Doneck 11. júla 2014 (HSP/KP/Foto:KP)
Konsomoľskaja pravda dnes priniesla rozhovor s Nemkou, novinárkou bojujúcou na strane povstalcov Margaritou Sajdlerovou
Odkedy sa Margarita Sajdler objavila v Sloviansku, už neopustila prvú líniu fronty. Porozprávala nám pravdu o obliehanom meste pričom zdôrazňovala, že to je jej vojna, nie cudzia.
– Margarita, ako ste sa dostali do Slovianska a Donecka?
– To je dlhý príbeh. Dôležitým faktom je skutočnosť, že na Ukrajine som dlho žila. V roku 2002 som sa rozhodla navždy rozlúčiť s „prosperujúcou“, ako si mnohí myslia, Európou …
– Čo sa vám na nej nepáčilo?
– Juvenilná justícia, eutanázia, homosexuálne manželstvá, homosexuálne pridy a všeobecne usporiadanie spoločnosti. Ja, ako pravoslávna (ešte v Nemecku prijala pravoslavie) som si uvedomovala, že to nie je dobre pre moju dušu. Mnohí z Ruska a Ukrajiny prichádzajú do západnej Európy, lebo tam hľadajú materiálny blahobyt, ale po duchovnej stránke, je to tam v troskách.
– Prečo Ukrajina?
– Chcela som ísť do Ruska, ale kamarátka ma pozvala do Kyjeva. Tam mi ukázala sväté miesta, zoznámila som sa so popom, ktorý ma podporil v úmysle presťahovať sa. Veľmi som nerozlišovala toto je Ukrajina, toto veľké Rusko alebo Bielorusko. Pre mňa to je Svätá Rus.
– Majdan vás zastihol v Kyjeve?
– Áno, posledné dva roky som pracovala tam vo verejnoprospešnej organizácii Narodnyj sobor Ukrajiny. Všetky tie udalosti som videla osobne: hanbu, morálnu skazenosť, steny postriekané hákovými krížmi, nacistickými heslami. Podporovať to normálny človek nemôže, môže to fungovať iba pod diabolskou diktatúrou … Keď Majdan prerástol v útoky, naša organizácia pomáhala Berkutu (policajné zložky), zbierali sme humanitárnu pomoc, teplé veci, hasiace prístroje. Po tom, čo sa banderovci chopili moci v Kyjeve, museli sme opustiť mesto.
– Odcestovali ste do Donbasu?
– Nie hneď. Najprv som odcestovala do Sevastopoľa, kde mám priateľov. Vstúpila som do oddielov brániacich mesto. Keď prebehlo referendum a Krym sa pripojil k Rusku, dívala som sa na to, čo sa deje na Juhovýchode a nemohla som len tak sedieť na mieste. Začiatkom mája tam zomrel môj veľmi dobrý kamarát. Zastrelili ho. Poznali sme sa ešte z Kyjeva. Ešte jeden super človek (teraz je tam veliteľom roty) sa od samého začiatku nachádzal v Sloviansku. A ja som rozmýšľala, že sa tam musím vydať a bojovať s fašizmom.
– Na fotke ste so samopalom
– Samopal som mala vždy so sebou. Bola som pripravená brániť štáb, keby sa prebili odiely ukrajinských vojsk
– Kyjevská vláda tvrdí, že proti nim bojuje ruský Specnaz
– Nie je to pravda! 90 % sú miestni obyvatelia. Nie len z Donbasu, ale zo všetkých častí Ukrajiny. Ostatní sú Rusi, ktorí dobrovoľne prišli, ako aj ja. Nie sú to vojaci! Na začiatku bojovať ani nevedeli.
– A Čečenci?
– Nevidela som ani jedného.
– Chunta tvrdí, že máte nové ruské zbrane.
– Bojujeme s predpotopnými samopalmi. Chvála bohu, sú úplne jednoduché a spoľahlivé. V Krematorsku zobrali tank T-34 rovno z podstavca, kde bol ako pamätník a dali ho do prevádzkovateľného stavu. Máme dve obojživelné vozidlá a samohybnú Nonu, niekoľko starých mínometov, ktoré sme zobrali ukrajinskej armáde.
– Čo sa teraz deje v Donecku?
– Je to tam každým dňom komplikovanejšie. Povstalci bojujú heroicky, chcem veriť do konca, že zvíťazia. Pozrite, Západ (myslí EÚ a USA), ktorý začal túto vojnu sa nezastaví. Ak to Donbas nezvládne, fašisti pôjdu ďalej, ich konečným cieľom je Rusko a povstalci teraz v značnej miere zomierajú za Rusko….
krátené
ad
NAJČÍTANEJŠIE
NAJNOVŠIE
TOP ZA 7 DNÍ Z BLOGU
-2.6°C
Štvrtok 
Piatok 
Sobota 
-5.4°C
Piatok 
Piatok 
FOTO DŇA
