Vatikán 22. novembra 2016 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Gregorio Borgia)

Pápež František poskytol pri príležitosti ukončenia Roku milosrdenstva rozsiahly rozhovor pre taliansku katolícku televíziu TV2000 a pre rádio InBlu. Svätý Otec sa zamyslel nad ovocím mimoriadneho jubilea; nad tým, ako by sa mala zmeniť Cirkev; nad spôsobom, akým milosrdenstvo pracuje so svedomím jednotlivcov i národov; nad modloslužbou peňazí či nad otázkou pozornosti voči chudobným.

Rímsky biskup si tiež zaspomínal na tzv. «piatky milosrdenstva», počas ktorých sa stretol s bývalými prostitútkami, s pacientmi v terminálnom štádiu či väzňami. Rovnako uvažoval nad vzťahom medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom a otázkou trestu smrti. V 40-minútovom interview tiež prezradil, čo mu pomáha nepodľahnúť stresu a zvládať náročnú službu aj v tak vysokom veku, keďže o mesiac oslávi 80. narodeniny.

Na úvod rozhovoru Svätý Otec vyjadril radosť z toho, že mimoriadny Svätý rok milosrdenstva bol výnimočný práve tým, že sa neslávil iba v Ríme, ale na celom svete, v každej diecéze, v každej katedrále či v chrámoch, ktoré na to určil biskup a pokračoval:

„Bolo to naozaj požehnanie od Pána, nie nejaká záverečná bodka, ale krok vpred v procese, ktorý sa začal už s blahoslaveným Pavlom VI. a potom s Jánom Pavlom II. (…) Je to v jednej cirkevnej línii, kde sa milosrdenstva nepovedal by som, že objavuje, lebo tu vždy bolo prítomné, ale mocne sa ohlasuje. Je to istá potreba; potreba, ktorá, myslím si, že tomuto svetu trpiacemu na chorobu skartovania, chorobu uzatvárania si srdca, na egoizmus, len prospeje. Lebo [milosrdenstvo] otvorilo srdcia a mnoho ľudí sa stretlo s Ježišom…“

Pápež František počas Roku milosrdenstva dával osobný príklad toho, ako preukazovať milosrdenstvo tým, ktorí to najviac potrebujú. Raz v mesiaci, v piatky, nečakane navštevoval chorých, opustených, ľudí v núdzi každého typu. V rozhovore s novinármi prezradil, že sa mu do pamäte najviac vryl príbeh ženy, ktorá bola nútená k prostitúcii:

„Povedala mi: ,Otče, porodila som v zime na ulici. Sama. Moje dievčatko zomrelo’. Nútili ju pracovať až do posledného dňa, lebo ak nepriniesla svojim vykorisťovateľom dosť, zbili ju, dokonca mučili. A inej odrezali ucho… A ja som myslel nielen na tých vykorisťovateľov, ale tiež na tých, čo týmto dievčatám platili: to si neuvedomujú, že na to, aby si uspokojili nejakú sexuálnu chúťku, pomáhali tým vykorisťovateľom?“

Svätý Otec František si tiež zaspomínal na dve rímske nemocnice, kde zažil hraničné situácie ľudského života, pri jeho zrode, ako aj na sklonku života. Rímskeho biskupa dojala matka, ktorá plakala nad stratou jedného dieťaťa zo svojich trojčiat:

„A ja som si vtedy spomenul nad zvykom zbaviť sa detí ešte pred ich narodením, na tento strašný zločin: posielajú ich preč, lebo je to tak lepšie, lebo je to pre nich pohodlnejšie; je to veľmi vážny hriech, je to veľká zodpovednosť“.

Pápež František sa zastal nielen nenarodených detí, ale aj chudobných. Na otázku, či je koncept «chudobná Cirkev pre chudobných» skutočne možný odpovedal:

„Najväčší nepriateľ Boha sú peniaze. Pomyslite na to, že Ježiš dal peniazom status pána, keď hovorí: ,Nikto nemôže slúžiť dvom pánom’. Boh a bohatstvá. Nehovorí Boh a – čo ja viem – choroba, alebo Boh a niečo iné: peniaze. Lebo peniaze sú bôžikom… Vidíme to veľmi dobre v tomto svete, v ktorom sa zdá, že vládnu peniaze… Peniaze sú nástrojom, aby slúžili a chudoba je v srdci evanjelia… Diabol vždy vchádza cez vrecká, to je jeho vstupná brána. Treba bojovať za to, aby bola Cirkev chudobná pre chudobných, podľa evanjelia… Keď vidím 25. kapitolu Matúša, ktorá je protokolom, podľa ktorého budeme súdení, je pre mňa zrozumiteľnejšie, čo to znamená «chudobná Cirkev pre chudobných»: sú to skutky milosrdenstva. Je to možné, avšak treba vždy bojovať, lebo pokušenie bohatstva je veľmi veľké“.

Čo sa týka toho, aké pokušenia má pápež, ktorý sám seba definoval ako hriešnika, na ktorého Pán nechal spočinúť svoj pohľad, Svätý Otec František odpovedal:

„Sú to pokušenia, ktoré má akýkoľvek človek podľa jeho slabostí, ktoré diabol vždy využíva, aby tade vstúpil, ako sú netrpezlivosť, egoizmus, potom trochu lenivosti, sú tam všetky, všetky… A pokušenia nás sprevádzajú až do posledného okamžiku, nie je tak? Pán na mňa naďalej hľadí s milosrdenstvom a ponúka mi svoju záchranu“.

V ďalšej otázke sa Petrov nástupca venoval väzňom a trestu smrti. Mnohokrát v minulosti prezradil, že pri návšteve väzníc mu mysľou prebleskne otázka: ,Prečo oni a nie ja?’:

„Lebo vinník nemá byť potrestaný len na konci, ale môže byť potrestaný vtedy keď začína, a toľko začiatkov nepekných vecí som v živote zažil, že ak by Pán nado mnou nedržal ochrannú ruku… To znamená to: ,Prečo oni a nie ja?’. A potom medzi nami existuje myšlienka, ktorá je dosť rozšírená: veď je vo väzení, lebo urobil niečo strašné: nech za to zaplatí. Väzenie ako trest. A to nie je správne. Väzenie – môžeme povedať v úvodzovkách, ako príklad – je ako očistec, to znamená, že je to príprava na opätovné začlenenie. Neexistuje skutočný trest bez nádeje. Ak ten trest v sebe nemá nádej, nie je to kresťanský trest, nie je ľudský. Z toho dôvodu trest smrti nie je správny“.

Pápež František tiež reagoval na vzťah medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou. Na otázku, čo by povedal tým, ktorí si myslia, že milosrdenstvo nie je správna odpoveď na prenasledovanie, alebo tým, ktorí – možno aj pre oprávnený strach – stavajú múry, aby sa chránili, než aby stavali mosty, odpovedal:

„V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom a milosrdenstvo je spravodlivosťou. Nedajú sa odlúčiť: sú jednou vecou. (…) Keď Ježiš odpúšťa Zachejovi a ide na obed s hriešnikmi, keď odpúšťa Magdaléne, cudzoložnici, keď odpúšťa Samaritánke, čo je to? Voľná ruka [spravodlivosti]? Nie. Koná Božiu spravodlivosť, ktorá je milosrdná“.

Pápež František tiež reagoval na vzťah medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou. Na otázku, čo by povedal tým, ktorí si myslia, že milosrdenstvo nie je správnou odpoveďou, napr. voči niekomu kto iných prenasleduje, alebo pre toho, kto možno aj pre oprávnený strach postaví múry, aby sa chránil, namiesto toho aby staval mosty, Svätý Otec odpovedal:

„V Bohu je spravodlivosť milosrdenstvom a milosrdenstvo je spravodlivosťou. Nedajú sa odlúčiť: sú zjednotené. (…) Keď Ježiš odpúšťa Zachejovi a ide na obed s hriešnikmi, keď odpúšťa Magdaléne, cudzoložnici, keď odpúšťa Samaritánke, čo je to? Široký rukáv zľahčovania spravodlivosti? Nie. Koná Božiu spravodlivosť, ktorá je milosrdná“.

„Jednou z najťažších chorôb tohto sveta, tejto epochy je kardioskleróza,“ pokračoval Svätý Otec, čiže neschopnosť dať pocítiť blízkosť a nehu, je to tvrdosť srdca: „Ja musím ísť za týmto cieľom a iný ma nezaujíma: idem si za tým“ a uvádza príklad obchodníkov so zbraňami, ktorí si kvôli zisku nerobia škrupule:

„Keď hovoríme o Kristovi, nezabudnime na telo Kristovo. Tento svet potrebuje nehu, ktorá hovorí telu o potrebe jemnosti voči trpiacemu Kristovmu telu, a nie mu spôsobovať ešte viac utrpenia! Som presvedčený, že štáty, ktoré sú vo vojne, potrebujú poriadne popremýšľať a uvedomiť si, že jeden život má väčšiu cenu ako nejaké územie!“

Posledná otázka, ktorú pápež dostal sa týkala skutočnosti, že o mesiac dovŕši 80 rokov života. Redaktorov z TV2000 a rádia InBlu zaujímalo, ako Svätý Otec zvláda náročnú službu na Petrovom stolci, na čo odpovedal:

„Neviem ako to robím, avšak… modlím sa: to veľmi pomáha. Modlím sa. Modlitba mi pomáha, znamená to byť s Pánom. Slávim svätú omšu, modlím sa breviár, rozprávam sa s Pánom, modlím sa ruženec… A potom, dobre spávam: to je osobitná milosť od Pána. Tvrdo spím… a robím koľko vládzem a nie viac… Je to Božia milosrť“.