predmetom preverovania možné zlyhanie príslušníkov Policajného zboru pri pátraní po osobe, ktorej život bol vzhľadom na jej zdravotný stav reálne ohrozený, išlo o situáciu aktivujúcu pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinné preverenie okolností prípadu.

Význam nálezu spočíva najmä v zdôraznení, že procesné garancie trestného konania nie sú samoúčelné. Ich význam spočíva v ochrane základných práv jednotlivcov a v zabezpečení toho, aby rozhodnutia orgánov verejnej moci boli založené na podkladoch získaných spôsobom rešpektujúcim zákonné požiadavky a základné práva dotknutých osôb. GP SR preto pri opätovnom konaní bude musieť preskúmať namietané nedostatky spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám účinnej ochrany podľa čl. 2 Dohovoru.

Súčasne však nález poukazuje aj na limity ústavného prieskumu. Ústavný súd ponechal GP SR priestor, aby sa v ďalšom konaní vysporiadala nielen s otázkou zákonnosti využitia operatívnych podkladov, ale aj so všetkými ostatnými relevantnými námietkami sťažovateľa. Práve spôsob, akým bude GP SR po vrátení veci postupovať, ukáže praktický význam tohto rozhodnutia. Ak má byť ochrana práv obetí a poškodených osôb skutočne účinná, musí byť založená na dôslednom preverení všetkých okolností, ktoré mohli mať význam pre ochranu života a objasnenie možného pochybenia verejných orgánov.

Z pohľadu pozitívnych záväzkov štátu podľa Dohovoru je preto podstatné, aby sa právo na účinné vyšetrovanie nechápalo ako formálna procesná požiadavka, ale ako praktická garancia toho, že štát je schopný poskytnúť presvedčivú odpoveď na otázky súvisiace s možným zlyhaním svojich orgánov. V prípadoch, v ktorých je v hre život človeka, nemožno účinnosť vyšetrovania merať iba existenciou rozhodnutia alebo počtom vykonaných úkonov. Rozhodujúce je, či postup štátnych orgánov vytvoril reálnu možnosť objasniť skutkové okolnosti, preveriť zodpovednosť a zachovať dôveru poškodených osôb v schopnosť právneho štátu chrániť ich práva.

Nález I. ÚS 145/2026 tak predstavuje nielen kritiku konkrétneho procesného postupu GP SR, ale aj širší záväzok do budúcnosti. Pripomína, že pozitívne záväzky štátu podľa Dohovoru nemožno napĺňať formalizmom a že ochrana práv obetí si vyžaduje aktívny, dôsledný a materiálne účinný prístup všetkých orgánov verejnej moci. Práve v tom spočíva jeho najväčší význam – v potvrdení, že dôvera v právny štát nevzniká iba prijatím správnych rozhodnutí, ale predovšetkým kvalitou procesu, ktorý k nim vedie.

Zároveň však možno konštatovať, že nález nevyužil v plnom rozsahu potenciál ochrany vyplývajúcej z čl. 2 Dohovoru. Ústavný súd mal venovať väčšiu pozornosť aj ďalším námietkam sťažovateľa týkajúcim sa úplnosti preverovania, najmä nevyhodnoteniu niektorých dôkazov a okolností súvisiacich s postupom pri pátraní po nezvestnej osobe a vzhľadom na zistené porušenie priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

JUDr. Marica Pirošíková, PhD., advokátka a bývalá dlhoročná zástupkyňa SR pred ESĽP

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk