Ale čoho všetkého sa to týka? Vidím, že máš pred sebou článok o Grécku, ale tvrdíš, že vôbec nejde o Grécko. Tak potom nechápem, nad čím vlastne medituješ?

No predsa nad našou súčasnosťou. Vieš, dnes ráno som sa zobudil a zalial ma studený pot. Snívalo sa mi niečo strašné: že sme dopadli ako Gréci – ba ešte horšie! Vieš si predstaviť tú nočnú moru? Normálne sa mi snívalo, že sa Slovensko ocitlo na gréckej ceste a rúti sa ku katastrofe. Takmer som zošalel: prečo, načo, začo? Nemôžeme opakovať také hrubé chyby!

Samozrejme, že nemôžeme. Určite sa poučíme z gréckych chýb a nezopakujeme ich. 

To sa ľahko hovorí. Ale veď sme ich už začali opakovať. To znamená, že už sme vstúpili na tú pochybnú grécku cestu. Ak si včas nevezmeme rozum do hrsti, dopadneme ako Gréci.

Somarina. Kde si to vzal? Gréci zbankrotovali, ale nás chváli celá Európa, vraj sme ten… ako to hovoria? Európsky ekonomický tiger. A ty hovoríš, že sme na gréckej ceste.   

Aha, tiger… Ktorého bolia zuby a preto nemôže hrýzť a preto zasa bude hladný…

Nepreháňaj. Samozrejme, že máme problémy, ale kto ich nemá? Ekonómovia hovoria, že sa rozvíjame najrýchlejšie zo všetkých európskych štátov. Tak čo by si chcel? Postupne dobehneme aj Nemcov, aj Francúzov, aj Švajčiarov.

O, ako vysoko si vyskočil! Budem spokojný aj s tým, keď sa budeme vláčiť tesne za nimi – aj to by nám v súčasnej situácii postačilo, lebo sme veľmi ďaleko vzadu.

Zasa preháňaš. Naša ekonomika je oveľa zdravšia ako grécka. A nemáme siestu. Ale hlavné je, že nie sme tak zadlžení až po uši ako Gréci – to je ich hlavný problém.

Ale aj náš! Veď sa stačí pozrieť, kam sme sa dostali. Že nemáme také dlhy ako Gréci? Pán Boh zaplať! Ale žeby sme boli na tom oveľa lepšie? Kdeže. Nehovorím, že sme klesli tak hlboko, ako Gréci, ale tiež sme sa poriadne zamotali. A tiež máme vysokánsky dlh – preto hovorím, že sme na gréckej ceste. Nie sme ešte tam, kde sú Gréci, ale už tam smerujeme.

To sú iba reči. Nežijeme iba z turizmu a nie sme takí leniví ako Gréci. A neporovnávaj naše dlhy a grécke. Ako hovorí môj kamarát Arpád, to sú dva obrovské rozdiely…  

To by som nepovedal. Vyhlasovať môžeme hocičo, ale čísla nepustia. A tie hovoria, že máme hrôzostrašný dlh. Pozri sa. V súčasnosti sa naša zadlženosť dostala na úroveň viac ako 50 percent HDP. Registruješ? Vlani výška nášho hrubého domáceho produktu – slávne HDP – dosiahla 74,655 miliardy eur a v tomto roku už 76,521 miliardy eur. A výška štátneho dlhu k 1. januáru tohto roka dosiahla až 53,6 % HDP! Chápeš? Štátny dlh tvorí vyše polovice HDP – je to takmer 40 miliárd eur! A teraz mi hovor, že nie sme na gréckej ceste s takýmto dlhom!

No a čo? Niektoré najsilnejšie štáty majú výšku štátneho dlhu ešte vyššiu ako HDP a nič si z toho nerobia, nie je to žiadna katastrofa. Američania majú výšku štátneho dlhu 88 percent HDP, Francúzsko 93,5 %, Nemecko 78,4, Portugalsko 129, Írsko 123, Belgicko 101, Taliansko 132,6 % – no a čo? Žijú, pracujú, nekrachujú. Tvoje milované Grécko to pomaly dotiahlo takmer na 200 percent a preto má problémy. A my máme iba trochu nad 50 percent a neklesáme nižšie. Tak kde sú problémy?

Veď nehovorím, že sme na tom najhoršie, ale opakujem, že sme na zlej ceste. Kde sme boli a kam sme sa dostali? Spomeň si, tesne pred nežnou revolúciou, v roku 1989 zadlženosť celého Československého štátu bola okolo 7-8 miliárd korún. Registruješ? Korún!! Bolo 7 – 8 miliárd a v súčasnosti je 40 miliárd. Akože 5-násobok, však? Ale kurz koruny ku euru bol 30-násobne nižší. Čo to znamená? Tridsať krát päť – koľko to je? A máme tu 150-násobný nárast štátneho dlhu. Tak toto je gól! Nie je to obrovská kríza, nie je to grécka cesta?

Počúvaj. Neporovnávaj neporovnateľné. Súčasná ekonomická situácia je úplne iná a svet žije podľa iných ekonomických zákonov. Vtedy sa nedalo žiť na dlh a teraz – koľko len chceš. Kapitalizmus, bratu! Čo to porovnávaš s časmi „svetlej budúcnosti“? Vtedy bolo všetko úplne inak. Takže tá na prvý pohľad hrozivá výška štátneho dlhu nie je žiadna katastrofa. Veď je tu trend zníženia výšky tohto dlhu.  

Aha, a ako sa to väčšinou rieši? Ako sa mnohé vlády v EÚ snažia „oklamať“ zadlženosť? Veľmi jednoducho. Berú si pôžičky. Je to dnes moderné. Sám si hovoril – kapitalizmus! Všetci si berú pôžičky – ľudia, podnikatelia, firmy, ale aj štáty. A iba si zvyšujú dlhy.

Prečo? Je to bežné. Ako stavebné sporenie. Potrebuješ si niečo vybaviť, vybudovať, vezmeš si pôžičku, potom trochu šetríš a splácaš pôžičku. Je to úplne bežná prax.

Aha, a stále žijeme za požičané. Zadlžovať sa nie je ťažké. Ale každý dlh je nutné skôr alebo neskôr vrátiť. A nielen tak – ale s percentami „za požičané“. To znamená, že vrátiš viac ako si požičiaš. A kde si vezmeš prachy navyše? Kde zoženieš prostriedky, ktoré okrem požičaných peňazí uhradia ešte aj úrok? A vlády si berú a berú pôžičky aj naďalej.

Ale veď ich neberú len tak, pre seba. Potrebujú financie, aby mohli investovať a urobiť niečo užitočné pre tento štát a pre ľudí. A samozrejme, tieto finančné prostriedky musia rozumne investovať, aby priniesli štátu zisk na uhradenie pôžičky, vlastne nielen pôžičky, ale aj dodatočnej sumy – navýšenia o percenta za pôžičku, teda treba splatiť úroky. Ale veď je to bežná prax. Tak to robia vlády po celom svete. Nie sme unikát.

Fajn. A teraz mi pripomeň, ktorá naša vláda za ostatné štvrťstoročie rozumne investovala do rozvoja slovenského hospodárstva – či už do priemyslu alebo pôdohospodárstva? Mali sme tu veľa géniov, ktorí vedeli narábať s pôžičkami v prospech štátu? Stále prerábali a štátny dlh rástol. Ako to riešili? Brali ďalšie pôžičky. A sme tam, kde sme: výška štátneho dlhu už prekročila polovicu HDP. Gratulujem! Vítaj na gréckej ceste.

Nedramatizuj. Nie je všetko také čierne, ako to maľuješ. Veď vieš, že financií je vždy nedostatok a treba investovať do rozvoja podnikov, pomáhať zdravotníctvu a školstvu, pomaly dvíhať platy zamestnancom a pod. Na všetko potrebuješ peniaze. Takže požičiavanie a trochu vyšší štátny dlh je v súčasnosti bežná prax vo svete.

Preboha, ty si taký chladnokrvný ako ľadovec. Tomu hovorím – svätý pokoj. Ale veď požičiavané vždy treba vrátiť! V tom je problém. A navyše. Ako aj Gréci a iní mudrci sme porozdávali všetko, čo sme len mali. Máme prázdnu špajzu. Všetky podniky sprivatizovali, štát nemá takmer nič a môže si pískať. A potom sa čudujeme, že nie sú financie, veď celý zisk ide do vrecka súkromníkov a štát, ako hovoria bratia Česi „má holé ruce“. A potom nech na ministerstvách plánujú rozvoj priemyslu a pôdohospodárstva alebo príjem do štátnej pokladnice, keď všetko závisí od iných, ale nie od štátu. Všetko je fuč.

Rozprávaš ako starý komunista. Ale akurát teraz by si sa mal tešiť – súčasná vláda by všetko zasa znárodnila a vytvorila iba štátne podniky. 

A čo z toho? Vyprávať môže koľko len chce. A ako vráti tie sprivatizované podniky späť – silou?! Znárodní ich? To jej nedovolí ani Brusel, ani Berlín, ani Paríž. Snívajte s nami! A čo mi nadávaš do komunistov? Za to, že chcem, aby sme mali silný štát a ten štát bol bohatý? Nie som komunista a nikdy som nebol. Som realista a ak chceš – patriot. To je niečo iné. A súčasná akože socialistická vláda robí iba kozmetické opatrenia – akože je sociálna. Zaoberá sa populizmom, aby si udržala priazeň občanov. Ako inak? Blížia sa voľby! Ha-ha.  Bezplatné cestovanie pre dôchodcov a študentov, príspevky na lieky, príspevky na detské tábory, príspevky na dovolenky a rekreácie, zvyšovanie dôchodkov – fajn, ale to sú maličkosti a nič kardinálne neriešia. Ľudia by sa mali dávno spamätať. Časy, keď existovali ľavičiari a pravičiari, sú dávno preč. V súčasnosti existuje nejaká čudná zmeska strán, ktoré sa odlišujú iba tým, že majú rôzne odtiene – tie sú trochu ľavicovejšie, iní sú trochu pravicovejšie, ale inak – je to jedno. Ale mali by sa deliť na tých rozumných a tých ešte viac rozumnejších…

Ale-ale, konečne ti to došlo. Fakt, ten rozdiel medzi stranami je čisto kozmetický. Viacerí akože socialisti sú podnikatelia – čistí kapitalisti. Koľko kapitalistov máme v súčasnej socialistickej vláde či vo vládnej strane? Habadej. Preto už aj zmýšľajú inak… Veľa vecí akože ľavičiari a akože pravičiari robia rovnako. Aj prví, aj druhí sú ochotní platiť  zbytočné vysoké školy a univerzity, ktoré vypľúvajú stovky nikomu nepotrebných absolventov – nemajú kam ísť, nie je pre nich zamestnanie, ktoré vyštudovali. Celý školský systém treba meniť, ale nerobí to ani pravica, ani ľavica.

No a to presne je tá grécka cesta. Sami plodíme nezamestnaných a onedlho ich budeme mať toľko ako v Grécku. A nemáme aj tu, ako v Grécku, kopu predražených projektov, ktoré na objednávku štátu uskutočňujú súkromné spoločnosti? A berú za to nekresťanské peniaze. A je to jedno, či sú vo vláde pravičiari alebo ľavičiari. Korupcia je za každej vlády. Ako v Grécku.

Všetko je to tak, ale zasa – ešte sme tak hlboko neklesli, ako Gréci.  

No presne tak – ešte sme neklesli. Ale už sme na ceste – na tej gréckej. Krajina sa zadlžuje viac a viac. Hrozí nám závislosť, poníženie, podriadenie sa, katastrofa. Strácame samostatnosť. Vlastne, o akej samostatnosti môžeme hovoriť, keď sme v EÚ? Za nás rozmýšľajú a rozhodujú iní a pekne nám rozkazujú – ako Grékom. A vidíš, kam tých Grékov dotiahli? Na pokraj priepasti. Môžu sa im poďakovať. Ešte nám chýbajú zahraniční ministri ako na Ukrajine a bude všetko tip top. A ak sa nespamätáme a včas neodbočíme z tej gréckej cesty, skončíme presne tak, ako potomkovia slávneho Odysea. Jaj-jaj, len nech naša Odysea bude odlišná. Nech nedoplávame až tak ďaleko, ako Gréci…

Eugen Rusnák