Nezdá sa vám, že sa dejiny akosi opakujú? Tak sa pozrite, čo povedal Hamran

Bratislava 24. mája 2024 (HSP/Foto:Screenshot Facebook/Gyimesi György)

Jedným z dôvodov nenávisti atentátnika voči premiérovi R. Ficovi bola jeho utkvelá predstava, vsugerovaná mu žltou tlačou a progresívnymi” politikmi, že vojna na Ukrajine je posvätná krava, ktorej sa netreba dotýkať a ktorú treba všetkými prostriedkami živiť. Nech to stojí, čo to stojí. Pozícia premiéra SR, že vojna je nezmyselná, že ju nemožno vojensky vyhrať, že jej predlžovanie nič nezmení, len prinesie ďalšie hekatomby mŕtvych, nekonvenovala len naším, dnes opozičným politikom, ale aj všetkým stúpencom porážky a v mokrých snoch vyjadrených za celú Európu estónskou ministerskou predsedníčkou Kalasovou aj rozdelením Ruska na drobné štáty, píše vo svojom statuse Anton Hrnko. Jeho príspevok prinášame v plnom znení 

Čo povedať na tieto postoje? Asi to, že na Slovensku propagovanie mieru proti vojnovým stranám vždy prinášalo utrpenie príslušníkom mierovej strany. Hádam najznámejší je osud vyslancov Turčianskej stolice podžupana Krištofa Okoličániho a Melchiora Rakovského na rákociovskom sneme v Onóde roku 1707. Dalo by sa povedať, že aj okolnosti boli podobné ako dnes. Reprezentanti Turčianskej stolice i mnohých ďalších slovenských stolíc si uvedomovali, že vojna ničí ekonomiku krajiny, že zbytočne hynú tisíce obyvateľov Uhorska na oboch stranách a že lepšie bude uzavrieť mier a vyrovnanie s panovníkom, ktorý ho aj ponúkal.

Vodca povstania František II. Rákoci však rozmýšľal ináč. Netreba tu hádam zdôvodňovať, že povstanie v tom období už nebolo za všeobecnú slobodu (Pro Libertate), ako sľuboval Rákoci na začiatku povstania roku 1703. Bolo viac-menej udržiavané a živené Francúzskom, ktoré v tom období viedlo s rakúskymi Habsburgovcami vojnu o španielske dedičstvo. Udržiavanie vojny v tyle habsburského nepriateľa bolo predovšetkým v záujme Francúzska, nie v záujme obyvateľstva Uhorského kráľovstva. Preto dal Rákoci podnet, aby oboch čelných predstaviteľov Turčianskej stolice Okoličániho a Rakovského zavraždili, ostatných zástupcov stolice uväznili, jej zástavu a pečať zničili a stolicu rozpustili.

Snem v Onóde bol počiatkom konca Rákociho povstania. Napriek výraznej finančnej a poradcovskej činnosti Francúzska (v Rákociho armáde slúžilo vedľa francúzskych dôstojníkov-expertov, najmä delostrelcov) povstanie skončilo vtedy, keď vojna o španielske dedičstvo skončila. Anglicko získalo Gibraltár, Francúzsko španielsky trón a rakúski Habsburgovci španielske Nizozemsko. Habsburgovci podpísali kompromisný mier s uhorskou šľachtou v Satmári roku 1711, ktorý mohol byť podpísaný už roku 1707. Len obetí a hospodárske zničenie na uhorskej strane boli vyššie. Na to ešte krajinu navštívil mor, ktorý tu lomcoval až do roku 1713. Jediný trvalý zisk z tejto vojny mala Veľká Británia, ktorá dodnes okupuje časť Španielskeho územia (Gibraltár), ktoré zjavne nechce vrátiť.

Nezdá sa vám, vážení čitatelia môjho príspevku, že sa dejiny akosi opakujú? Pred pár dňami akýsi Hamran tvrdil, že nesmieme pripustiť ohrozenie Slovenska tým, žeby na našich východných hraniciach bolo Rusko. Tento naratív som počul už aj od zástupcu generálneho tajomníka Nato z Rumunska ohľadom rumunských hraníc. A opakuje sa stále. V poriadku! A čo takto sa pozrieť na túto otázku z druhej strany! Keď to môže tak vidieť nejaký Harman, nejaký Rumun atď. ako ohrozenie ich národnej bezpečnosti, prečo sa čudujeme, že z druhej strany Rusi vidia ohrozenia svojej národnej bezpečnosti, ak by mali základne NATO napr. v Charkove. Nerob druhému, čo nechceš, aby robili tebe. Toto biblické pravidlo je v rozpore s akýmkoľvek dvojitým metrom. Vojna na Ukrajine raz skončí. Akokoľvek sa dohodnú “veľkí”, Ukrajina na tom bude horšie ako Uhorské kráľovstvo roku 1711. Ale verte, že Hrdý Albión si svoj Gibraltár zabezpečí.