Berlín 23. mája 2019 (SITA/HSP/Foto:TASR/DPA-Bildfunk)

Nestáva sa často, že sa slovenský futbalista stane ligovým šampiónom v niektorej z popredných európskych súťaží (Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Taliansko, pozn.). V novodobej slovenskej histórii sa niečo také podarilo iba dvom

Na Petra Dubovského a jeho triumf s Realom Madrid v španielskej Primera División 1994/1995 nadviazal o 14 rokov neskôr v Nemecku Peter Pekarík. Dlhoročný pilier defenzívy slovenskej futbalovej reprezentácie a momentálne hráč Herthy Berlín dosiahol pred 10 rokmi najcennejší úspech klubovej kariéry. V sobotu 23. mája 2009 ako hráč VfL Wolfsburg zdvihol nad hlavu “Meisterschale” pre víťaza I. bundesligy.

Tridsaťdvaročný Žilinčan si aj po uplynutí desiatich rokov rád spomína na nevšedné tréningové metódy trénera Felixa Magatha, mnohých vtedajších spoluhráčov a nezabudnuteľné zápasy v drese “vlkov”. O svoje spomienky sa v rozhovore rád podelil s agentúrou SITA.

Na aké miesto vo svojej kariére radíte tento úspech?

“Na klubovej úrovni radím zisk nemeckého majstrovského titulu najvyššie. Viem, aké extrémne úsilie sme museli vynaložiť, aby sme tento titul v jednej z najlepších líg sveta získali a že žiadnemu Slovákovi sa to dovtedy ani odvtedy v Nemecku nepodarilo. V majstrovskej sezóne bol Wolfsburg po jesennej časti v tabuľke deviaty a ani v tom najbláznivejšom sne by v tej chvíli nikomu nenapadlo, že sa v odvetnej časti sezóny staneme nemeckým majstrom. Bola to krásna senzácia, na ktorú veľmi rád spomínam.”

Spomínate si ešte na okolnosti svojho príchodu do Wolfsburgu počas zimnej prestávky v ročníku 2008/2009?

“Áno, na môj príchod do Wolfsburgu si pamätám veľmi dobre. V Žiline sme rok predtým získali slovenský titul a na jeseň 2008 sme hrali skupinovú fázu Pohára UEFA. Následne v decembri 2008 som sa stretol v Mníchove na letisku s trénerom Wolfsburgu Felixom Magathom a ten mi predostrel ponuku, že by ma chcel získať do svojho tímu. V tom čase to veľmi zavážilo pri mojom rozhodovaní, kde povedú moje ďalšie futbalové kroky. Navyše, nemecká bundesliga bola vždy moja vysnívaná súťaž.”

V jarnej časti sezóny 2008/2009 ste zasiahli s výnimkou jedného do všetkých ligových zápasov. Ako ste vnímali, že ste prakticky hneď v začiatkoch svojej kariéry v zahraničí takto prispeli k bundesligovému titulu?

“Pamätám si na moju bundesligovú premiéru v Kolíne nad Rýnom, kde sme remizovali 1:1. Potom prišla krásna séria 10 víťazstiev v rade, ktorá nás katapultovala na čelo tabuľky. Každý zápas som si nesmierne užíval a som rád, že som mohol prispieť k najväčšiemu úspechu klubu v jeho histórii.”

Ako si spomínate na rozhodujúci zápas s Werderom Brémy, v ktorom Wolfsburg vyhral 5:1 a po ňom mohli naplno prepuknúť majstrovské oslavy?

“Posledný zápas bol ´čerešnička na torte´. Hrali sme doma pred vypredaným 30-tisícovým hľadiskom, ktoré nám počas celej sezóny vytváralo neskutočnú atmosféru, ale bolo potrebné spraviť posledný, najdôležitejší krok. Museli sme vyhrať, pretože Bayern Mníchov, ktorý bol na 2. mieste, nám celý čas dýchal na chrbát. Na štadióne bola elektrizujúca atmosféra a po tomto víťazstve mohli majstrovské oslavy prepuknúť naplno.”

Ako teda vyzerali oslavy bezprostredne po spečatení majstrovskej trofeje aj neskôr?

“Fanúšikovia po konečnom hvizde rozhodcu oslavovali titul s nami na ihrisku. Nasledovalo oficiálne odovzdanie majstrovskej trofeje a medailí. Potom sme sa presunuli zo štadióna na námestie, kde boli pripravené majstrovské oslavy. Wolfsburg je malé mesto a zvyčajne ste zo štadióna na námestí za 10 minút. Nám to popri davoch fanúšikov trvalo dve hodiny a na námestí nás čakalo približne 80-tisíc ľudí. Boli to nezabudnuteľné momenty aj atmosféra.”

Na spomenutý úspech odvtedy Wolfsburg nenadviazal. Čím si vysvetľujete, že v sezóne 2008/2009 si všetko priam až neuveriteľne sadlo a nakoniec bol z toho majstrovsky titul?

“Zisk nemeckého majstrovského titulu v podaní Wolfsburgu bol považovaný za senzáciu nielen v Nemecku, ale v celej futbalovej Európe. Aj tréner Magath sa po tomto úspechu vyjadril, že si ho cení najviac zo svojich trénerských úspechov vo svojej kariére. Poskladal skvelý tím, v ktorom neboli veľké hviezdy, ale hráči, ktorí sa za mužstvo budú biť do poslednej sekundy. Skladba mužstva do seba zapadla ako puzzle. Perfektne nám sadla futbalová aj ľudská chémia celej kabíny. Mužstvo bolo po fyzickej aj mentálnej stránke skvele pripravené, za čo sme vďačili extrémne ťažkým tréningom a metódam trénera Magatha.”

Tréner Magath má vo futbalových kruhoch povesť tvrdého, no zároveň veľmi férového chlapa. Ako by ste ho charakterizovali na základe vašich skúseností?

“Magath je férový a korektný kouč, ktorý mal cit pre výber hráčov a ktorý z nich vedel na ihrisku dostať to najlepšie. Bol vždy otvorený a povedal hráčovi priamo do očí, čo si myslí, či už to bolo v zlom alebo v dobrom. Bol veľmi známy svojimi tréningovými metódami a hneď po príchode do klubu som to pocítil aj na vlastnej koži.”

Skúsite prezradiť aj niečo zo zákulisia jeho tréningových metód?

“Po fyzickej stránke to bolo moje najnáročnejšie obdobie a v duchu som si hovoril, že nič náročnejšie ma v kariére už určite nestretne. To stále platí aj po uplynutí desiatich rokov. Som veľmi rád, že som to mohol všetko absolvovať, pretože ma to neskutočne posilnilo po fyzickej aj psychickej stránke. Naučilo ma to v mnohých situáciách siahnuť na dno svojich síl. Keď futbalista zvládne prípravu pod trénerom Magathom, je kondične tak pripravený, že môže pokojne odohrať dva zápasy za sebou. Myslím si, že keby som chcel spomenúť všetky tréningové metódy, pokojne by som o tom mohol napísať knihu. Absolvovali sme dlhé sústredenia s trojfázovými tréningami denne, nekonečné kondičné behy s medicimbalmi či silové tréningy. Pamätám si, že raz jeden spoluhráč zaspal od únavy pri stole na spoločnej večeri, ďalší zvracal na ihrisku počas tréningu alebo na pláži pri absolvovaní tréningu na piesku s pneumatikami, ktoré sme ťahali za sebou. Mladí hráči museli byť v týždni o 7.00 ráno v telocvični, kde sme sa šplhali po lanách, cvičili na bradlách a potom nás čakal dvojfázový tréning s mužstvom. Ak videl, že niekto nejde v tréningu naplno, jeho asistenti si zapísali meno a dotyčný hráč absolvoval po tréningu ešte extra dávku. A mnoho ďalšieho…” (smiech)

Mužstvo vtedy strelecky ťahali kanonieri Grafite a Edin Džeko. Produktívny bol aj Zvjezdan Misimovič. Ako si spomínate na spoluprácu s nimi?

“Grafite a Džeko mali počas majstrovskej sezóny neskutočnú formu. Bola to naša najväčšia zbraň v ofenzíve. Grafite sa stal s 28 gólmi najlepším strelcom súťaže. Pri domácom víťazstve 5:1 proti Bayernu Mníchov dal dokonca najkrajší gól sezóny, keď individuálnym sólom obišiel štyroch protihráčov súpera a pätičkou poslal loptu do siete. Džeko mu v tom perfektne sekundoval, keď nastrieľal počas sezóny 26 gólov. Misimovič vytvoril bundesligový rekord v gólových asistenciách – pripísal si ich 20.”

S ktorými vtedajšími spoluhráčmi ste si najlepšie rozumeli?

“Veľmi mi v začiatkoch pomohol môj český spoluhráč Jan Šimůnek, s ktorým som si skvele rozumel aj mimo ihriska, alebo aj Edin Džeko, ktorý hovoril taktiež veľmi dobre po česky. Na izbe som počas sústredení býval s Misimovičom a veľmi dobre som si rozumel aj s nemeckými spoluhráčmi Gentnerom, Schäferom, Rietherom, Japoncom Hasebem alebo brazílskymi spoluhráčmi – kapitánom mužstva Josuém a Grafitem. Celkovo sme boli výborná partia.”

Vedeli ste, že v ére samostatného Slovenska vyhral ligový titul v niektorej z piatich popredných európskych ligových súťaží (Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Taliansko, pozn.) okrem vás už iba Peter Dubovský v sezóne 1994/1995 v Reale Madrid?

“Áno, pretože veľa ľudí mi to dodnes pripomína. Vážim si to a veľmi sa z toho teším. Zároveň verím, že čoskoro pribudne ďalší Slovák, ktorý získa titul v jednej z popredných európskych líg.”

Okrem bundesligového titulu s Wolfsburgom ste sa v zahraničí tešili v drese Herthy Berlín z víťazstva v II. bundeslige v sezóne 2012/2013. Veríte, že sa ešte ako legionár dočkáte nejakej peknej trofeje?

“Áno, radoval som sa aj z víťazstva v II. bundeslige s Herthou a som rád, že som mohol pomôcť tomuto tímu k návratu medzi bundesligovú elitu. Doteraz držíme s Herthou bodový rekord, ktorý sme dosiahli pri triumfe v II. bundeslige. Či sa dočkám ešte ďalšej trofeje v zahraničí, to neviem. Budem však určite rád, keď v “legionárčení” budem ešte nejaký čas pokračovať.”