Po Maastrichtskej zmluve, ktorou v roku 1992 vznikla Európska únia sa dalo očakávať, že takýto zväzok štátov bude uprednostňovať obranu ako súčasť svojej snahy chrániť kontinent. Napriek tomu trvalo sedem rokov, kým spoločná obranná politika uzrela svetlo sveta. Išlo o Európsku bezpečnostnú a obrannú politiku (ESDP) z roku 1999, v rámci ktorej boli následne rozmiestnené vojenské jednotky po celom svete – od Konga až po Gruzínsko. A až v roku 2016 (v roku brexitu) bola predstavená aktualizovaná verzia tejto politiky : Globálna stratégia Európskej únie (EUGS).

EUGS

„Bol to prvý pokus o odklon Európy spod závislosti na amerických zbraniach, aby sa v prípade veľkej vojny mohla stať geopoliticky nezávislou,“ píše britský odborník na obrannú politiku Benjamin Sanders.

Napriek tomu sa obranné rozpočty európskych štátov naďalej znižovali, pričom napríklad nemecké letectvo má v súčasnosti šokujúco málo tak lietadiel, ako aj personálu. „Moderní politici, ľavicoví, ale aj pravicoví, nekladú výdavky na obranu za svoje priority,“ konštatuje Sanders.

„Drzý komentár Donalda Trumpa k téme obranných výdavkov bol možno nediplomatický, ale pravdivý. A nedávna inflácia tento problém ešte zhoršila,“ uviedol autor. Trumpove pripomienky sa týkali NATO a (nepovinného) cieľa, ktorý od členských štátov vyžaduje, aby ročne vynakladali 2 % HDP na obranu. „Vzhľadom na to, ako často sa tento cieľ neplní, by bola vhodnejšia právne vynútiteľná podmienka. Dokonca aj medzi členskými štátmi, ktoré vynakladajú výrazne viac ako 2 %, bol pokles šokujúci – najmä v Británii, ktorá ešte v roku 2018 vynakladala 5 %HDP,“ konštatuje.

Zásoby a vojaci

„Od roku 2012 sa britská armáda zmenšila na najnižšiu úroveň za viac ako 400 rokov, z približne 100 000 vojakov na sotva 70 000. Tvrdenia najvyšších veliteľov, že sú k dispozícii rovnaké operačné spôsobilosti, sú smiešne. Najmä ak vezmeme do úvahy súčasnú situáciu na Ukrajine,“ uvažuje.

„Tamojší konflikt ukázal, že na udržanie frontových línií je stále potrebný veľký počet vojakov, a to aj napriek nárastu bezpilotných dronov a satelitnej technológie,“ uviedol.

Sanders poukázal na to, že obrana v súčasnosti potrebuje veľké zásoby delostrelectva a výrobné linky , ako sa ukázalo napríklad v Arménsku. Odborníci dokonca odhadujú, že Rusko v období ťažkých bojov používa 5 000 až 10 000 nábojov denne. „Rusko tiež poznamenalo, že Británia by vo vojne nevydržala dlhšie ako niekoľko dní, kým by jej došla munícia,“ pripomenul.

To zdôrazňuje veľkosť rozdielu medzi Ruskom a mnohými európskymi štátmi : „ Najmä ak vezmeme do úvahy, že mnohé krajiny poskytli svoje zásoby Ukrajine,“ dodal.

„Problémom je, že v mnohých ohľadoch vojnový étos opustil politickú triedu; alebo presnejšie povedané, tá ho dobrovoľne opustila. Politicky korektná elita jednoducho nedokáže pochopiť to, čo naši predkovia vedeli vďaka inštinktu – že svet je veľmi nebezpečné miesto na život,“ uvažuje Sanders.

Húsíovia

V súčasnosti existuje jeden konkrétny príklad, ktorý túto skutočnosť podčiarkuje: „Húsíovia v Jemene úspešne odkláňajú svetovú námornú dopravu od Suezského prieplavu.“

„Dôvodom ťažkostí Západu pri potláčaní Húsíov je to, že Európa môže nasadiť len obmedzený počet lodí. Výsledkom je, že Američania musia niesť bremeno – a náklady – počas väčšiny akcií v regióne aj napriek tomu, že sídlia oveľa ďalej,“ konštatuje autor.

To je výsmechom snahy EÚ o strategickú autonómiu aj britských škrtov v oblasti obrany. „Keď Západ nedokáže poraziť zástupcu Iránu, ktorý okupuje len tretinu Jemenu, neveští to nič dobré pre akúkoľvek budúcu hrozbu číhajúcu za rohom,“ myslí si.

Chybou môže byť predovšetkým spoliehanie sa na Brusel ako na centrum akejkoľvek obrannej stratégie – cvičiť, mobilizovať a rozmiestňovať svoj personál by však mali národné štáty.

„Nie je prekvapujúce, že blok, ktorý nedokáže zastaviť masovú nelegálnu migráciu, má problémy aj s vojenskými záležitosťami, (aj keď možno nie je prehnané očakávať, že by sa z toho mohol poučiť),“ poznamenal.

Napriek tomu, čo hovoria technokrati ako Emmanuel Macron, realita je taká, že suverénne štáty – nie EÚ – budú musieť prijať pragmatické opatrenia na rozšírenie svojich armád na sily hodné globálnej scény, uvažuje Sanders.

„Ako sa ukázalo počas migračnej krízy v roku 2015, keď sa zdalo, že Brusel je paralyzovaný liberálnymi dogmami, bolo ponechané na jednotlivých členov, ako napríklad Maďarsko, aby sa zachránili sami. V priebehu desaťročia nastane podobná situácia vo vzťahu k obrane. To už bolo vidieť v Poľsku, kde čoraz nestabilnejší svet ospravedlnil ich snahu o výcvik a udržiavanie väčšej armády. Súčasným cieľom Varšavy je mať do roku 2035 viac ako 300 000 vojakov, takže britských 70 000 pritom vyzerá naozaj smiešne,“ pokračuje Sanders.

To samo o sebe dokazuje dôležitosť jednotlivých európskych štátov – nie nevyhnutne Európskej komisie – pri formovaní budúcej bezpečnosti Európy. „Skutočnosť je taká, že jedným z dôvodov masového nelegálneho prisťahovalectva do Európy nie je len slabá bezpečnosť na vonkajších hraniciach, ale jednoducho neochota poslať ľudí naspäť,“ poznamenal.

Univerzalizmus

„Viera v obranu sa jednoducho vytratila z myšlienkových pochodov politickej triedy. Nahradil ju univerzalizmus – veľmi naivné vnímanie reality, ktoré neuznáva rozdiely a hrozby. A to spôsobilo, že Európa nie je pripravená na budúcnosť,“ uviedol.

Tí, ktorí počúvajú prejavy ministrov obrany na Západe, by si to určite nemysleli – ministri totiž vždy do budúcnosti prisľubujú zväčšené kapacity a obnovenú silu. „Napriek tomu po každom preskúmaní obrany zostávajú naše sily menšie, ako boli predtým. A v dôsledku toho sú občania menej chránení. Potreba udržať výdavky na obranu na úrovni inflácie je stále aktuálna a problémom je, že mnohí politici nie sú ochotní sa k tomu zaviazať,“ napísal.

Veteráni z toho môžu mať hlavy v smútku : armády, v ktorých slúžili, sú neustále redukované, hoci svet sa stáva stále nebezpečnejším miestom.

„Človek nemusí byť odborníkom na vojenské dejiny, aby vedel, že Európa bola vždy vo vojne a vždy čelila vnútorným aj vonkajším hrozbám,“ zhodnotil Sanders.

Je však častým omylom myslieť si, že EÚ bude v budúcnosti jedinou silou, ktorá zaručí strategickú autonómiu. „Ako nedávno ukázali Francúzsko a Veľká Británia, keď Irán zaútočil na Izrael, boli to národné štáty, ktoré sa počas ťažkej noci z 13. na 14. apríla postavili na odpor. Brusel jednoducho pracuje príliš pomaly na to, aby reagoval na akúkoľvek náhlu krízu. Jeho ľavicová orientácia znamená, že jeho sympatie môžu podporiť nesprávnu stranu,“ konštatuje.

Účelnosť nepatrí medzi silné stránky EÚ

„Občania EÚ by niesli skutočnú zodpovednosť, ak by sa ich územie ocitlo v konflikte, pričom Komisia by sa zmietala v nekonečných sporoch o akomkoľvek vojenskom postupe. Riešenie európskej dlhovej krízy aj migračnej vlny v roku 2015 ukázalo, že účelnosť nepatrí medzi ich silné stránky,“ dodal.

Preto aj v prípade NATO ako pretrvávajúceho subjektu na Západe, musia to byť v prvom rade národné vlády, ktoré zostanú zodpovedné za akúkoľvek reakciu na globálne hrozby. „To sa môže udržať len vtedy, ak západoeurópske krajiny prestanú znižovať počty svojich vojakov, ako to dôsledne robili v povojnovom období, a vezmú si príklad z Poľska a zvrátia tento pokles,“ uviedol.

„Jednoducho neexistuje dôkaz, že vojna v dohľadnom čase zmizne z tohto sveta. Posledné desaťročie dokázalo pravý opak,“ poznamenal. Dodal, že existuje niekoľko zábleskov nádeje- ako napríklad britský program novej stíhačky Tempest, ktorá sa vyrába v spolupráci s Talianskom, Švédskom a Japonskom.

„Kľúčom k akejkoľvek pozemnej vojne, ku ktorej môže v budúcnosti dôjsť, však zostávajú vojaci. Politická trieda sa musí zobudiť do tejto reality a prestať predstierať, že pozemné jednotky sú nefunkčné a zbytočné,“ uzavrel Sanders.

Prečítajte si tiež :

• Švajčiarska komédia o „mieri“
• Putinove “mierové návrhy”: aký je ich význam a čo bude nasledovať?