Od šachu k Človeče, nehnevaj sa

Vietnam – prvá geopolitická katastrofa pre USA

Vietnamské dobrodružstvo začalo pamätnou akciou pod cudzou vlajkou a tak aj skončilo. Len na osvieženie pamäti. Vietnamská proxyvojna Spojených štátov proti šíreniu komunizmu, v ktorej Vietkong podporovala Čína a Sovietsky zväz, skončila po kolosálnych amerických stratách a viac než dvoch miliónoch civilných obetí na vietnamskej strane po utajených rokovaniach v roku 1975. Všetko len preto, aby sa predišlo ešte väčšej hanbe. A doma, v USA sa kamuflovalo. Možno povedať, že vtedy sa začala hrať oná spoločenská hra s hádzaním kocky a vyhadzovaním panáčikov. Keď nemám na hru v šachy, tak si aspoň hodím kocku.

Vietnamská vojna (1955 – 1975) bola ozbrojený konflikt medzi komunistickým severným Vietnamom, podporovaným ZSSR a Čínou, a prozápadným Južným Vietnamom, ktorý mal podporu USA a ďalších spojencov ( medzi nimi napr. Južná Kórea, Austrália). Cieľom Severu bolo predovšetkým zjednotenie krajiny pod komunistickou vládou, zatiaľ čo Juh sa snažil šírenie komunizmu zastaviť. Napätie eskalovalo po incidentoch v Tonkinskom zálive (1964), keď boli americké vojnové lode údajne napadnuté severovietnamskými torpédovými člnmi. Táto akcia nebola nikdy vierohodne potvrdená a dnes už aj v USA priznávajú, že išlo o typickú akciu pod cudzou vlajkou. Vymyslený útok „vietnamských komunistov“ však poslúžil ako zámienka na vojenský útok USA proti severnému Vietnamu.

Priebeh vojny:

Roky 1965 – 1968 : USA spustili masívne bombardovanie severného Vietnamu a do južného Vietnamu vyslali postupne státisíce amerických vojakov. Vietkong, komunistickí partizáni na Juhu, ktorí pôvodne nezamýšľali spojenie oboch krajín do jedného štátu, využíval taktiku typickej partizánskej vojny s aktívnou účasťou a podporou domáceho obyvateľstva, pasce, tunely a tzv. Ho Či Minovu cestu, po ktorej prúdila vojenská a logistická pomoc zo severu cez Laos a Kambodžu.

Roku 1968 podnikol Vietkong rozsiahly útok na juhovietnamské vládne inštitúcie, tzv. ofenzívu Tet, ktorá síce vojensky zlyhala, avšak mala obrovský psychologický efekt a otriasol morálkou nielen v južnom Vietname, ale aj v USA. Bojovalo sa dokonca na území veľvyskanectva USA v Saigone. Vtedajší úradujúci prezident USA R. Nixon aj pod tlakom radikalizujúcej sa protivojnovej domácej verejnej mienky v snahe nájsť prijateľné riešenie konfliktu zaviedol tzv. vietnamizáciu vojny. Táto politika spočívala v postupnom sťahovaní amerických vojakov z Vietnamu a presúvaní viac zodpovednosti na juhovietnamské orgány a armádu. Príliš to však nefungovalo. Následne roku 1973 bola po dlhých tajných rokovaniach podpísaná v Paríži mierová dohoda o ukončení vojny. USA sa stiahli a ponechali južný Vietnam svojmu osudu. Roku 1975 dobyli komunisti Saigon, krajina sa zjednotila a vojna sa skončila.

Dôsledky:

Pre Vietnam: takmer 3 milióny mŕtvych, najmä civilistov, zničená infraštruktúra a rozvrátená ekonomika, obrovské ekologické a humanitárne škody (použitie Agent Orange – „slávne“ Roundup od Monsanta), v dôsledku čoho sa dlho vojne rodili zdravotne postihnuté a znetvorené deti. Krajina bola zjednotená pod komunistickou vládou a vznikla Vietnamská socialistická republika. Nasledovalo dlhé obdobie hospodárskej izolácie a chudoba, pretrvávajúce až do nedávneho obdobia.

Pre USA: Smrť vyše 58 000 amerických vojakov. Vojna vyvolala krízu dôvery vo vládu a obrat médií a verejnej mienky proti vojenským intervenciám. Vo vládnych kruhoch viedla k zmene zahraničnej politiky a väčšej opatrnosti v zasahovaní do cudzích konfliktov (tzv. vietnamský syndróm). Zdá sa však, že aj tu má americká elita krátku historickú pamäť

Pre svet: Konflikt bol symbolom stretu dvoch systémov a spôsobil prehĺbenie procesu studenej vojny. Ovplyvnil kultúru, literatúru aj film, spoločenský život sa stal svojím spôsobom varovaním pred eskaláciou vojenských zásahov.

Vojna bola pre Spojené štáty katastrofálne neúspešná, vojensky aj politicky. V oboch ohľadoch však víťazná pre komunistický Sever. Oba národy boli desaťročím bojov morálne, ekonomicky a emocionálne zdevastované a rozdelené duchovne i spoločensky. Otázka preto znie, prečo sa Spojené štáty americké rozhodli viesť tajné rokovania o ukončení Vietnamskej vojny? Bola to kombináciou vojenských, politických aj spoločenských tlakov. USA neboli schopné napriek obrovskému nasadeniu vojenských a ekonomických zdrojov dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo nad Severovietnamskou armádou a partizánmi Vietkongu. Konflikt sa menil na dlhú a vyčerpávajúcu vojnu bez jasného konca. Americká verejnosť začala vojnu vnímať ako nemorálnu a zbytočnú. Prezident Richard Nixon sľuboval ukončenie vojny a potreboval výsledky pre udržanie politickej podpory. USA nechceli vyzerať ako porazené a ich prioritným cieľom bolo dosiahnuť „čestný mier“ , nie otvorene kapitulovať. USA sa chceli sústrediť aj na vzťahy so štátmi ako Čína a Sovietsky zväz a ukončenie vojny malo zlepšiť globálnu pozíciu USA.

Ďalšia lekcia Afganistan – stúpnutie na hrable

Americká intervencia v Afganistane ( ) sa skončila obdobnou katastrofou a stratou prestíže ako vietnamské dobrodružstvo. V Afganistane Američania insitne stúpili na hrable, ktoré tam po vlastnej neúspešnej vojenskej intervencii nechali účinne narafičené Sovieti, vedení vtedy Michailom Gorbačovom. Len tá povestná „rana do čela“ nestála Sovietov 5 miliárd v opustenej vojenskej technike a ich poradcovia a tlmočníci nepadali v priamom televíznom prenose z podvozkov amerických lietadiel, odlietajúcich v panike z kábulského letiska. Najsilnejšia a najskvelejšia armáda sveta utekala pred bojovníkmi v sandáloch, vyzbrojenými kališníkmi a RPG-čkami. Americkí Rambovia si nevšimli, že bojujú v ťažkom hornatom teréne proti domácim, ktorí poznali doslova každý štvorcový centimeter vlastného územia. Červená armády si stihla včas uvedomiť skutočnosť, že takáto vojna sa nedá vyhrať a tak sa stiahla iba s medzinárodnou hanbou. V prípade Američanov sa k nej pridala ešte riadna rana do čela, 5 miliardová sekera a večná hanba, že ich vyhnali „sandálnici“, teda bojovníci v splývajúcich „tunikách“ a sandároch.

Irán – Afganistan kombinovaný s Vietnamom

Najnovšia proxyvojna sa spočiatku úspešne spustila po fiktívnych rokovaniach na oklamanie nepriateľa. Začala nezvyklým vojenským útokom USA a Izraela na Irán v čase, keď sa rokovalo o urovnaní konfliktu. Izraelský premiér pravdepodobne opil D. Tumpa rožkom a zatiahol ho napriek nesmelému odporu zopár príčetných členov amerického kabinetu do otvorenej agresie v absolútnom rozpore s medzinárodným právom. Svet len váhavo, impotentne a EÚ prakticky vôbec, označili akciu za neuváženú. Agresorom sa nakoniec podľa stanoviska EÚ stal Irán, keď ako akt odvety v sebaobrane začal ostreľovať americké základne v regióne Perzského zálivu, ktorých je len 19. Rovnaká stratégia bola úspešne použitá a overená už v prípade Ukrajiny, kde kancelárka Merkelová bez hanby verejne priznala, že Minské dohody, ktoré mali urovnať konflikt, slúžili ako kamufláž na oklamanie nepriateľa a získanie času na vyzbrojenie Ukrajiny. Agresorom sa samozrejme stalo Rusko. Historické súvislosti, ktoré tomu predchádzali, nikoho nezaujímajú, lebo ruská agresia. A dôležité bolo, že sa našiel vinník. Po najnovších nehoráznych vyhrážkach najväčšieho mierotvorcu v histórii ľudstva D. Trumpa, ktorý hovoril o likvidácii celej iránskej civilizácie, sa konečne podarilo na poslednú chvíľu dosiahnuť v Pakistane štátnikom, ktorí ešte nestratili zdravý rozum, aspoň dvojtýždňové prímerie a nateraz zabránenie najhoršiemu.

A aby sme nezabudli, že sa nachádzame v období jarných prác a záhradnícke náradie musí byť po ruke, po kábulských hrabliach boli teraz hodené do diplomatickej snahy o dosiahnutie prímeria z Izraela vidly. Zrejme preto, že sa tam niekto cítil ohrdnutý, mal na vec iný názor a nebol do mierového procesu zapojený. A najmä, ciele, ktoré v Tel Avive chceli dosiahnuť, neboli naplnené a vo vyjednávaní zohľadnené.

A figúrky padajú…

A tak prezident D. Trump musel prejsť od geopolitických šachov, ktoré evidentne nezvláda,  k jednoduchšej hre. Aby si ako tak zachoval tvár, na inú, omnoho jednoduchšiu spoločenskú hru „Človeče nehnevaj sa“. A tá mu pomôže odstrániť domácich rebelov a odporcov riešenia problémov podľa jeho predstáv. Tu stačí hodiť kocku a vyhadzujú sa figúrky. Potvrdzujú to nedávne výmeny funkcionárov a vojenských predstaviteľov s iným názorom.

Najprv to bola Kristi Noemová – ministerka vnútornej bezpečnosti, odvolaná začiatkom marca 2026 v súvislosti s aférou agentov ICE. Bola prvým členom kabinetu, ktorého D. Trump v tomto funkčnom období odvolal.

Potom prišla na rad Pam Bondiová – ministerka spravodlivosti, ktorá bola odvolaná začiatkom apríla 2026. Dôvodom bola prezidentova nespokojnosť s jej výkonom (najmä toxický Epsteinov prípad a nedostatočné stíhanie oponentov).

Najväčšie zmeny sa však dejú s kritikmi v armáde – formálne ich vykonáva minister obrany Pete Hegseth, ale ide o politiku Trumpovej administratívy a likvidáciu vojenských funkcionárov, ktorí boli proti útoku na Irán.

Hlavné zmeny vo vedení ozbrojených síl sa zrealizovali v apríli 2026: gen. Randy George, najvyššie postavený generál americkej armády, predseda Zboru náčelníkov štábov, odvolaný/donútený odísť do dôchodku. Ďalej to bol gen. David Hodne, vysoký generál, odvolaný spolu s gen. Georgeom. Nasledoval generálmajor William Green Jr., ďalšie zmeny budú zrejme závisieť od toho, ako sa pán prezident vyspí.

Najúžasnejšej armáde na svete sa teda jednoducho nedarí. A v čase vojny ide o mimoriadne nezvyčajné konanie najvyššieho veliteľa ozbrojených síl. Človek by musel mať krištáľovú guľu, aby vedel odhadnúť ďalšie konanie americkej administratívy. Priznania, že vo Washingtone skočili na hrable, sa asi svet nedočká. Ale nejako tu bude treba vysvetliť. Či sa to bude dať, keď hlavný klient hádže do procesu vidly, je otázne!