Ďalšou témou je nedávna vražda v Gelnici a najmä to, či sa jej dalo predísť. Funguje systém dobre alebo je čo vylepšiť? Je vôbec reálne podobným tragédiám zabrániť úplne?

Reč prišla aj na výroky exministerky Kolíkovej, kajúcnikov, či nekoncepčnosť v prijímaní novej legislatívy,

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Nie len médiá, ale aj prieťahy a vysoká súdivosť Slovákov

“Najviac dôveru v justíciu atakuje to, keď sa koná s prieťahmi, teda keď tie procesy dlho trvajú,” vysvetľuje Šamko. Žalobcovia sa svojho práva niekedy domôžu až po piatich, šiestich či pätnástich rokoch, “a to asi v poriadku nie je.” Pod tým je podľa neho ukrytá aj obrovská žalovateľnosť: “Napríklad na Slovensku máte obrovskú žalovateľnosť, za každý susedský spor, všetko, nič sa nevyrieši mimosúdne, so všetkým sa ide na súd.” Aj bagateľná krádež čokolády skončí na súde, a personálne kapacity to nedokážu zvládať rýchlo.

Napríklad sudca, po prevzatí agendy po kolegovi, môže dostať na starosť tristo spisov, pričom každý mesiac mu pribudnú ďalšie: “No tak kedy sa chytíte toho tristého?” Štatistiky pritom podľa Šamka hovoria aj niečo iné, než sa píše v médiách: “Sudcovia konajú, súdy fungujú, ten justičný systém funguje, naozaj sa každoročne vybaví obrovské množstvo vecí. Často sa vybaví viac vecí, ako napadne. Ale to už sa neukazuje, hovorí sa stále len to, že sme leniví, a to nie je pravda.” V rámci krajín EÚ bolo Slovensko v dĺžke konaní približne v strede, prieťahy sú teda problém naprieč celou Európou. A k príčinám sa často pridáva aj legislatíva, ktorá súdom bráni konať rýchlejšie.

Keď sudcovia podkopávajú dôveru sami

Šamko uvádza aj prípady, keď dôveru v súdnictvo podkopávajú samotní sudcovia svojimi vyjadreniami. Spomína nedávny rozhovor sudcu Najvyššieho súdu, doktora Klimenta, ktorý tvrdil, že kolegovia rozhodujúci o veci pána Kováčika rozhodli “v nezákonnom zložení”, a poukazoval pri tom aj na večerné stretnutie predsedu Najvyššieho súdu Moznera s predsedníčkou senátu – bez toho, aby vysvetlil súvis. “V tomto by mal byť sudca zdržanlivý, aby púšťal na verejnosť takéto v podstate báchorky, rozprávky,” hovorí Šamko a takéto výroky nazýva politickým aktivizmom, ktorý dôveru v justíciu ešte viac podkopáva – najmä keď sudca Najvyššieho súdu útočí na samotný Najvyšší súd. Mediálny obraz justície je podľa neho horší ako realita, hoci to nič nemení na tom, že reálne prieťahy existujú a za tie zodpovedá štát.

Slováci sa radi súdia

Na otázku, či medzi sudcami existujú nepriateľské skupiny, ktoré si svoje spory vybavujú cez médiá, odpovedá, že nič takéto nevidí – len bežné názorové rozdiely, aké má každá spoločnosť: “Sudcov je asi tisícsto na Slovensku, to máte ako spoločnosť. Nejaké boje, že by boli nejaké skupiny, sa mi nezdá.” Slovensko nemá málo sudcov, problém je skôr v administratívnom aparáte – súdnom manažmente, vyšších súdnych úradníkoch a probačných úradníkoch, ktorých by mohlo byť viac. Účinnejšie by však bolo znížiť samotnú žalovateľnosť: “My máme tú súdivosť v sebe, ako Slováci, že my potrebujeme ísť na ten súd aj kvôli dve dvadsať.” Na Slovensku sa totiž na rozdiel od západných krajín len málo sporov rieši mimosúdne, mediáciou alebo arbitrážou – ľudia mediátorom nedôverujú a rozhodcovské súdy mali v minulosti problémy s vlastnými rozhodnutiami: “Slováci nedôverujú, že ten mediátor dokáže nejako objektívne posúdiť ich spor, radšej idú na súd.”

Tragédia v Gelnici

Z aktuálnych tém sa rozhovor venoval najmä tragédii v Gelnici a zmenám, ktoré sa týkajú inštitútu kajúcnika. V Gelnici muž krátko po prepustení z väzby zabil partnerku, ktorá sa pred tým márne domáhala súdnej ochrany. Civilný súd jej žiadosť o neodkladné opatrenie zamietol, pretože útočník bol vtedy vo väzbe za nebezpečné vyhrážanie, a teda nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo: “Bolo jasné, že sa s ňou nemôže stretnúť,” vysvetľuje sudca logiku rozhodnutia, hoci dodáva, že posudzovať konkrétny spis bez jeho poznania je ťažké. Podľa medializovaných informácií trestne dostal len podmienečný trest, pretože nebezpečné vyhrážanie je prečin s nízkou sadzbou (jeden až tri roky) a nešlo o recidivistu – pri prvom odsúdení teda ide o bežnú prax. Do jedenástich dní od prepustenia však partnerku zavraždil.

Riziko podobnej tragédie sa podľa Šamka nedá nikdy úplne eliminovať: “Nikdy sa nedá nastaviť ten systém tak, aby bolo nulové riziko. Vy to neviete odhadnúť na sto percent, že niekto má v sebe takú túžbu napadnúť toho druhého, že mu nezabráni v tom ani väzba, ani uložený trest.” Pripomína takmer identický prípad z Česka, kde muž odsúdený na šestnásť rokov za vraždu, bol po znaleckom posúdení, ako aj odporúčaní všetkých ostatných inštancií, uznaný ako bezproblémový, podmienečne prepustený a do troch týždňov spáchal rovnaký čin – “dospeli k tomu, že sa nemôžeme baviť o tom, aby sme to riziko dostali na nulu, lebo to možné nie je.” K diskusii, či mala byť obeť o prepustení útočníka informovaná automaticky vysvetľuje, že poškodený má na to právo, ale samotná informácia ju neochráni: “Vy máte tú informáciu a teraz čo? Utečiete, budete sa schovávať?”

Chýbajú aj fungujúce intervenčné centrá, na ktoré by sa obeť mohla obrátiť, a pri opakovanom násilí či alkohole by mohli pomôcť elektronické náramky, ochranný dohľad alebo povinnosť hlásiť sa na polícii. Pripomína, že v prípade tragédie páru v Gelnici predchádzalo dvadsať rokov spolužitia, kým partner “prepadol alkoholu a to bol ten spúšťač.” Šamkovi taktiež prekáža, že verejná diskusia po tragédii ostáva pri okamžitých vyhláseniach: “Mne sa nepáči, ako sa na tom všetci priživujú, že teraz je každý múdry, a nikto sa tomu vlastne nevenoval. Systematicky sa tomu nevenoval nikto.” Zhŕňa to slovami: “Ten systém, ktorý máme, nie je zlý. Funguje, bohužiaľ, nefunguje na sto percent. To nebude nikdy.”

Novela kajúcnikov

Druhou aktuálnou témou bola novela inštitútu kajúcnika, ktorá je v druhom čítaní v parlamente. Šamko ju považuje za potrebnú a dlho ohlasovanú – odvoláva sa aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (prípad Adamčo a ďalšie) a na výhrady Ústavného súdu k “slepej viere v kajúcnika.” Inšpirovaná je sčasti talianskym, a sčasti českým modelom. Z Česka prevzala zásadu, že o benefitoch kajúcnika musí rozhodovať súd, nie prokurátor v prípravnom konaní, a že kajúcnik musí byť vždy uznaný vinným, hoci s miernejším alebo žiadnym trestom: “Vy nemôžete byť bezúhonný občan, keď ste dvadsať rokov brali úplatky.” Z talianskeho modelu prichádza lehota stoosemdesiat dní, dokedy musí kajúcnik vypovedať všetko, čo vie, aby si postupne “nedovymýšľal a nedorozprával ďalšie veci”. Kľúčová je aj požiadavka, že samotná výpoveď kajúcnika nestačí na uznanie viny – musí byť podporená aspoň nepriamym dôkazom, a tým dôkazom nesmie byť ďalší kajúcnik, čo má zabrániť javu, ktorý Taliani volali “kartel kajúcnikov”.

Práve absencia podporného dôkazu je podľa Šamka jadrom doterajších zlyhaní: “Svedectvo z druhej ruky nám nikdy nestačilo, aby ste niekoho obvinili. To je katastrofa. Po šiestich rokoch čítate uznesenie o zastavení a čítate – jediná výpoveď kajúcnika, aj to z druhej ruky. Dovidenia. Čo robili šesť rokov?” Ako príklad spomína kauzy Búrka a Víchrica, kde sa postupne zastavujú alebo oslobodzujú prípady postavené na výpovedi kajúcnika z počutia – “povedal klebetu, za tú klebetu sa vzniesla obžaloba a nič iné sa neobjasnilo.”

Novela počíta aj s konfiškáciou majetkového prospechu z trestnej činnosti, čo má riešiť ďalšiu anomáliu – doteraz si kajúcnici usvedčení napríklad z podvodov s DPH peniaze získané trestnou činnosťou ponechávali: “Aj tá konfiškácia majetkových výnosov by mala byť.” Účinnosť sa plánuje od 1. novembra a vo väčšine prípadov sa má vzťahovať len na nové veci, nie na staré kajúcnické kauzy. Ak sa neskôr ukáže, že kajúcnik klamal, hrozí mu obnova konania a strata všetkých benefitov: “Bude postihovaný v podstate ako riadny páchateľ.”

Kauza Gašpar

Tvrdenia, že novela inštitút kajúcnika znefunkční, Šamko odmieta: “Roky sme počúvali, že nemajú žiadnu kauzu postavenú len na kajúcnikoch, že je tam reťaz dôkazov. Ak to tak je, tá vina tam bude.” Pripomína staršie kauzy z roku 2016, kde sa zastavovalo trestné stíhanie aj v prípade vrahov, čo kritizoval samotný Európsky súd pre ľudské práva: “Máte vraha a on to má zastavené… Čo to je za benefit, ak vám za vraždu niekto sľúbi zastavenie.” Aj kajúcnik, ktorý objasní závažnú trestnú činnosť, musí podľa neho dostať aspoň nejaký trest a zápis v registri trestov: “Nemôžeš byť nejaká kajúcnická hviezda, kde ti zastavím, klaniam sa ti, robím s tebou rozhovory.”

Ku konkrétnemu prípadu pána Gašpara, ktorému novela podľa opozície vyhovuje, sa odmieta vyjadrovať – kauzu nepozná a nečítal uznesenie ani obžalobu: “Nikdy sa to nedá vylúčiť, že niekto, keď je pri moci, si urobí ten zákon tak, aby mu vyhovoval. Ale neviem sa k tomu vyjadriť.” Jediné ustanovenie, ktoré by teoreticky mohlo zasiahnuť konkrétny prípad, je práve požiadavka podporného dôkazu, “ak by bola tá kauza postavená len čisto na kajúcnikovi.”

Prezumpcia neviny sa nedá nadužívať

Na záver rozhovoru sa Šamko vyjadril aj k výroku bývalej ministerky spravodlivosti Kolíkovej o “nadužívaní prezumpcie neviny” – tvrdenie odmieta ako nezmysel: “Vy sa jej nemôžete zriecť, ani nijak zbaviť. Aj keď sa priznáte, ešte aj vtedy máte prezumpciu neviny, pokiaľ súd nepovie, že vás uznáva za vinného.” Prekáža mu aj prax, keď sa o oslobodenom pre nedostatok dôkazov hovorí, že “asi to spáchal, len mu nenazbierali”: “Nedokázaná vina je to isté ako dokázaná nevina. Či vás niekto oslobodil preto, že zistil, že ste to neboli, alebo preto, že nemá dôkazy, je to isté. Vy ste nevinný, nevinný, nevinný.”

Ešte kritickejší je k ďalšiemu Kolíkovej výroku, že ani súdne oslobodenie nemusí znamenať nevinu, pokiaľ obvinený “nedokáže svoju nevinu pred spoločnosťou”: “To je až taká neúcta k trestnému právu a k základným zásadám, na ktorých vlastne stojí civilizovaný svet.” Pripúšťa, že ako bývalá politička to mohla povedať z predvolebných dôvodov, ale aj takéto výroky môžu podľa neho ovplyvniť verejné nazeranie na súdy. Skúsenosť z oboch strán pojednávacej siene zhŕňa takto: “Ja keď som prokurátor, mám dôkazné bremeno, mám prísť s dôkazmi. Tak ja ako sudca poviem – nemáš žiadne dôkazy, nemáme sa o čom baviť, je oslobodený. To pre vás má znamenať, že sa máte ešte hájiť pred spoločnosťou nejako inak? To je konečné rozhodnutie. Nemal si dôkazy. A zľavovať z toho je nebezpečné.”

Legislatívna smršť

V rozhovore sa dotkol aj chaotickej legislatívnej praxe vlády, ktorá trestné právo novelizuje po malých kúskoch namiesto jednej komplexnej úpravy: “Nevedia urobiť jednu novelu, veľkú, kde by zmenili všetko, čo chcú, urobia štyri malé. A máte taký chaos, že aj vydavatelia Trestného zákona si niekedy nevšimnú, že bola ďalšia novela.” V praxi to znamená, že pri posudzovaní viny musí sudca hľadať časovú os medzi siedmimi či ôsmimi novelami, ktoré platili od spáchania činu po odsúdenie, aby určil, ktorá z nich bola pre obvineného priaznivejšia: “Musíte stráviť hodiny hľadaním časovej osi. To je novela na novelu, a to nie je dobrá legislatívna práca.” Takúto prax považuje za veľkú chybu vlády – lepšie by bolo počkať rok a pripraviť jeden komplexný Trestný zákon, než verejnosti stále hovoriť len o kajúcnikoch, keď trestné právo “je o niečom aj inom” a bežných ľudí trápi aj iná problematika, napríklad práve prípady ako Gelnica. Podobný chaos vidí aj mimo trestného práva – pri daňových bonusoch, kde sú prijímané opatrenia “neprehľadné, absolútne proti ideálnej praxi”, a aj v rodinnom práve.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s JUDr. Petrom Šamkom.