Kapitalistická výchova detí

Chorvátska punkrocková kapela Fakofbolan vydala už v roku 2002 pieseň s názvom „Pepsi-Nike generacija”, ktorej text trefne opisuje kapitalistickú výchovu detí.

Preklad by bol zhruba:

„Ulicou sa ozval výbuch,

z tmy je počuť zvuk výstrelov,

svetelná šou policajných hliadok,

otec neskryl zbraň pred synom.

Internet, extáza,

Playstation, krémy na akné,

proti frustrácii…

To je nová Pepsi-Nike generácia.

Neopúšťajte svoje domy, byty

po západe slnka.

Deti na rohoch ulíc lámu kosti

náhodným okoloidúcim.

Duchovná potrava – reklamy,

v tme svietia originálne tričká,

ľutujú, že ich mesto nemá McDonald’s,

nová Pepsi-Nike generácia.”

Deti sú dnes systematicky vedené k bezbrehému konzumerizmu. Reklamy cielia na deti od malička, a aktuálne sú nimi preplnené aj detské pesničky. Keď niekde uvidíš „Ako zvládnuť nástup do školy, škôlky a podobne”, budú to len rady, čo (najviac) si treba kúpiť.

Staršie deti sa potom rozprávajú o značkách, a o tom, čo koľko stálo, dávno predtým než vôbec budú mať prvú výplatu. A značky sú pre nich symbolom spoločenského statusu.

Takisto sú systematicky vedené k sebeckému individualizmu. Nezaujímaj sa o spoločnosť, zaujímaj sa len o svoj prospech, hľaď len na svoju zábavu. Nič viac, nič hlbšie. Žiadny rešpekt.

Štát (ten neoliberálne štíhly) na výchovu detí kašle, voľnočasové či športové aktivity ponechal na súkromné financovanie. Koho rodičia majú menej času či peňazí, alebo o koho sa rodičia nezaujímajú, toho možno vychová „ulica”. Alebo ho môže vychovať a radikalizovať internet.

Rodičia sú absolútne kľúčoví, keďže sú dnes jedinou „zložkou” výchovy. Jedinou, ktorá môže deti viesť k nejakým hlbším hodnotám.

Potom tu zostáva už len ten internet, primitívni influenceri, bizár, „prekračovanie hraníc”, kyberšikana, darkweb…

Niet sa čo čudovať, ak rastie počet trestných činov spojených s trendom „zážitkového násilia” u detí a mládeže.

Veď ešte aj tá „moderná” AI vám povie:

„Socializmus kládol mimoriadny dôraz na výchovu detí a mládeže, pričom v porovnaní s kapitalizmom bol tento systém oveľa viac centralizovaný, organizovaný štátom a masívne dotovaný. Zatiaľ čo v kapitalizme je organizácia voľného času detí často záležitosťou rodiny, komerčných subjektov alebo súkromných záujmových krúžkov (ktoré si rodičia platia), v socialistickom zmysle bola výchova mládeže štátnym záujmom číslo jeden.”

Čudujete sa, že to dopadlo tak, že spoločnosť si dnes „nevie rady s deťmi”?