Môj profil 
Predplatné
Pozrime sa teda bližšie, ako náš politik a mysliteľ „oplodňuje a zveľaďuje“ tradičné kánony konzervatívnej teórie a praxe. V ostatných mesiacoch, kedy v zúfalej snahe zvýšiť stranícke preferencie v divokej súťaži s Robertom Ficom v predkladaní doslova extrémistických populistických návrhov, rôznych úľav, poukážok, príspevkov, niekoľkonásobných platov atď., sa tento nadštandardne zabezpečený milovník luxusu úporne usiluje profitovať ako politický teoretik a právny filozof (možno sa rodí nový adept na člena Ústavného súdu).
S čím teda Danko ako novopečený expert na teóriu politických strán (čo je, mimochodom, seriózna subdisciplína v rámci politológie) prichádza? Na jednom z posledných, lingvinisticky a obsahovo nezabudnuteľných vystúpení pri príležitosti 25. výročia vzniku SR (kde úplne devótne a opakovane adoroval trojnásobného premiéra, svojho priateľa Roba ako pomaly najväčšieho Slováka v dejinách) rozvíjal svoj vyšpekulovaný od reality absolútne odtrhnutý, akýsi normatívny artefakt „modernej politickej strany“ ako základu „demokracie a silného štátu“.
Danko vo svojom politickom fantazírovaní chce stranám predpísať počet členov, ich organizačnú štruktúru, spôsob fungovania a možno i veľkosť topánok. Náš politický mysliteľ si nevšimol, že historicky najstaršie konzervatívne strany – britskí toryovia a americkí republikáni, nikdy nepoznali formálne členstvo a vždy tvorili len agregát podobne zmýšľajúcich ľudí sympatizujúcich s hodnotami s princípmi konzervatívnej ideológie a politiky. Podľa predsedu parlamentu Danka by sme ich mali zrušiť. Dankovi, ktorému očividne chýbajú elementárne znalosti o koreňoch ideológie, ku ktorej sa vehementne hlási, akosi zabudol, že konzervativizmus vždy preferoval spontánnosť pred formalizovanou organizovanosťou a jeho ideový otec E. Burke celý život bojoval proti vnášaniu špekulatívnych utopických predstáv do politiky, ktoré napokon vždy vedú k víťazstvu demagógie a politickej tyranie. To je len jeden príklad z ideových kontemplácií „politickej bytosti“ A. Danka.
Čo k tomu dodať. SNS mala po roku 1989 historickú šancu obnoviť svoje národné a konzervatívne zamerania a stať sa stabilizujúcim a inšpiratívnym hráčom v našom politickom živote. Bohužiaľ od počiatku „znovuzrodenia“ bola fatálne devastovaná činnosťou svojich lídrov. Po intelektuálnych maloroľníkoch sa jej zmocnil politický niktoš a ideový tlčhuba, ktorý namiesto revitalizácie jej konzervatívneho hodnotového portfólia, sa pasoval za bubeníka boja proti antisemitizmu, fašizmu a iným „izmom“ vrátane reumatizmu (súdiac podľa vehementného presadzovania kúpeľných preukazov). Danko, ktorý sa v programovom dokumente „Naša vlasť si zaslúži viac“ (r. 2015) sa hrdo hlási ku Košickému vládnemu programu (r. 1945), si akosi neuvedomil, že tento dokument znamenal definitívny koniec ideológie konzervativizmu, ale aj počiatok krutého a nemilosrdného prenasledovania jeho predstaviteľov. Ukázal, že hodnoty národnej ideológie a dejiny vlastnej strany sú mu neznáme, alebo čo je ešte horšie, ľahostajné. Áno, naša vlasť si naozaj zaslúži viac. Danko SNS ideovo vyprázdnil – konzervatívne hodnoty nahradil bezbrehým populizmom a abstraktnými, ideovo prázdnymi politickými chiméramy.
Paradoxne bojovník proti extrémizmu sa sám stal najväčším politickým extrémistom. Danko a jeho kamarila rôznych hoľkovcov, matečných a plavčanov každý deň demonštruje, že z národnej histórie, ktorú neustále vzývajú ich inšpirovala len jedna menej slávna kapitola – bašovanie na Muránskom hrade.
Peter Sokol, 1.podpredseda Národnej koalície a bývalý podpredseda a ústredný tajomník SNS
.jpg)
