My sme nepotrebovali Západ, Západ potreboval nás

Ľudia vo vtedajšom Československu uverili, že na druhej strane je tráva zelenšia. Že stačí odstrániť socializmus, otvoriť trh a prijať západný politický a ekonomický model a postupne budeme žiť ako tí, ktorých život sme dovtedy poznali najmä z obrazoviek a výkladov. Čo sa však vlastne sľubovalo a čo sme napokon dostali?

Pojmy ako sloboda a demokracia sa stali zaklínadlami transformačného obdobia. Boli prezentované ako prirodzený protiklad plánovania, spoločenského vlastníctva a silného sociálneho štátu. Akoby sloboda automaticky znamenala trh a trh automaticky znamenal slobodu. Mimoriadne silným lákadlom bol západný konzum. Plné a naleštené obchody, množstvo značiek, elektroniky, oblečenia a ďalšieho tovaru vytvárali obraz spoločnosti všeobecného blahobytu. Menej sa hovorilo o tom, na čom bol tento blahobyt historicky postavený: na nerovnom postavení krajín globálneho Severu a Juhu vo svetovej ekonomike, lacných surovinách, lacnej práci a vyrábané v podmienkach, v ktorých by pracovník zo Západu nevydržal ani hodinu. A už vôbec sa nezdôrazňovalo, že plný obchod ešte neznamená, že si jeho obsah môže každý dovoliť.

Spoločnostiam, v ktorých bola práca samozrejmosťou, kde ľudia vlastnili a stavali si vlastné domy, a školstvo, zdravotníctvo či základné sociálne istoty boli chápané ako verejná zodpovednosť, sme začali vysvetľovať, že pokrokom bude systém, v ktorom sa bývanie stane investičným aktívom, energie predmetom trhu, verejné služby priestorom pre zisk a existenčná neistota prirodzenou súčasťou života. A tu je podľa mňa podstata celého omylu: my sme nepotrebovali Západ. Západ potreboval nás.

Po roku 1989 sa neotvorili iba naše hranice. Otvorili sa nové trhy, nové možnosti privatizácie, nové zdroje lacnejšej pracovnej sily, nové investičné príležitosti a celý nový ekonomický priestor pre západoeurópsky kapitál. Západ na našom otvorení nepochybne získal. Ale získali sme aj my? Slovensko síce vybudovalo mimoriadne produktívny exportný priemysel, ale veľká časť tejto produkcie patrí zahraničným spoločnostiam. Vyrábame obrovské množstvo automobilov, ale nemáme slovenskú automobilku. Máme fabriky, ale strategické rozhodnutia o investíciách, výrobe a ziskoch sa často prijímajú v centrálach mimo Slovenska. To je podstatný rozdiel medzi výrobou na území krajiny a vlastníctvom ekonomiky krajiny. Ukázať graf o tom ako HDP vzrástlo nestačí na to, aby sme mohli vyhlásiť postsocialistickú transformáciu za úspech. HDP nám nepovie, kto vlastní vytvorené aktíva, kam odchádzajú zisky, či si pracujúci človek môže dovoliť bývanie, alebo ani to, či si krajina dokáže sama zabezpečiť energiu, potraviny, lieky alebo strategickú priemyselnú výrobu.

Napokon, pozrime sa na to, čo sa stalo symbolom novej doby. Namiesto nemocníc, škôl, kultúrnych domov a inej verejnej infraštruktúry sa symbolmi „pokroku“ stali obchodné centrá, administratívne veže zahraničných korporácií, logistické haly a luxusné byty na brehu Dunaja, na ktoré väčšina ľudí nikdy nebude mať.

Krajiny bývalého socialistického bloku sa postupne integrovali do systému, ktorého pravidlá, finančné centrá a najsilnejšie korporácie už dávno existovali inde. My sme totiž do kapitalistickej súťaže v 90. rokoch nevstupovali na štartovacej čiare. Vstúpili sme do nej desaťročia po tom, čo už boli najvýhodnejšie pozície rozdelené. Na jednej strane stáli štáty, banky a korporácie s nahromadeným kapitálom, technológiami a globálnymi sieťami. Na druhej krajiny, ktoré práve rozpredávali veľkú časť svojho spoločného vlastníctva a otvárali svoje ekonomiky.

Preto mám problém aj s romantickým pomenovaním roku 1989 ako „revolúcie“. Revolúcia má znamenať, že ľudia získajú moc. Nie že sa jedna skupina elít vymení za inú a spoločný majetok všetkých sa začne privatizovať pár jedincami. V roku 1989 sa nepochybne zmenil politický systém. Ekonomická transformácia, ktorá nasledovala, však neodovzdala výrobnú a ekonomickú moc obyčajným ľuďom. Práve naopak. Obrovská časť spoločného majetku prešla do súkromných rúk a vznikla nová vlastnícka trieda.

Dnes nám budú predstavu EÚ ako jediného možného priestoru pokroku a prosperity predávať predovšetkým tí, ktorých existencia je s týmto systémom priamo spojená – politické strany, think-tanky, časť mimovládneho sektora, korporátne médiá a celá profesionálna vrstva ľudí, pre ktorých je súčasné usporiadanie zdrojom postavenia, kariéry alebo peňazí. Hovoria o nejakej nadobudnutej slobode bez toho, aby špecifikovali koho sloboda a čomu slúži? Ak môžeme každé štyri roky voliť vládu, ale vláda má stále menšiu kontrolu nad energiou, bankami, priemyslom, bývaním či strategickou infraštruktúrou, potom sme možno zdemokratizovali politický systém, ale veľkú časť ekonomického rozhodovania sme demokracii zároveň odobrali.

Ako som povedala na začiatku, to čo hovorím, nie je niečo, čo si myslím iba ja. Hovoríte mi to vy. A viem, že to nie je iba nostalgia za minulosťou. Takisto viem, že povedať nahlas a verejne, že to čo sa po roku 1989 stalo naozaj je dôležité. Ale ešte dôležitejšie je položiť si otázku: čo teraz a čo s tým budeme robiť? Existuje vôbec východisko?

Samozrejme, že existuje. Nič v dejinách nie je nemenné. Ani usporiadanie Európy, ani svetový poriadok, ani ekonomický systém, v ktorom dnes žijeme. Kapitalizmus nie je prírodný zákon. Má svoj začiatok, svoje historické podmienky a raz bude mať aj svoj koniec. Slovensko nepotrebuje ďalších tridsať rokov dobiehať predstavu Západu, ktorá už dnes neexistuje ani na samotnom Západe. Potrebuje znovu objaviť schopnosť rozhodovať sami o sebe, obnoviť hospodársku suverenitu a spolupracovať so svetom. Našou snahou nemá byť integrácia do systému, ktorý nám od začiatku určil miesto na periférii. Na čo musíme vynaložiť najväčšiu snahu je vytvoriť dostatočnú politickú a ekonomickú slobodu, aby sme si svoje miesto vo svete mohli konečne určovať sami.

Slovensko nemusí prestať spolupracovať s európskymi krajinami. Musí však prestať uvažovať tak, akoby mimo súčasných euroatlantických štruktúr neexistoval svet. Pretože ten svet nielenže existuje. Je čoraz väčší, sebavedomejší a hospodársky významnejší. Čína, India, Brazília, krajiny juhovýchodnej Ázie, Afriky či Latinskej Ameriky už nie sú nejakou vzdialenou perifériou, ktorej máme z výšky vysvetľovať, ako má vyzerať „správna“ spoločnosť. Ťažisko svetovej ekonomiky sa veľmi rýchlo presúva a mnohé krajiny Globálneho Juhu otvorene odmietajú predstavu, že ich zahraničná politika musí byť podriadená USA alebo ich bývalým kolonizátorom, európskym mocnostiam.

A práve tu vidím priestor aj pre Slovensko. Slovensko si musí vydobyť právo obchodovať s Čínou, Ruskom, Indiou, Latinskou Amerikou, Afrikou aj so západnou Európou podľa toho, čo prospieva nám. Potrebujeme zahraničnú politiku, ktorá nebude určovaná neustálym fabrikovaním nepriateľov Bruselom a Washingtonom.

Zmena musí znamenať vlastné strategické podniky, vlastnú energetickú politiku, potravinovú bezpečnosť, dostupné verejné bývanie, silné verejné zdravotníctvo a školstvo, investície do vedy a technológií a štát, ktorý dokáže plánovať rozvoj na desaťročia dopredu. A tam, kde trh nedokáže zabezpečiť potreby spoločnosti, musí mať štát odvahu povedať, že tieto potreby jednoducho nebudú predmetom trhu. Nateraz stačí uveriť, že je to možné. Ostatné bude viesť k tejto vízii. Najväčším víťazstvom kapitalizmu nebolo presvedčiť nás, že je spravodlivý alebo lepší, ale to že sa nikdy neskončí.