Nitra 27. apríla 2017 (HSP/Foto:Eugen Rusnák)

Samozrejme, o tejto epizóde by sa dalo napísať „klasický“ článok. Niekde otvorili nejakú výstavu nejakého amatérskeho maliara. No a? To je udalosť, ktorá zaujme možno zopár ľudí. Podobných výstav sú tisíce. Rutina. Ale táto výstava je dosť výnimočná…

Ako to obyčajne chodí na podobných výstavách amatérskych autorov? Fajn, krása: zavesia nejaké obrazy, príde zopár návštevníkov, zo slušnosti si pozrie niekoľko obrazov, organizátori vychvália autora, že popri práci sa ešte venuje aj svojmu koníčku, diváci poklebetia, zívnu si, rozídu sa a o chvíľu zabudnú, že boli na nejakej výstave. Klasika…

V priestoroch Ponitrianskeho múzea však včera otvorili dosť neobvyklú výstavu – vystavujú tam obrazy amatérskeho maliara s mentálnym postihnutím. Je to výstava celoživotnej tvorby amatérskeho výtvarníka Františka Tótha – „Môj Svet“.

No a? Mnohí čitatelia povedia, že aspoň raz boli prítomní na podobnej výstave umelca s mentálnym postihnutím. V podobných prípadoch scenár podujatia sa iba málo odlišuje od toho, ktorý sme pred chvíľou popísali. Je tam ešte „bonus“: organizátori podujatia pochvália umelca, že aj napriek svojmu postihnutiu sa venuje umeniu, potľapkajú ho po pleci, zaželajú mu veľa zdravia a úspechov v tvorbe, diváci si zasa zívnu, rozídu sa a zabudnú…

Samozrejme, kvitujem úsilie pracovníkov všetkých kultúrnych inštitúcií na všetkých úrovniach, ktorí sa snažia propagovať a pomáhať všetkým amatérskym umelcom. Chcelo by to lepšiu propagáciu a viac financií. V každom prípade, ak človek má zaujímavú záľubu alebo koníčka, je to, ako hovorieva Jožo z Pahreby, lepšie, ako vymetať krčmy a sedieť celé dni pri počítači. A v tomto prípade ide o človeka s mentálnym postihnutím, ktorý dokáže venovať sa tvorbe. Jeho diela sú mimoriadne originálne a zaujímavé. No a v tom je celá vec.

Práve preto som nedokázal napísať bežný článok, že niekde v Nitre otvorili nejakú výstavu nejakého amatérskeho výtvarníka. Položiac ruku na srdce – koľkých čitateľov by to zaujalo? Veď v tom je celý fígeľ, že nie je to obyčajná výstava, nie sú to obyčajné obrazy. Na prvý pohľad sa vám môže zdať, že podobné obrazy ste už videli – povedzme, je to moderné, nie celkom ordinárne umenie. Ale to sa vám bude zdať iba v prvej chvíli. Keď sa zblízka zahľadíte do každého obrazu, ohromí vás, že je zložený, zmontovaný, spojený zo stoviek a tisíc pestrofarebných detailov, tvarov, odtieňov. Čím dlhšie sa budete do toho uprene hľadieť, tým viac detailov, zmyslov a citov objavíte. Sú to bezpochyby originálne diela.

Teraz napíšem niečo, za čo ma asi opľujú a ochotne zahrabú pod čiernu zem niektorí umelci, experti alebo milovníci moderného umenia, ale predsa. Naši veľavážení čitatelia určite sa zúčastnili na výstavách moderného umenia. Viac razy videli podobnú epizódu: hlúčik ľudí stojí pri obraze vytvorenom z čarbaníc, geometrických tvarov, fľakov a „postrekov“ farbou. Istý expert nadšene dokazuje, aké fantastické dielo vytvoril geniálny autor a diváci prikyvujú: kto sa odváži ukázať, že nerozumie genialite autora alebo umeniu?!.. A nik nepovie, že sú to obyčajné čarbanice, kraviny a umením sa to dá nazvať takpovediac okrajovo…

Obrazy maliara s mentálnym postihnutím Františka Tótha to sú ozaj umelecké diela – nie sú to tie čarbanice a fľaky, ktoré „geniálni“ autori namaľujú za hodinu. Každý jeho obraz má tisíce detailov, desiatky farieb a odtieňov, skladá sa zo zaujímavých foriem a konštrukcií a všetky majú svoj „tajný zmysel“… Je neuveriteľne vypracovaný, vycibrený. Určite to nechcem preháňať, ale povedal by som, že niektoré jeho práce sú ozaj geniálne. Preto odporúčam tým našim čitateľom, ktorí majú možnosť, navštívte túto výstavu a zahľaďte sa do obrazov Františka Tótha – určite v nich objavíte množstvo prekvapení a veľa toho čistého čerstvého duchovná, ktoré nám často tak chýba v našom ubehanom vystresovanom živote.

Pred začiatkom výstavy sme sa porozprávali so samotným autorom. Prezradil, že ku svojmu „koníčku“ sa dostal vlastne náhodou. Maľovať začal už v škôlke. Ako dieťa kreslil nejaké figúry, lopatky, gitary, postavičky a pod. Potom mal nepríjemný úraz: mal zlomeninu stehennej kosti. V nemocnici si odkreslil negatív rőntgenovej snímky… Prišiel na to, že ho zaujímajú detaily – úplne vo všetkom. Asi vtedy našiel vlastný spôsob komponovania obrazov, objavil svoj originálny „umelecký smer“.

Prezradil aj svoj neordinárny prístup k maľovaniu. Kladie si veľa základných a na prvý pohľad bežných otázok: čo je to svet, čo je dobro, čo je láska, čo je život… Napíše otázku na prázdne plátno a potom začína maľovať – snaží sa nájsť odpoveď na túto otázku… Nie je to ľahká a jednoduchá cesta – práve preto jeho obrazy sú „zložené“ z tisíc detailov, zložitých myšlienkových pochodov a odpoveď sa ukrýva v celom jeho diele, v celom obraze.

Nie je „priviazaný“ k určitému druhu farieb. Hovorí, že má rád všetky farby, ktoré len existujú a využíva ich vo svojej práci. Dokonca často používa „farbivá“, ktoré farbami by sme nazvali s obrovskou dávkou humoru. Za všetky drobné stojí to, že občas používa aj… lak na nechte – aby jeho obrazy „svietili“, mali výrazné, lesklé farby.

Prednedávnom odfotil jeden svoj obraz /práve pred tým obrazom je na snímke/, napísal básničku a poslal ju spolu s fotografiou obrazu pápežovi Františkovi. Odpoveď od pápeža zatiaľ nedostal, ale verí, že príde. Prezradil, že sníva o návšteve Vatikánu – chce vidieť, ako to tam vyzerá. Nie je potom prekvapením, že v jeho obrazoch je veľa biblických postáv a náboženských symbolov.

V súčasnosti žije v Devínskej Novej Vsi a pracuje v bratislavskej nemocnici U milosrdných bratov, na námestí SNP. Prezradil, že takmer celý svoj voľný čas venuje maľovaniu. Vráti sa z práce domov – a maľuje. V Ponitrianskom múzeu je vystavených 127 jeho obrazov. Celkovo ich namaľoval už vyše 500. Mal výstavy nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Tohto skromného a usmievavého muža vždy teší, keď ľudia pozerajú jeho obrazy a nachádzajú v nich niečo, čo ich zaujme. Práve preto maľuje – pre seba, pre ľudí…

Naši veľavážení čitatelia určite veľa razy navštívili svetové múzea alebo väčšie domáce či aj  dedinské výstavy. Na vlastné oči videli diela veľkých svetoznámych majstrov a ľudových umelcov. Určite si vedia oceniť majstrovstvo umelcov a krásu obrazov. Myslím si, že by neoľutovali, keby navštívili výstavu obrazov maliara s mentálnym postihnutím Františka Tótha. Aj naši čitatelia vedia, že mnohí ľudia s tým alebo iným zdravotným postihnutím sa zaoberajú tou alebo inou zaujímavou alebo užitočnou činnosťou, majú zamestnanie a dokážu sa presadiť aj v oblasti umenia a vytvoriť obdivuhodné diela.

Určite k nim patrí aj František Tóth. Bezpochyby sa oplatí zavítať do Ponitrianskeho múzea v meste pod Zoborom a zahľadieť sa do jeho nádherných obrazov. Máte na to dostatok času – výstava potrvá celý mesiac.

Eugen Rusnák