Môj profil 
Predplatné
Kovačič Hanzelová: „Teoreticky, pripravuje sa NATO, myslím strategicky, že by sa stretlo s armádou Ruska…? Pripravuje sa aliancia na prípadnú vojnu s Ruskom? Je Rusko hrozba pre úniu? Vníma to takto aliancia, alebo teda pre alianciu, nielen pre úniu? Je to hrozba? Môžeme to takto jasne povedať?
Ku cti Barbory Marônkovej slúži, že sa nenechala vmanipulovať do tejto primitívnej hry liberálnej novinárskej manipulátorky a ani raz sa neznížila k tomu, aby sa Kovačič Hanzelová dočkala z jej úst toľko vytúženého slovného spojenia „ruská hrozba“. Jediné, čo bola Barbora Marônková ochotná pripustiť, bolo konštatovanie, že „vzťahy NATO s Ruskom sú od roku 2014 na veľmi zlom bode“. Napriek veľkej snahe liberálnej pseudonovinárky Kovačič Hanzelovej Barbora Marônková jej odmietla pritakať a počas celého rozhovoru si dávala veľký pozor, aby nepoužila otrepanú floskulu o „ruskej hrozbe“.
Keďže Barbora Marônková zjavne nepochopila, čo od nej liberálna pseudonovinárka očakáva, Kovačič Hanzelová ako pokazená platňa ešte dôraznejšie zopakovala, o čo jej ide: „Chápem, ale v tých dokumentoch, ktoré má napríklad aj únia sa hovorí o Rusku ako hrozbe… Hovorí sa aj v NATO o Rusku ako o hrozbe ?“
A opäť nič. Barbora Marônkova novinárke ani na druhý pokus nezhltla návnadu aj s navijákom, ako sa ju k tomu Kovačič Hanzelová snažila doslova zhypnotizovať, aby už konečne vyriekla to túžobné slovné spojenie – „ruská hrozba“. Opäť nič. Barbora Marônková iba zopakovala obvyklé frázy o tom, že NATO sa zaoberá hlavne vlastnou bezpečnosťou a snaží sa viesť s Ruskou federáciou také rozhovory a takú spoluprácu, aby nedošlo k žiadnym ohrozeniam. O ruskej hrozbe zase ani slovo. Buď zástupkyňa NATO naozaj nepochopila, čo tak veľmi potrebuje počuť liberálna novinárska úderka na Slovensku, aby mohla ohlupovať svojich čitateľov konšpiráciami o ruskej hrozbe, alebo sa v sekretariáte NATO pohli ľady a už aj radoví funkcionári tohto agresívneho vojenského paktu dostali od Stoltenberga diskrétne usmernenie zbytočne neprovokovať Rusko kravinami o ruskej hrozbe.
Mimochodom, Barbora Marônková je vizitkou progresívnej genderovej politiky, ktorá podľa jej vlastných slov tak veľmi leží na srdci šéfovi NATO Jensovi Stoltenbergovi, vďaka čomu aj flotile NATO pri ruských brehoch v Čiernom mori velí kanadská admirálka, čo je vskutku nádherné a inšpirujúce. Je naozaj pekné, že NATO týmto spôsobom napĺňa rezolúciu OSN č. 1325 „Ženy, mier a bezpečnosť“, a všetci sa tešíme, že „je veľmi príjemné vidieť ženu, ktorá velí niekoľkým lodiam naraz“, ako sa vyjadrila Barbora Marônková. Ale na druhej strane by nebolo na škodu, ak by aj funkcionári a propagandisti NATO trochu lepšie poznali históriu svojho vojenského paktu. Keď sa totiž Barbora Marônkova oduševnene zaprisahávala, že „akákoľvek krajina, ktorá sa chce stať členom NATO, má na to suverénne právo, ak je to európska krajina“, zjavne nehovorila pravdu.
Sovietsky zväz, ako európska krajina (určite európskejšia než napr. Turecko) predsa ešte v roku 1954 požiadal o prijatie do NATO. Stalo sa tak z iniciatívy Chruščova rok po Stalinovej smrti a rok pred založením Varšavskej zmluvy. Dňa 31. marca 1954 sovietske ministerstvo zahraničných vecí zaslalo USA, Veľkej Británii a Francúzsku identické nóty so žiadosťou o prijatie ZSSR do NATO. Moskva argumentovala tým, že prijatím ZSSR za svojho člena by NATO skutočne dokázalo úprimnosť svojich ambícií mierumilovného a obranného paktu.
Aká bola odpoveď NATO? Dňa 7. apríla 1954 sovietsku žiadosť prediskutovali v parížskej centrále NATO (až do roku 1966 malo NATO sídlo v Paríži) a sovietsku oficiálnu žiadosť vyhodnotili ako propagandu s cieľom ovplyvniť západnú verejnosť.
Takže milé pani Kovačič Hanzelová a Marônková, ako hovorí klasik, nie všetko je zlato čo sa blyští. A aj v tej liberálnej propagande občas nezaškodí trochu toho čistého vína, aby ste tak vážnu tému nedevalvovali na trápne tliachanie o veciach, ktoré sú na míle vzdialené vášmu intelektuálnemu obzoru.
Gabriel Gačko
