Keby mainstreamu išlo o vec zastal by sa úplne inej redaktorky

Postup agentúry SITA sa dá do istej miery pochopiť. Ak by produkovali iné, ako progresívne spravodajstvo, o čo sa pokúsila Anita Radi, mainstreamové médiá by nekupovali agentúrny servis a  agentúra by mala finančné problémy. Je to súkromná spoločnosť a musí pozerať na svoju ekonomiku, obetujúc svoju objektivitu.

Horšie sa už chápe, že Martina Flašíková nominovaná touto vládou do čela STVR dosiaľ nedokázala urobiť toto médium skutočne verejnoprávnym. Aj po roku jej pôsobenia je rozhlas aj televízia nevyvážená a otvorene podporuje opozíciu. Funkciu verejnej služby tak musí suplovať alternatíva vrátane Hlavných správ.

Tento smutný príbeh STVR, ktorá nedokáže pod novou riaditeľkou plniť svoju verejnoprávnu funkciu a jej redaktori alebo skôr opoziční aktivisti robia jednostranné spravodajstvo ako aj nátlak progresívneho mediálneho mainstreamu, si všimol aj Artur Bekmatov, ktorý k tomu napísal podrobnejší článok.

Prečítajte si ho v plnom znení:

Miesto redaktorky STVR by sa novinári mali zastať vyhodenej redaktorky SITA

Je uhorková sezóna. Niet do čoho pichnúť. A tak sa kaviareň – počnúc redaktormi mainstreamu a končiac opozičnými sufražetkami – odbavujú na „útoku“ premiéra na redaktorku STVR.  Ono by to bolo vtipné, ak by to (opäť a znovu) neodhaľovalo pokrytectvo týchto samozvaných moralizátorov.

Vezmite si, že len pred niekoľkými týždňami nadával Igor Matovič pred rokovacou sálou parlamentu neznámej redaktorke do mafiánskych slúžok. Lebo sa jeho a Pročka pýtala či by podstúpili psychotesty. Pamätáte si nejaké výzvy redakcií či statusy poslankýň? Nič. Vtedy všetci čušali ako vši pod chrastou.

Prišla o prácu

Ba čo viac, pred pár dňami vydali aktuality.sk voči novinárke Anite Radi štvavý článok, ktorý skončil jej prepustením z agentúry SITA.

Čoho sa dopustila?

Dostala sa do „slovnej prestrelky“ s Matovičom. Naliehanie na Šimečku, aby zaujal postoj ku škandálu Fera Jokea s obťažovaním chlapcov zase redaktor aktualít nazval „incidentom“. Mimochodom to naliehanie bol slabučký jedálenský čajík oproti tomu, čo predvádzajú novinári na tlačovkách koalície.

No a Anita Radi ešte  rozbieha vlastný youtube kanál, kde prezentuje aj „vyhranené politické postoje“.

U novinárov nič nové, hovorím si.

Skôr začína byť štandard, že sa pýtajú dosť nástojčivo, z otázok jednoznačne cítiť politické preferencie a niekoľkí novinári sa okrem práce pre mainstreamovú redakciu venujú aj iným aktivitám – majú vlastný podcast, profil na sociálnych sieťach, robia besedy na školách, kde prezentujú svoje politické preferencie…

No lenže platí staré známe: keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. A v novinárskej obci to platí do bodky. Tak ako vedia novinári svojho správne politicky naladeného kolegu podržať, tak zase vedia kolegu s nesprávnym politickým presvedčením zákerne potopiť.

Spomeňte si na to, keď nám budú najbližšie kázať o morálke.

Komunista vadil, liberál nie

Stručne vám poviem svoju skúsenosť s apolitickosťou v tejto agentúre. Je to 13-14 rokov. Do ekonomickej redakcie agentúry hľadali nového človeka.

Na pohovore to prebiehalo fajn: vzdelanie – v pohode, skúsenosti – v pohode, prehľad v problematike – v pohode. A na záver otázka: „No a čo s tým Vaším členstvom u komunistov, pán Bekmatov?“ spýtal sa ma vedúci ekonomickej redakcie a s poloúsmevom dodal: „nemyslite si, že sme si Vás nelustrovali na internete“.

Odpovedal som, že do spravodajskej agentúry sa hlásim preto, lebo pri tvorbe správ skladáte dokopy suché fakty a prakticky niet priestoru na pretláčanie vlastných postojov. Ekonomická redakcia toto riziko ešte viac redukuje. A na koniec – fakt, že je o mne známe, že som politicky aktívny vo mne zvyšuje mieru autocenzúry, lebo viem, že každý môj text je posudzovaný ešte citlivejšie. Takže by bolo pre mňa krátkozraké vkladať do spravodajských textov vlastné názory a skôr je otázka či v redakcii vidia riziko vo formálnom členstve v politickej strane – čo sa dá riešiť – alebo v presvedčení uchádzača.

Nasledovala obligátna odpoveď: „No…ešte sa Vám ozveme.“

Asi tušíte, že do agentúry som nenastúpil. S týmto prístupom na pohovoroch som už mal bohaté skúsenosti, takže som sa nad tým nepozastavoval. Pointa je inde. Túto epizódku som vypustil z hlavy a po pár mesiacoch som si prečítal info od vtedajšieho predsedu Mladých liberálov (mládež SaSky, tuším, že za SaS aj kandidoval), s ktorým sme boli na facebooku priatelia. Vraj, že odchádza z ekonomickej redakcie SITA a hľadá za seba náhradu. Spýtal som sa ho, kedy cca bol na pohovore a vychádzalo to na obdobie, kedy som pohovor absolvoval aj ja.

Takže: politicky aktívny komunista bol pre agentúru problém, politicky aktívny liberál nie. Na tomto sa mi krásne ukázalo pokrytectvo požiadavky na apolitickosť novinára: nie je problém politická angažovanosť ako taká. Problém môže (no nemusí) byť Vaše politické presvedčenie.

Paródia na novinárčinu

Odhliadnuc od sympatickej snahy pár jednotlivcov je politicky nezávislá novinárčina u nás prakticky mŕtva. Porovnajte si napríklad tlačovky koaličných a opozičných politikov. Na tých koaličných na ministerstvách pretlak často nekompetentných a prvoplánových otázok od žlčovitých redaktorov. No a na tých opozičných v centrálach strán často po formulke „A teraz nasleduje priestor pre otázky“ nasleduje len trápne ticho. Buď sa redaktorom nechce klásť ani len obligátne otázky, alebo tam už ani neprídu.

Máte len dva tábory médií: jeden sa síce pokrytecky schováva za nezávislosť a z násobne vyšších ekonomických zdrojov odvodzuje svoju profesionálnu i morálnu nadradenosť. A nevie si vysvetliť, prečo stráca na dôveryhodnosti.

A druhý tábor ekonomicky živorí, veľmi sa neschováva za to, že nemá žiadne politické preferencie. Na druhej strane ako by si nevedel poradiť s pribúdajúcimi divákmi a koaliční politici nevedia/nechcú doceniť ich význam.

Príznačné pre súčasný stav médií na Slovensku sú nedávne slová Ivana Hoffmana. Redakcia portálu Marker oslavuje 1 rok existencie a Hoffman dostal otázku, čo by bolo, keby portál neexistoval. „Nemal by som kam písať,“ odpovedala jedna z tvárí Novembra 89. Smutné, nie?

Ale nečudujem sa. Teraz si už viem zhruba predstaviť aká musela byť doba tesne pred revolúciou. Keď sa rušilo vysielanie z nepriateľského Západu. Keď bolo jedno, čo si otvoríte – či Rudé právo, Pravdu, Smenu – a nájdete tam plus-mínus to isté. A alternatívu, aj keď profesionálne podpriemernú, tvorili disidentské samizdaty.

Dnes nerušíme vysielanie Hlasu Ameriky, či Slobodnej Európy, ale Russia today a Sputniku. Je jedno či si otvoríte Sme, Denník N, alebo aktuality.sk – dočítate sa tam to isté. A ak chcete niečo iné – môžete siahnuť po digitálnych samizdatoch. Len sa nikomu nepochválite, že ich čítate.

Prečítajte si tiež:

• Novinárka, ktorá sa nebála konfrontovať aj Matoviča. Z agentúry SITA ju vyhodili. Posiela odkaz Žákovi: „Môžeš sa hanbiť!“