Tézy ruskej propagandy, ktoré tvrdia, že Poliakom tečú sliny na Kaliningrad, sú nezmyslom. Je však veľmi dôležité signalizovať agresorovi možnosť prenesenia vojny na jeho územie, pretože tým získame účinný nástroj odstrašenia. Nemali by sme sa ho vzdať ani pod hrozbou atómového strašiaka, ktorým nás nepriateľ straší.

Ruská propaganda z času na čas (vo svojom charakteristickom pohŕdavom tóne, keď hovorí o Poliakoch) straší svoju spoločnosť agresívnym Poľskom. Podľa ruských propagandistov a politikov majú Poliaci rusofóbiu v krvi a ich jediným snom je ponížiť a zničiť Rusko. Samozrejme, rukami Američanov. Samotní Poliaci by si s tým nevedeli poradiť.

Jedným z prvkov tohto strašiaka je téza o poľských plánoch na obsadenie Kaliningradu. (…) Tento propagandistický príbeh má, samozrejme, určitý účel. Má však len malú súvislosť so skutočnosťou. A nemali by sme mu pripisovať ani najmenšiu štipku dôveryhodnosti.

Poľsko nemá dôvod útočiť na Rusko

Samozrejme, že sa na túto tému teoretizuje a pre istotu sa vytvárajú vojenské plány, to sa nedá poprieť. Dokonca by ma prekvapilo, keby takéto plány neexistovali.

Treba pripomenúť, že nie tak dávno v rámci vojnových hier USA nacvičovali stret s Čínou o Taiwan. Bolo by však hlúpe na základe toho usudzovať, že USA plánujú útok na Čínu. Naopak, snažia sa takémuto stretu za každú cenu vyhnúť.

To isté platí aj pre cvičenia, analýzy a vojnové hry Poľska a NATO. NATO je obranná aliancia. A nič nenasvedčuje tomu, že by sa situácia mala v dohľadnej budúcnosti zmeniť.

Poľsko nemá dôvod útočiť na Rusko. Má však veľa dôvodov obávať sa opaku: priamej ruskej agresie voči Poľsku alebo jeho spojencom. Preto musí byť Poľsko pripravené na účinnú obranu. A to nielen s využitím vlastného územia. To je všetko. Nemôže byť ani reči o tom, že by poľské vojská alebo vojská NATO z vlastnej vôle a bez dostatočných dôvodov pochodovali na Kaliningrad. Takáto za vlasy pritiahnutá argumentácia by mala byť poslaná tam, kam patrí – na oddelenie sci-fi.

Zároveň si však treba uvedomiť, že propagandistické naratívy Rusov majú v istom zmysle opodstatnenie. Ak by Poľsko a spolu s ním aj NATO čelili potrebe poskytnúť reálnu pomoc pobaltským štátom napadnutým Ruskom alebo ak by museli tieto štáty vyrvať z pazúrov východného agresora, obsadenie Kaliningradskej oblasti by bolo samozrejmosťou. Rovnako ako keby sa Poľsko stalo obeťou rusko-bieloruskej agresie.

Nie je náhoda, že podľa poľských plánov bude jednou z najviac obrnených taktických formácií 16. mechanizovaná divízia, ktorá sa nachádza v úseku Königsberg (po rusky Kaliningradská oblasť). A nie je náhoda, že práve na spojnici Kaliningradskej oblasti a litovských hraníc vzniká nová významná jednotka, 1. pešia divízia legionárov.

Obrana nie je len udržiavanie zákopov na hraničnej čiare, ako si to predstavujú niektorí politici a publicisti vystrašení ruským atómovým strašiakom. Je to aj účinný protiútok na nepriateľskom území. Aj keby len preto, aby sa zóna aktívnych bojov presunula z vlastného územia. Konflikt na Ukrajine nám ukázal, ako sa končí úporná obrana na vlastnom území.

Preto sa zdá celkom logické, že v prípade vojny medzi Ruskom a NATO nemôže byť reč o ponechaní Kaliningradskej oblasti v ruských rukách. Eliminácia hrozby prichádzajúcej z tohto smeru by bola nevyhnutná tak pre obranu Poľska, ako aj pre ochranu severného a východného krídla NATO. Je hlúpe polemizovať s touto pravdou.

Nemali by sme opustiť spojencov

Ak porovnáme schopnosti Ruska a NATO, výsledok takéhoto stretu sa zdá byť vopred jasný. Hlavne preto, že Rusko svojou agresívnou politikou výrazne zhoršilo svoje postavenie v Pobaltí.

Skutočnosť, že sa táto oblasť stala de facto vnútorným morom NATO, je nepochybne výsledkom špeciálnej operácie Ruska na Ukrajine. V tomto štádiu by som však varoval pred osobitnou nadutosťou. Táto strategická výhoda nemusí nevyhnutne znamenať rýchle a ľahké úspechy v prípade vojny. Vojny, ktorej by sme sa mali snažiť čo najdlhšie vyhnúť. Nie však za každú cenu. Ak, ako sa domnievam, stále existuje priestor na kompromis v otázkach bezpečnosti medzi Západom v širšom zmysle slova a Ruskom, nie je už priestor na jednostranné ústupky Západu Rusku. A ani nemôže byť.

Poľsko pripravujú na vyslanie vojakov na Ukrajinu

Mnohé simulácie a vojnové hry skutočne ukázali, že NATO by mohlo Kaliningradskú oblasť obsadiť pomerne rýchlo: za niekoľko dní alebo týždňov. Avšak – a to treba osobitne zdôrazniť – za cenu značných strát. Okrem toho sa tu objavuje problém udržať tieto územia pomerne dlhý čas. Ale len v prípade, že Západ stratí pobaltské štáty.

V prípade agresie proti Poľsku, pobaltským štátom alebo inej krajine NATO musia agresori počítať s tým, že vojna sa veľmi rýchlo prenesie na ich územie. Kurská ofenzíva Ukrajiny ukázala, že je to možné.

Ak uvažujeme o skutočnej obrane pobaltských štátov a Poľska pred ruskou agresiou, iné riešenie neexistuje. A Rusi to vedia. Ak by ruská armáda (pravdepodobne s podporou bieloruských vojsk a možno aj severokórejských „žoldnierov“) v priebehu troch či štyroch dní nedobyla Litvu, Kaliningrad by s najväčšou pravdepodobnosťou pre Rusov stratila. Ale len v prípade, že by krajiny NATO, najmä Poľsko, zareagovali okamžite, v momente, keď Rusi začali konať. A prejavili dostatočnú rozhodnosť v súlade so zásadou „jeden za všetkých a všetci za jedného“. Čo, ako upozorňujú mnohí odborníci, vôbec nie je také samozrejmé.

Generál Rajmund Andrzejczak má pravdu: ak Rusko zaútočí, všetko bude závisieť od rýchlosti reakcie

Ani pomalosť spojencov však nič nemení na tom, že ak Rusko zaútočí, obsadenie Kaliningradu, či už ho chceme, alebo nie, bude nevyhnutné. Ako aj okamžitá reakcia Spojencov na agresívne akcie z východu. Kľúčovým prvkom je rýchla reakcia, ako na to podľa mňa správne poukázal generál Rajmund Andrzejczak.

Verejné odsúdenie generála za jeho slová, že by sme prišli na pomoc Pobaltsku už v prvých minútach agresie voči týmto štátom, považujem za prinajmenšom nevhodné, ak nie poburujúce. Priznám sa, že v tomto prípade nechápem poľských vlasteneckých youtuberov, ktorí všetkým hovoria, ako sa boja. Áno, mali by sme sa báť Ruska. Ale nemali by sme tento strach ukazovať Rusom. Rovnako ako by sme nemali zakladať svoju politiku na tom, že ak nás Rusi napadnú, všetci by nám mali okamžite prísť na pomoc. U nás je rozšírený názor, že keď Rusi zaútočia napríklad na Litvu, potom budeme musieť zvážiť, či, kedy a do akej miery by sme jej mali pomôcť, aby sme sa nedočkali odvety zo strany Ruska. Pakt NATO nám dáva takéto možnosti. Škoda len, že nám ich nedáva geografia.

Takáto pozícia neprispieva k dôvere v Poľsko ako spoľahlivého spojenca. Je to jednoducho absurdné.

Nedávne vyhlásenia generála Wiesława Kukułu a Rajmunda Andrzejczaka, ktoré boli tak ostro kritizované, neurobili preto, aby vystrašili poľskú spoločnosť alebo aby išli „naproti vlasti” so šabľou naholo. Takéto vyhlásenia sú jedným z najdôležitejších prvkov politiky zadržiavania. Je však dôležité, ako správne upozornil publicista Marek Budzisz, aby takéto vyhlásenia boli podložené reálnymi vojenskými kapacitami. Tie, žiaľ, zatiaľ nemáme, iba sa vytvárajú.

Lepšie je brániť sa na cudzom území

Z hľadiska záujmov Poľska a bezpečnosti poľskej spoločnosti nejde o to, aby sme sa v prípade rusko-bieloruskej agresie (čo je prakticky nemožné ani teraz, ani po vytvorení Štítu Východ) tvrdohlavo bránili na hraniciach Poľsko-litovskej únie, ako to chcú niektorí analytici, alebo aby sme využívali operačnú hĺbku na aktívnu obranu medzi Bugom a Vislou (…), ako radia iní odborníci.
V našom záujme je čo najrýchlejšie presunúť líniu kontaktu mimo Poľska. Na územie Ruska na severe a Bieloruska na východe. Aby sa poľské krajiny v okamihu nezmenili na to, čoho sme dnes svedkami na Ukrajine.

To si vyžaduje silný protiúder už v prvých hodinách rusko-bieloruskej agresie. A to bez ohľadu na to, či bude cieľom agresie priamo Poľsko alebo pobaltské štáty.

To je pre Poľsko najlepšie riešenie. Len takýto scenár bude podľa môjho názoru pôsobiť na Rusko ako dostatočný odstrašujúci prostriedok. A Poľsko musí vytvoriť taký vojenský potenciál, ktorý by zabezpečil úspech protiúderu.

Kaliningrad možno zabrať, ale načo?

Zdôraznime však tento bod ešte raz. Na rozdiel od ruskej propagandy Poľsko dnes nemá dôvod okupovať ruské alebo bieloruské územia ani proti nim podnikať akékoľvek údery. Pokiaľ sa samo alebo naši spojenci v NATO nestanú objektom agresie z východu.
V prípade agresie proti Poľsku, pobaltským štátom alebo ktorejkoľvek inej krajine NATO však musia agresori počítať s tým, že vojna sa rýchlo prenesie na ich územie. Poľsko má napriek svojim demografickým problémom dostatok ľudských zdrojov, aby v prípade potreby vytvorilo potrebný vojenský základ na splnenie takejto úlohy.

Takže ak to zhrnieme, odpoveď na otázku, či by Poľsko mohlo obsadiť Kaliningrad? Áno. Je veľmi pravdepodobné, že po vybudovaní plánovaných vojenských kapacít by toho bolo schopné. Túto schopnosť môže mať dokonca už dnes. Otázka znie, že ak na nás Rusko nezaútočí a nezaútočí na našich spojencov, prečo by sme ho mali okupovať? Bol by to úplne nezmyselný, a teda v každom ohľade nelogický krok.

Napriek tomu by obete útoku mali mať možnosť nielen šteknúť, ale aj bolestivo uhryznúť agresora na jeho najcitlivejších miestach. Minulosť nás učí, že dejiny víťazstiev nepíšu tí, ktorí sa skrývali za opevneniami, ale tí, ktorí sa dokázali odvážne postaviť protivníkovi.

Prečítajte si tiež

• The Telegraph: Putinova nečakaná návšteva Kaliningradu vystrašila Pobaltie
• Čakajú Rusov pri Ľvove? Poľsko zhromažďuje svoje sily na boj o Ukrajinu
• Poľský prezident označil Rusko za “nepriateľa slobody”