Podľa čl. 134 ods. 1 a 2 Ústavy „Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov. Sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať.“

Vo februári 2019 skončil výkon funkcie deviatim sudcom Ústavného súdu. Nestalo sa to nečakane, po ich hromadnej abdikácii alebo podobne, ale ako dlhodobo očakávaný dôsledok uplynutia ich funkčného obdobia.

Prezident, ktorý podľa čl. 101 ods. 1 Ústavy „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“ dlhodobo vedel, že k danému dňu mu vznikne ústavná povinnosť vymenovať nových ústavných sudcov. Nemohol ich však vymenovať bez návrhu parlamentu.

Predseda parlamentu, ktorý podľa čl. 91 Ústavy riadi a organizuje činnosť Národnej rady Slovenskej republiky tiež dlhodobo vedel, že mu vzniká povinnosť riadiť a organizovať činnosť parlamentu tak, aby boli kandidáti na nových ústavných sudcov parlamentom zvolení a návrhy predložené prezidentovi skôr, ako uplynie funkčné obdobie deviatim sudcom. Túto svoju povinnosť nesplnil. K prvej voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu došlo až v apríli 2019, teda dva mesiace potom, čo sa miesta ústavných sudcov uprázdnili.

Ani pri aprílovej voľbe parlament nezvolil potrebný počet kandidátov. Je pravda, že nemá povinnosť zvoliť potrebný počet kandidátov pri prvej voľbe, že nemôže zvoliť takých kandidátov, ktorí nespĺňajú podmienky pre vymenovanie za sudcu Ústavného súdu. Práve preto však musí začať s voľbou s potrebným predstihom. Keďže tak neurobil, Ústavu porušil.

Len čiastočne ospravedlňuje parlament skutočnosť, že prezident pred tým podľa rozhodnutia Ústavného súdu aj Benátskej komisie porušil svoje ústavné povinností, keď svojvoľne odmietol vymenovať ústavných sudcov z dostatočného počtu kandidátov zvolených parlamentom a parlament v snahe predísť ďalším sporom s prezidentom zmenil procedúru výberu kandidátov s prihliadnutím k stanovisku Benátskej komisie, čo bola jedná z príčin, prečo parlament svoju povinnosť včas nesplnil.

V apríli 2019 parlament zvolil iba osem kandidátov. Naďalej porušoval svoju ústavnú povinnosť navrhnúť dvojnásobný počet, teda 18 kandidátov na 9 uvoľnených miest sudcov, ktorých má prezident vymenovať. Neúplný návrh len ôsmich kandidátov na vymenovanie za sudcov Ústavného súdu parlament predložil prezidentovi. Prezident parlamentu návrh nevrátil z dôvodu, že je neúplný. Prijal ho, troch z navrhnutých ôsmich kandidátov vymenoval za sudcov Ústavného súdu a jedného z nich aj za predsedu Ústavného súdu, keďže mandát skončil aj bývalej predsedníčke Ústavného súdu.

Hodnotenie postupu prezidenta za tejto situácie je zložitejšie. Nejasné sú aj právne dôsledky jeho rozhodnutia. Ak z ôsmich kandidátov vymenoval troch, znamená to, že ostatných päť kandidátov odmietol? Mohol tak rozhodnúť? Nebol povinný vymenovať polovicu z navrhnutých kandidátov? Ak vymenoval menej ako polovicu navrhnutých kandidátov, nebol povinný odmietnutie ostatných odôvodniť? Ak nezistil dôvody pre odmietnutie ostatných kandidátov, znamená to, že mohol vymenovať ľubovoľný počet z navrhnutých kandidátov za ústavných sudcov, aj jedného, dvoch, alebo aj piatich či všetkých ôsmich?

Ústava takúto situáciu expressis verbis nerieši. Nemožno sa odvolať ani na ústavnú zvyklosť. Nielen preto, že jeden ojedinelý prípad by tak či tak ustálenú zvyklosť nepredstavoval, ale hlavne preto, že v prípade, ktorý by mohol byť tým precedensom, parlament prezidentovi neúplný návrh kandidátov nepredložil. Pred začiatkom tretieho funkčného obdobia Ústavného súdu predseda parlamentu čakal, kým sa podarí zvoliť všetkých 18 kandidátov a až potom, začiatkom januára 2007, predložil kompletný návrh kandidátov prezidentovi. Prezident Gašparovič po niekoľkých dňoch vymenoval plný počet ústavných sudcov. Prezident tak vtedy nemal možnosť vymenovať neúplný počet sudcov z neúplného zoznamu kandidátov.

V apríli 2019 bola situácia iná. Parlament prezidentovi predložil návrh ôsmich namiesto 18 kandidátov. Prezident vyhlásil, že chcel a mal menovať 9 ústavných sudcov, žiaľ, parlament nesplnil svoju ústavnú povinnosť a nezvolil ústavou požadovaných 18 kandidátov, v dôsledku čoho „je Ústavný súd už druhý mesiac prakticky nefunkčný“. Uviedol, že vychádzal z toho, že je povinnosťou prezidenta zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov, a tak, „aby som umožnil aspoň základný výkon kompetencií ústavného súdu — vrátane napríklad rozhodovania o volebných sťažnostiach — rozhodol som sa pre toto výnimočné a núdzové riešenie: vymenovať troch sudcov a s rozhodnutím o ďalších kandidátoch počkať, až kým poslanci nedoplnia potrebný celkový počet. Plénum ústavného súdu bude len tesne uznášaniaschopné. Stačí aby jeden sudca alebo sudkyňa ochoreli a plénum opäť nemôže rozhodovať.“

Prezident svojim rozhodnutím prezentoval názor, že Ústava mu neukladá povinnosť čakať na predloženie úplného zoznamu kandidátov a že môže vymenovať ústavných sudcov aj z neúplného zoznamu. Tým, že z 8 kandidátov vymenoval za sudcov troch, prezentoval súčasne názor, že Ústava mu neukladá povinnosť vymenovať polovicu z navrhnutých kandidátov. Nijako neodôvodnil, prečo z 8 kandidátov nevymenoval štyroch, čím by sa plénum Ústavného súdu stalo uznášaniaschopným aj v prípade, že by jeden sudca ochorel a bola by dodržaná ústavná zvyklosť, ktorú doteraz okrem neho žiadny prezident neporušil.

Takto konkludentne (konaním) vyslovený právny názor prezidenta, že Ústava mu neukladá nezvratnú povinnosť čakať na predloženie úplného zoznamu kandidátov a že  môže vymenovať ústavných sudcov aj z neúplného zoznamu, je prijateľný. Nakoniec, prezentoval ho aj parlament, keď neúplný zoznam prezidentovi predložil. Ale prečo pri takomto výklade Ústavy nevymenoval štyroch sudcov? Alebo, ak už zastáva názor, že nemusí vymenovať polovicu kandidátov, ale ľubovoľný počet, prečo potom nerešpektoval princíp obsiahnutý v čl. 101 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov a nevymenoval aj viacerých ako štyroch sudcov? Veď sám v  súvislosti s riešením, ktoré prijal vyslovil obavu z ohrozenia riadneho chodu Ústavného súdu, ak jeden zo sudcov ochorie.

V nasledujúcich mesiacoch, od apríla 2019 do teraz zvolili poslanci ďalších šiestich kandidátov. Celkom teda zvolili 16 kandidátov, z ktorých, ako už bolo uvedené, prezident vymenoval troch za ústavných sudcov. Ďalších sudcov prezident Andrej Kiska, aj jeho nástupkyňa v úrade prezidenta Zuzana Čaputová odmietli vymenovať, s odôvodnením, že počkajú, až kým parlament nenavrhne plný počet kandidátov.

Tým, kto primárne porušil svoju ústavnú povinnosť je Národná rada Slovenskej republiky. Ona má povinnosť a prezident má ústavne právo na predloženie dvojnásobného počtu kandidátov. Ale to prezidenta neoprávňuje, aby aj on mohol porušovať Ústavu, vrátane ústavných zvyklostí a konal svojvoľne.

Ak už raz prezident postupoval tak, že vymenoval niekoľko sudcov z neúplného zoznamu kandidátov, prečo v tom nepokračuje aj súčasná prezidentka? Považuje postup prezidenta Kisku za rozporný s Ústavou? Alebo zastáva názor, že po vymenovaní troch sudcov je už riadny chod Ústavného súdu plne zabezpečený?

Povinnosť prezidenta zabezpečiť riadny chod Ústavného súdu tu nekoliduje zo žiadnym iným právom chráneným záujmom, iba s právom prezidenta na predloženie dvojnásobného počtu kandidátov, ako protipólom povinnosti parlamentu takýto počet kandidátov prezidentovi predložiť. Pri takejto konkurencii má prezident uprednostniť plnenie povinnosti zabezpečiť riadny chod Ústavného súdu, pred právom dostať od parlamentu návrh dvojnásobného počtu kandidátov.

Chcem veriť, že parlament na septembrovej schôdzi dovolí potrebný počet kandidátov, návrh urýchlene predloží prezidentovi a ten neodkladne vymenuje potrebný počet ústavných sudcov. Do budúcna sa však ukazuje potrebné upresniť, alebo ešte lepšie zmeniť spôsob kreovania ústavných sudcov a čo najviac ho odpolitizovať.

Váľanie viny len na súčasnú politickú koalíciu nezodpovedá historickej realite. Oproti terajším šiestim mesiacom, vtedajšia koalícia SDKÚ-DS, SMK, KDH a ANO nebola schopná sa dohodnúť dva roky, nie na osemnástich, ale len na štyroch kandidátoch na ústavných sudcov.  Nedokázala ich zvoliť od mája 2004 do predčasných parlamentných volieb v júni 2006. To naznačuje, že súčasný spôsob kreovania ústavných sudcov nie je dobrý. Aj keď pri dobrej vôli parlamentu a prezidentky by výsledok mohol byť oveľa lepší, ako je súčasná realita.

JUDr. Michal Vaľo, CSc.