1) Zuzana Čaputová neumiera. Kvíliť, že bez nej nám zhasla nádej (ako to robia redaktori Denníka N, ale aj iní fanatickí ctitelia tejto dámy) alebo dávať jej anjelské krídla a svätožiaru (ako to urobila jedna sarkastická stránka, ktorá náhle stratila zmysel pre humor) sú prejavy, ktoré sú vlastné skôr psychotickej diktatúre ako demokracii. Naposledy sa takto bedákalo pred 70 rokmi za Stalinom a je mrazivé, že boľševickí novinári to robili navlas rovnakým slovníkom ako tí dnešní. Ibaže vtedy bol pre nich Stalin „nádej sveta“ a dnes Čaputová iba „nádej Slovenska“. Kto však nepochopí, že demokraciu, slušnosť, právny štát, čokoľvek nezachráni jeden človek, ten nemení spoločnosť, ale iba buduje totalitný kult osobnosti.

2) Zuzana Čaputová vo všetkých svojich hlavných cieľoch zlyhala. Nezjednotila Slovensko, ale polarizovala ho, neposilnila slušnosť v spoločnosti, ale len svoj vlastný kult. Mnohí ju bránia, že ona za to nemohla. Hlava štátu, ktorá sa nezastane ľudí šikanovaných Matovičovým autoritatívnym režimom, ktorá zmarí referendum požadované výraznou časťou spoločnosti, ktorá presadí vojenskú zmluvu s USA a na jej základe príchod cudzích vojakov na naše územie proti vôli väčšiny národa, ktorá sa jednoznačne postaví na jednu stranu politického spektra – taká hlava štátu sa nemôže tváriť, že k súčasnému marazmu ničím neprispela. Rovnako v oblasti slušnosti neurobila vôbec nič, slušnosť používala len ako pokryteckú taktiku na zlepšenie vlastného imidžu, ale inak sa obklopovala hulvátmi, nikdy ich nenapomenula, nikdy sa neohradila voči ich vulgárnym prejavom a útokom voči oponentom a kritizovala v tomto smere len opozíciu, čiže nedokázala alebo nebola ochotná zmeniť ani tých, na ktorých mala vplyv. Napokon nemala ani len toľko sebareflexie, aby priznala zlyhanie v mnohých politických rozhodnutiach, takže bola schopná iba falošne kritizovať parlament za „nezrelosť“ (lebo nevyslovil dôveru jej prezidentskej vláde), ale sama nepriznala nezrelosť alebo neschopnosť vyriešiť vládnu krízu oveľa skôr.

3) Neustále ľutovanie prezidentky, že musela čeliť mnohým útokom, považujem za pokrytecké. Politika je tvrdé remeslo. Vecná kritika do nej patrí, je to dokonca demokratická disciplína. Neschopnosť rozlišovať medzi kritikou a útokmi považujem za prejav autoritatívneho myslenia. Je to podobne absurdné, akoby sa hokejista sťažoval, že ho oplieskali o mantinel – ak je precitlivený, mal sa dať na balet. Okrem toho je to maximálne falošné. Ktorý z politikov nie je terčom útokov? Fico? Pellegrini? Danko? Dokonca ani ja, ktorý nie som aktívny politik, nemám stranícke krytie a nie som volený verejný činiteľ, nie som chránený pred množstvom podpásových útokov. Ale naša spoločnosť z nejakého zvláštneho dôvodu reaguje len na útoky voči prezidentke – to je však pozostatok monarchistického myslenia, ktorý nemá v demokratickej republike čo robiť.

4) Námietky provládnych politikov a novinárov, že teraz by sa už na Zuzanu Čaputovú nemalo „útočiť“ (rozumej kritizovať ju) považujem za nemiestne až nehorázne. Táto pani sa nevzdala funkcie, bude ju vykonávať ešte rok štedro platená z našich daní. Máme právo a v demokracii aj povinnosť vyžadovať od nej kvalitný politický výkon. Ak chce oddychovať, mala sa vzdať mandátu hneď. Keďže tak neurobila, je výsostným právom opozície a povinnosťou kritických médií kontrolovať uplatňovanie jej moci. Zvlášť si dajme pozor na to, aby v nadchádzajúcom období (teraz už neviazaná ničím) nevstupovala do predvolebnej kampane proti opozícii a aby neohrozila parlamentnú demokraciu svojvoľným výberom budúceho premiéra. Tá ešte môže narobiť škôd až až.

5) Rozhodnutie Zuzany Čaputovej nemuselo byť slobodné a nemuselo sa zrodiť v Prezidentskom paláci. Čím viac sa blížilo oznámenie prezidentky, tým viac nás médiá kŕmili propagandou, že Zuzana Čaputová je najdôveryhodnejšou političkou na Slovensku. Náročky však nespomenuli dve dôležité skutočnosti: po prvé, že v poslednom období jej popularita klesala najrýchlejšie zo všetkých slovenských politikov, a po druhé, že počet tých, ktorí sú pevne rozhodnutí voliť ju, tvorí len polovicu čísla, ktoré sa verejne udáva. To znamená, že jej opätovné zvolenie je viac než ohrozené, a preto potrebujú nájsť nového jednorazového Kandidáta.

6) Skúsenosť s Andrejom Kiskom a Zuzanou Čaputovou by nás mala viesť k odmietnutiu marketingových kandidátov, ktorí sú vybraní na jedno použitie a reprezentujú skôr zahraničné záujmy. Preto nejasajme predčasne. Naším nepriateľom nie je táto osoba, ale nedemokratický systém, ktorý predstavovala a ktorý sa vonkoncom nevzdáva. Slovensko potrebuje konečne prezidenta, ktorý bude hlavou štátu všetkých občanov a bude schopný nasmerovať našu vlasť za horizont budúcich volieb a bežných politických šarvátok. Na to potrebujete nielen osobné vlastnosti, ale aj znalosti, hĺbku intelektu a konkrétny cieľ. Buďme preto pri výbere budúcej hlavy štátu náročnejší a nedajme sa opiť rožkom, očariť vzhľadom a pomýliť módnym strihom.

7) Na záver chcem povedať mnohým z vás, ktorí nemali a nemajú Zuzanu Čaputovú radi, že nie ste neslušní. Drvivá väčšina z vás ju kritizovala vecne, kultivovane a som vám za to vďačný. Nie ste zodpovední za to, že ona a jej okolie nie sú schopní uniesť racionálnu kritiku a že sa pokúša oponentov zastrašovať a kriminalizovať. Je to v poriadku. Vaše kritické poznámky sú väčším prejavom demokracie ako to, čo dnes predstavuje Prezidentský palác.

Viac sa dočítate 

Je to oficiálne: Zuzana Čaputová nebude opätovne kandidovať za prezidentku. Vysvetlila dôvody