Mainstream tvrdí, že alternatívne médiá šíria konšpirácie – tak im teda dajme zámienku a poďme si tak trochu predvolebne zakonšpirovať. Skúsme si predstaviť ešte iný scenár, podľa ktorého sa mohol odvíjať príbeh tohtoročných prezidentských volieb.

Je smutnou skutočnosťou, že pre určité kruhy je ideálne mať prezidenta nejakým spôsobom vydierateľného, a teda bezvýhradne poslušného. Ibaže ako dosiahnuť, aby si ľudia takého človeka zvolili, keď v dnešnej dobe tie protivné nezávislé médiá skôr alebo neskôr všetko vyňuchajú?

Svetoví odborníci na takéto veci však majú k dispozícii rôzne rafinované stratégie a technológie. Nedávno sa na verejnosť dostala informácia, že na Slovensko prišiel geniálny izraelský stratég, odborník v oblasti predvolebných kampaní a manipulácií s verejnou mienkou Aron Shaviv. Má za sebou dlhý rad kontroverzných kampaní a káuz: stál za zvolením aktuálneho izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, keď mu zabezpečil kolosálnu mediálnu kampaň, stál za pokusom o štátny prevrat v Čiernej Hore a mal byť v spolupráci s agentom CIA dokonca zapletený aj do pokusu o atentát na čiernohorského predsedu vlády, podporoval krajne pravicových nacionalistov v Izraeli a Rakúsku, mal spolupracovať s Danielom Lipšicom, bol aj pri zvolení terajšieho bratislavského primátora Valla, atď.

Čo urobil tento spindoktorský mág v prípade Čaputovej, aby dokázal doviesť menšinovú liberálnu časť politického spektra s nevýraznými neznámymi kandidátmi až do veľkého volebného finále? Akú rafinovanú stratégiu zvolil?

Podarilo sa mu to s použitím taktiky, akú používa Peter Sagan. V čom je jej tajomstvo? Nuž, v tom, že ani Sagan nikdy nejde po celý čas vpredu – drží sa v závetrí, šetrí sily a zaútočí v pravej chvíli, až vtedy, keď nastane vhodný čas. Nie príliš skoro, ani príliš neskoro – ten čas musí byť precízne zvolený.

Podobná tandemová metóda má totiž určité výhody aj v prípade volieb: nechať médiá, nech útočia na niekoho iného, a toho pravého kandidáta s maslom na hlave vytiahnuť až neskôr – tak, aby bol ešte čas urobiť mu kampaň, ale dostatočne neskoro na to, aby niekto stihol prísť na koreň veci a urobiť protikampaň. Vtedy, keď už nie je reálne, aby sa verejná mienka radikálne otočila.

Na tento plán treba dvoch kandidátov: jedného relatívne čistého, ktorý na seba bude celý čas viazať pozornosť súperov a bude znášať všetky útoky. A druhého, toho pravého, ktorý má potrebné vlastnosti: je vydierateľný a dostatočne submisívny, ale pritom má čosi, čím dokáže aspoň na krátky čas oslniť.

Ak to bolo takto, potom to bol geniálny, priam diabolský plán. Protistrana sa celý čas sústredila na Mistríka, na ktorom toho však nebolo príliš veľa na kritizovanie: bohatý podnikateľ, úspešný vedec nepotreboval od niekoho brať judášske groše ani nemal za sebou žiadne podozrivé kauzy. A celý ten čas si nikto nevšímal B kandidátku, pretože s ňou nikto vážne nepočítal: veď ju predsa Mistrík vyzýval, aby odstúpila, pamätáte sa?

Celý ten cirkus s dohodami o odstúpení lepšieho z dvojice, či dokonca trojice kandidátov, bol až nápadne zveličený a mediálne nafúknutý. Hovorilo sa o tom dlhé týždne a teraz sa ukazuje, že to možno vôbec nebola náhoda, ale súčasť dlhodobo pripraveného plánu, kde dôležitou podmienkou úspechu bolo, aby na túto výmenu bola verejnosť vopred pripravená.

Už vtedy to celé mnohým prišlo čudné: prečo sa napríklad šéf OĽaNO Igor Matovič a jeho spojka na americké veľvyslanectvo Veronika Remišová tak intenzívne, až prehnane angažovali v organizovaní stretnutí a dohôd, kde by kandidáti záväzne prisľúbili za akých presných podmienok jeden v prospech druhého odstúpi, a to všetko za obrovskej prítomnosti médií? Spoločný obed Matoviča, Remišovej, Budaja, Mistríka a Čaputovej (Mikloško napokon účasť odriekol, tiež najskôr preto, lebo aj jemu celá vec akiste prišla akási chorá) bol pomaly najväčšou predvolebnou mediálnou udalosťou uplynulých mesiacov…

Táto mediálna hra vyvolala u relevantného voličstva aj novinárov určitý želaný druh emócie: všetci si vtedy hovorili, nech tá Čaputová už neblbne a odoberie sa do ústrania, aby nepokazila Mistríkovi šancu. A každý sa zaoberal skôr Mistríkovou aroganciou, než Čaputovou. Komu by za týchto okolností napadlo skúmať jej pozadie?

Takto sa podarilo dosiahnuť, aby si B kandidátku médiá ešte pár týždňov pred voľbami vôbec nevšímali. A potom prišiel šok: zrazu sa zbláznili prieskumy volebných preferencií. Prečo? Na to dodnes nikto nepriniesol uspokojivú odpoveď, ale ak budeme pokračovať v našej konšpirácii, tak nám pekne zapadne do obrazu, že aj to mohla byť súčasť hry: opäť upútať pozornosť falošnou stopou. Tak či onak, Mistrík nečakane odstúpil a favoritkou sa stala bezvýznamná neznáma lokálna aktivistka o ktorej nikto nič nevedel, okrem toho, že si ju vybrali Goldmanovci za svojho človeka.

Odvtedy sa zjavilo množstvo dohadov a pochybností o tom, kto táto osoba vlastne je, ale to už „alternatívne“ médiá s ich slabým výtlakom a dosahom iba na opačnú časť politického spektra pár týždňov pred voľbami nijako nemohli otriasť vierou a jednotou „slniečkového“ voličstva dôkladne vymasírovaného najdrahšou prezidentskou kampaňou v histórii Slovenska.

A to je všetko. Možno to tak vôbec nebolo. Ale čo poviete, je to celkom nereálny scenár? A čo myslíte, podarí sa Aronovi Shavivovi úspešne dokončiť aj túto svoju misiu? Aj vy o tom môžete rozhodnúť…

Ivan Lehotský