Môj profil 
Predplatné
Biológovia ho nazývajú systém vlastností organizmu alebo jeho organizačné pole. Tento názor je vo vzťahu k newtonovskej biológii, ktorá pokladala celý kozmos len za “mrtvú matériu”, neschopnú nijakých samostatných aktivít, extrémne revolučný.
Biológia organizačných polí pokladá aj subatomárne častice, atómy, molekuly a krištály za živé organizmy. Táto nová biológia sa nazýva organizmická biológia a jej hlavnou paradigmou je presvedčenie, že život nie je fenomén, ktorý vznikol z neživej hmoty, a to preto, lebo celá príroda, každá jej jednotlivá častička, je už sama o sebe nositeľkou nejakej formy života.
A tak sa život len vyvíjal od najjednoduchších foriem ku komplexnejším, ale principiálne existoval vždy, odkedy existuje kozmos.
V tomto zmysle patria organizačné princípy biologických organizmov do inej kategórie vedeckého skúmania, ako organizačné princípy molekúl alebo hviezdnych systémov. Pritom je dôležité uvedomiť si, že zásadne sú si navzájom veľmi podobné!
A astrofyzika je v tomto novom spôsobe biologického myslenia odvetvím, ktoré sa musí zaoberať aj výskumom organizmu celého kozmu – lebo kozmos je živý organizmus – a z toho dôvodu sa musí venovať aj výskumom galaktických, hviezdnych a planetárnych organizmov.
Najdôležitejší faktor existencie kozmu je jeho schopnosť sa organizovať, to ale značí, že musí mať inteligenciu a inteligencia je znakom žijúcich organizmov.
Kozmos sa organizuje do systému takých systémov, ktoré sú zostavené hierarchicky. Každá úroveň kozmickej hierarchie je charakterizovaná organizovanými celkami, pričom ich časti sú opäť organizované celky.
Na základe čoho sa kozmos organizuje?
K tomu v súčasnosti možno povedať len toľko, že má v sebe akýsi vnútorný sklon, či tendeciu k organizácii, to znamená k vytváraniu neustále nových poriadkov a nových foriem.
Známy anglický biochemik Rupert Sheldrake nazval túto principiálnu vlastnosť kozmu kozmickým morfizmom alebo morfickou tendenciou kozmu. V bežne nám známych organizmoch sa morfická tendencia prejavuje ako tendencia a či sklon ku koordinácii a orientácii atómov a molekúl vo vnútri systémov.
V oblasti ľudského intelektu sa táto tendencia prejavuje ako neúnavná snaha po jednote, po zjednotení sa s “vyšším princípom” a po identifikácii sa s ním. Jej výsledkom je napríklad vznik umenia, filozofie, prírodných vied, náboženstiev. Pri hlbšom pohľade na kozmos si musíme plne uvedomiť jeho najdôležitejšiu vlastnosť.
Kozmos nie je len akousi zbierkou náhodne vzniknutých objektov, ale je práve tak ako aj naše telo systémom, či hierarchiou veľmi úzko spolu súvisiacich veľkých, menších a mikroskopických celkov.
Je systémom, kde všetko so všetkým spolu súvisí, a teda v neposlednom rade aj spolupracuje! V kozme, ktorý vznikol evolúciou, musí platiť, že sa v priebehu času museli rozvíjať aj organizačné princípy všetkých jeho systémov k čoraz vyššej dokonalosti.
Z toho potom vyplýva, že tieto princípy nemohli vzniknúť všetky naraz v okamihu veľkého tresku, ale že sa vytvárali postupne. Samozrejme, že hypoteticky je ale možné i to, že existovali už od prapočiatku ako transcedentné platonistické pravzory, ktoré sa v priebehu času konkrétne realizovali do hmoty a do jej evolúcie.
Argumentujem tu v zmysle filozofie Platóna, ktorý bol presvedčený, že idey všetkého toho čo existuje, sú prvotné a že sú nezávislé od sveta hmoty a času, to znamená, že sú večné. Podľa toho by platilo, že najprv bola idea a potom sa z nej stala hmota.
Príklad: najprv bola idea atómu a až potom atóm ako hmota.
Roman Bednár
.jpg)
