HS: Na úvod začnime odľahčene. Prečo ste sa rozhodli stať kňazom, keď vo vašom životopise svietia aj alternatívy ako maliar a operný spevák?

Šafárik: Ja som sa nerozhodol. Dovolím si povedať, že o mne bolo už rozhodnuté. Najvyšší čakal na moje slobodné áno. To že som dostal aj iné dary, ako dar kňazského povolania, to je bonus navyše, ale túžba slúžiť Bohu ako kňaz, prevýšila všetko ostatné.

HS: Mnohí veriaci pociťujú, že im vo verejnom priestore chýbajú jasnejšie slová kňazov a biskupov. Ako to vnímate? Mali by sa vyjadrovať k spoločenským a politickým otázkam? Alebo by mali byť v úzadí?

Šafárik: Často vysvetľujem, že kňaz sa má vyjadrovať do politiky natoľko, nakoľko politika zachádza do náboženských vecí a vecí morálky. To že mnohí pociťujú, že im chýba viac vyjadrení kňazov a biskupov je síce možné, ale garantujem vám, že ak by k tomu aj došlo, rovnaká vlna nespokojnosti a rozhorčenia by prišla z druhej strany, v zmysle: farári do kostolov, politiku neriešte. Môj názor je, že tak ako každý človek je originál a má svoju jedinečnú životnú cestu nasledovania Boha, tak aj my kňazi. Jeden v tichu píše krásne básne, druhý učí na univerzite a tretí cíti povolanie vyjsť viac von, možno aj cez sociálne siete. Cirkev pozýva ku Kristovi všetkých, a preto je na mieste, že aj my kňazi sme rôzne zameraní – podľa svojho svedomia. Miera, či viac alebo menej je na každom osobitne. Ja sám za seba ju tiež často hľadám. Nekomentovať všetko čo sa pohne a ani nebyť lenivá, v bezpečí zalezená myš.

HS: Trochu teraz nadviažem na predchádzajúcu otázku: Zaujalo ma, že ste sa ako jeden z veľmi mála kňazov rozhodli okomentovať študenta, ktorý nepodal prezidentovi Petrovi Pellegrinimu ruku, čo vás k tomu viedlo?

Šafárik: Čo ma k tomu viedlo? Som kňaz (to samozrejme v prvom rade), ale aj pedagóg a človek, ktorý sa denne venuje správaniu. Toto gesto bolo naplánované za pozornej asistencie médií. Preto som mal potrebu k tomu zaujať postoj, aby sa z tohto nestal precedens pre študentov. Žiaľ, pre mnohých sa už stal. Toto nie je cesta. Viete, poviem to ešte inak. Od detstva robím bojové športy. Po každom sparingu (aj po tom, kedy došlo k bolestivým a krvavým zraneniam) sme si pod dohľadom trénera podali ruky a objali sa. Ak začneme vynechávať toto gesto “záverečného zmierenia sa”, onedlho tu môžeme mať občiansku vojnu. Diskutujme, majme svoje názory, ale prosím na konci sa nikdy nerozchádzajme v hneve, bez podania si ruky.

Kňazi reagujú na študenta, ktorý nepodal Pellegrinimu ruku: "Keď je neúcta oslavovaná, spoločnosť padla na dno"

HS: Určite prišli aj spätné reakcie. Uvítali to veriaci? A nezahltili vás názoroví oponenti/ liberáli svojou nazvime to, “argumentáciou”?

Šafárik: Na sociálnych sieťach pri reakciách nemám vždy priestor k rozoznávaniu komentujúcich, či sú, alebo nie sú veriaci. V podstate na tejto komunikačnej úrovni je to v zásade aj jedno. Snažím sa prispieť celoplošnému pokoju v pravde. A či boli spätné reakcie? Samozrejme. Niektoré až také “slušné”, že som musel zastaviť možnosť komentovania.

Viete, stále viac a viac sa stretávam s tým, že v liberálnych kruhoch keď príde niektorým jedincom vecná argumentácia k téme, tak začnú s osobnými atakmi. Snažia sa vás zastrašiť poukázaním na hriechy osobné, či slabosti ľudského rozmeru Cirkvi. Lenže ani toto nesmie byť dôvod k mlčaniu. Odvahou nám má byť jedna nemenná pravda: iba Kristus a Mária sú bez hriechu! To že kňaz poukazuje na ideál, neznamená, že nemá aj svoje vlastné chyby. Ale keď začneme po sebe vzájomne vyštekávať len svoje nedokonalosti, nikam sa nedostaneme. Áno, zásadný problém vidím najmä v tom, že sme prestali vnímať a vzhliadať na ideály Evanjelia.

HS: Stretávate sa ako kňaz s tým, že ak vyjadríte svoj názor, ktorý opierate o svoju vieru, s nenávisťou na sociálnych sieťach?

Šafárik: Samozrejme, ale to nemôže nikoho prekvapiť. Kňaz by mal byť aj prorok a každý prorok trpel. Mnohých popravili. S tým sa ráta :).

HS: Akú úloh v súčasnej spoločnosti by mali zastavať kňazi a Cirkev?

Šafárik: Akú úlohu? Ako vždy – tú istú. Ohlasovať biblickú Pravdu o Stvoriteľovi, o nás, o svete a o večnom živote. Neuveriť mediálnemu tlaku, že má zaliezť do kláštorných pivníc a byť ticho. Naopak, v láske zachraňovať duše pred klamstvom. Klamstvom že my sme tá civilizácia, ktorá už konečne nastolí “New order”. Žiadny taký neexistuje. Desatoro a biblické učenie je a bude platné, až do skončenia pozemskej etapy ľudského bytia. Toto je naša sila, toto je naša úloha.

HS: Na záver ešte trocha odľahčene. Čo si myslíte, že je dôležité odkázať alebo povedať našim čitateľom.

Šafárik: Čo odkázať čitateľom?

Azda iba jedno: nenávisť usmrcuje v prvom rade nás samých. Všetkým bez rozdielu, posielam svoje kňazské požehnanie.

Ps: Majme názory, no prezentujme ich s vedomím, že dnes to o čom sme bytostne presvedčení, už zajtra môže byť úplne inak.