Oni si ani neuvedomujú, že už sú od štátnej moci odstavení. Alebo nie sú?

Generál Jozef Viktorín (Republika) sa pozastavil nad jeho účasťou na otvorení rozhľadne na Dukle, kde bol po boku Martina Sklenára povereného riadením ministerstva obrany. Viktorín sa tiež oprávnene pýta, kto dal Naďovi oprávnenie natáčať v priestore Vojenských lesov, bolo treba povolenia až dve: na vstup a na natáčanie, Jaroslav Naď je totiž už niekoľko týždňov iba poslancom, ktorý na niečo podobné povolenie naozaj potrebuje.

Viktorín to dáva do kontrastu s tým, ako by reagovali politici bývalej vládnej kliky, keby si napríklad Raši urobil tlačovku na ministerstve zdravotníctva alebo Fico na úrade vlády.

Námietky Viktorína sú oprávnené. Ale zabúda na kľúčové slovo, ktorým je kontinuita. Ak sa niečo zmenilo, sú to len figúrky. Bolo to jasné už predtým, ako prezidentka svoju vládu vymenovala. Donekonečna opakované slovo bolo kontinuita. Teda pokračovanie toho, čo parlament zvalením vlády odmietol a väčšina obyvateľov stále odmieta. Formálne je vláda odvolaná, prakticky sa pokračuje veselo ďalej. Naď sa cítil oprávnene súčasťou tohto divadla, je prirodzené, že si neuvedomil, že od štátnej moci je už odstavený, ak tá len pokračuje v tom, čo robil on.

Na pódiu štátnej moci prebieha neuveriteľné divadlo. Médiá sa snažia predpisovať, kedy je vhodné tlieskať a kedy bučať. Jediný, kto sa baví, je ten, kto dal dohromady herecký súbor. Dvere sú až do konca septembra zamknuté, požiar nepožiar. Hlavne, že sa od divákov kontinuálne vyberá vstupné. Však kontinuita, nie?