Bratislava 28. januára 2020 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel)
Je krátko pred voľbami a politický seriál o (ne)odmietnutí Istanbulského dohovoru dospel do štádia, ktoré je typické pre utilitaristický prístup mnohých slovenských politických strán a ich reprezentantov. Pred voľbami nechcú stratiť hlasy potencionálnych starších a konzevatívnejších voličov a strategicky kalkulujú. Čoraz viac sa ukazuje výsledok doterajších politických hier v parlamente, ktoré vyústili do prehodenia tohto horúceho ideologického zemiaku za plot prezidentského paláca
Stručný prehľad o tom, čo sa udialo, (viac TU a viac TU) len dokresľuje právnu nejednoznačnosť celej situácie, v ktorej bude do volieb hrať svoju divadelnú rolu Čaputová. Toto má veľký význam pre udalosti, ktoré sú až za horizontom parlamentných volieb, kde už bude tzv. sloboda svedomia poslancov, ktorí sa dnes tvária ako svätí patróni manželstva a rodiny.
Ukazuje sa, že treba naťahovať čas, vydávať politické vyhlásenia, opierať sa o právne analýzy rôznych expertov na ústavné právo, vytvárať zdanie dobrej vôle riešiť túto situáciu, zapojiť do tohto divadla čo najviac inštitúcií a v skutočnosti nič neriešiť len sa alibisticky tváriť, že chybu urobil niekto iný. Právne názory na súčasný stav sú rôzne, keďže právny systém, ktorého základným kameňom je Ústava SR, je typickým príkladom ohybnosti (flexibility) paragrafov. To, že sa tieto paragrafy ohýbajú najmä na základe ideologických záujmov, ktoré sú v tej ktorej dobe presadzované, mali možnosť vidieť občania SR už mnohokrát za posledných 30 rokov. Uznesenia NR SR či vlády SR, v ktorých sa konštatujú výzvy ku konaniu, ale nikto doteraz nekonal ani podľa uznesení NR SR ani podľa vlády SR.
Dnes si už málokto chce uvedomiť fakt, že práve vláda Radičovej (tzv. pravicová, v ktorej bolo i KDH) má na svedomí tento ideologický paškvil a politický cirkus, ktorý veľa napovedá o tom, ako sú na tom v oblasti základných kultúrnych, etických a antropologických hodnôt jednotliví politici a politické strany. Preto je naivné očakávať, že po voľbách sa niečo zmení a skôr si treba spomenúť, kto sa ako zachoval vo vládnej koalícii Radičovej vlády v čase, keď ideologická služobníčka Žitňanská podpísala ID za SR z predošlého poverenia prezidenta SR (prenesenie určitých prezidentských právomocí na vládu SR).
Posledné vyjadrenie Čaputovej v médiách (relácia Na telo) je pokračovaním jej špekulatívneho taktizovania, ktoré je farizejským lavírovaním medzi tým, čo sama osobne zastáva v etickej, antropologickej, ideologickej či kultúrnej rovine, a tým, čo prezentujú pred voľbami odporcovia ID zo strany politických subjektov, ako aj tým, čo predvádzajú isté politické strany: divadlo konzervativizmu a prorodinnej politiky.
Jej reakcia na mediálnu výzvu KDH a KÚ (na kandidátke OĽNO) bola spoľahlivo odprezentovaná ako dobre naučené a dopredu pripravené stanovisko, ktoré zjavne pripravil expert z úzadia prezidentského paláca:
„Tam je dôležité povedať, že časť ľudí vníma túto tému citlivo, počujem to, vnímam to, zároveň som samozrejme viazaná tak ako ostatné štátne orgány ústavou. Parlament prijal v minulom roku dve politické stanoviská, prijal dve uznesenia, ktoré sa tejto témy týkajú, to, čo ale žiaľ nebolo prijaté, je to, čo ústava predpokladá. A to je vyjadrenie súhlasu alebo nesúhlasu s ratifikáciou, a to je o čom vlastne následne ja potom podľa toho postupujem. Čiže keď vláda preloží Národnej rade SR a prebehne ústavou predpokladaný proces, to je to, čo sa vlastne očakáva, čo znamená prejednanie vo výboroch napríklad, a normálny procesný postup, tak to bude rozhodnutie parlamentu, nie teda politické stanoviská ako bolo minulý rok o tom či ten dohovor bude, alebo nebude ratifikovaný. Následne na to, je možné urobiť krok, o ktorý som žiadaná, nie som samozrejme viazaná požiadavkami alebo teda výzvami vlády alebo parlamentu v tomto smere urobiť krok, ktorý je gestom smerom k zahraničiu, že sa necítime viazaní dohovorom.“ Čo znamenajú tieto vety, ktoré predniesla Čaputová, v politickej a právnej praxi v slovenskom ústavnom systéme?
Čaputová strategicky povedala, že „časť ľudí“ vníma túto tému „citlivo“, čím sa rafinovane a podprahovo naznačilo, že časť voličov alebo občanov SR môže byť i zanedbateľná alebo malá časť (v percentuálnom vyjadrení) k celku, hoci je to v skutočnosti presne opačne. Druhý termín „citlivo“ bol tiež zvolený strategicky, lebo nahrádza termín „pravdivo“, čím sa evidentne vedecké (napr. biologické, genetické, somatické, biofyzikálne, biochemické) a antropologické fakty, ktorých sa dotýka ID, ideologicky preklápajú z vecnej vedeckej roviny do psychoemocionálnej roviny. A s emóciami ľudí sa dá mediálne a ideologicky veľmi účinne ideologicky pracovať skrze mediálnu propagandu. Ona vraj chce konať v súlade s ústavou, tak ako ostatné štátne orgány. Nuž oponenti jej môžu pripomenúť nielen jej podivnú právnu prax koncipientky, niektoré okolnosti kampane, ale aj námietky podané na ÚS v súvislosti s prezidentskými voľbami. Jej následné vyjadrenie o uzneseniach a stanoviskách sú omnoho dôležitejšie, lebo je skutočne právnou otázkou, či to, na čom sa dvakrát uzniesla NR SR ústavnou väčšinou, má skutočne nejaká právny význam (záväznosť) pre vládu SR alebo pre prezidentský palác? Tento problém spolu s de jure právnou neistotou ohľadne prezidentských volieb (nevyriešené námietky Harabina) vytvára neprehľadný právny chaos, z ktorého jednoznačne najviac môžu vyťažiť tie politické subjekty, ktoré chcú ratifikovať ID po voľbách.
Lenže Čaputová sa napriek príprave zamotala (čo z právneho hľadiska vôbec neprekvapuje) do právnych nášľapných mín, ktoré sama spolu s inými položila. Podľa nej parlament vraj neprijal to, čo ústava SR predpokladá: „vyjadrenie súhlasu alebo nesúhlasu s ratifikáciou“. Čo je to vyjadrenie súhlasu alebo nesúhlasu, podľa právničky Čaputovej a jej poradcov? Nie sú to tie dve uznesenia, v ktorých odmietli ID? Alebo toto parlamentné odmietnutie ID musí mať formu ústavného zákona? Alebo musí ísť o jasné hlasovanie o ratifikácii ID, v ktorom by sa právne jednoznane ID neratifikoval? Čiže odmietnutie ID je možné len na základe procesného postupu, ktorým je hlasovanie o ratifikácii ID, v ktorom by ho parlament neratifikoval?
Možno očakávať, že v médiách budú určite prezentované tie správne právne názory expertov na ústavné právo. Avšak Čaputová pokračovala ďalej, keď povedala, že „ona nie je samozrejme viazaná požiadavkami alebo teda výzvami vlády alebo parlamentu v tomto smere urobiť krok“, čím vlastne de facto poprela ústavu SR, o ktorej pred tým vyhlásila, že je viazaná ústavou. Ach, logika niektorých politikov je asi z oblasti teórie právnej relativity, lebo najprv povedať, že som viazaný ústavou a doslova hneď na to o pár sekúnd povedať, že nie som viazaný ústavou, dokáže len politik a právnik v jednej osobe . Totiž o platnosti medzinárodných zmlúv a dohovorov v SR rozhoduje parlament s konečnou platnosťou ako najvyšší zákonodarný orgán v SR, čiže rozhoduje o tom, čo na území SR platí a čo neplatí. Takže ona (Čaputová) je podľa ústavy SR viazaná (ak je prezidentkou) tým, ako rozhodne parlament, aj keď si momentálne myslí niečo iné. Je tu aj ústavný súd, na ktorom sú jej a Kiskovi (čo je vlastne z ideologického hľadiska jedno a to isté) nominanti, ktorý (ÚS) jej určite vyjde v ústrety, ak bude pomoc ÚS potrebná, ale to nič nemení na tom, že definitívne slovo má NR SR.
Určitou právnickou perlou bolo jej vyjadrenie, kde nazvala svoj potencionálny krok smerom k Rade Európy, „gestom“ smerom k zahraničiu, že sa „necitíme viazaní dohovorom“. Bolo by dobre vysvetliť Čaputovej, že právne medzinárodne zmluvy nie sú len gestá a pocity o pocite akejsi viazanosti, ale že sú to jasné a zmluvne sformulované právne záväzky, ktoré sa zmluvná strana zaväzuje plniť na základe vyjadrenia vlastnej vôle, ktorú potvrdzuje svojím podpisom. Čiže žiadne emocionálne kolísanie ale racionálne postoje rozhodujú realizácii toho, čo je v zmluve a čo zaväzuje zmluvné strany. Čaputová ešte dodala, že „Ona vraj nebude presadzovať svoje osobné názory: „Ja som to hovorila počas celej volebnej kampane že pokiaľ ide o citlivé kultúrnoetické témy budem rešpektovať väčšinu v parlamente, keď bude prijatá ústavou predpokladaným spôsobom a takto by som postupovala.“ Čo však urobila, zjavne odporuje tomu, čo povedala, lebo parlament vydal dve uznesenia, dokonca ústavnou väčšinou, (pričom i vláda SR vyzvala Čaputovú ku konaniu) a aj tak odmietla rešpektovať vôľu parlamentu SR.
Je zrejmé, že v NR SR po voľbách sa bude riešiť opäť tento problém, a tí, ktorí už nebudú musieť hrať pred voličmi divadlo ochrancov rodiny alebo vytvárať ilúziu konzervativizmu, budú mať voľné ruky pri stlačení toho správneho antropologického tlačidla. Tým sa spustí antropologická revolúcia, ktorú zrazu Čaputová bez problémov oznámi svojim ideologickým kolegom v zahraničí, ako veľké víťazstvo demokracie a ľudských práv. Neskôr na občanov SR, najmä na rodičov a ich deti, dopadne lavína nových legislatívnych predpisov, o ktorých sa im doteraz nesnívalo ani v najhoršom sne.
René Balák
