Vyprosujem si od tohto človeka, aby prejavoval voči mne falošnú ľútosť kvôli tomu, čo sa stalo mojej rodine. Nikto, kto to neprežije, nepochopí. Každá takáto falošná ľútosť i niekedy nevhodne prednesená kondolencia len sype ďalšiu soľ do rany. Zdravý rozum som nestratil a stále sa cítim plne zodpovedný za to, čo hlásam. Preto, o čom melie?

Ale poďme po poriadku. V svojom neobyčajne surovom pamflete najskôr napadol moje vlastenectvo. Kritizuje, kade chodí, Jara Naďa, že klame až sa mu z úst práši. Ale pri tom, čo napísal na moju adresu, musí Jaro Naď blednúť ako bleduľa jarná. Vykresliť ma ako nenávistného rasistu a xenofóba, ktorý si mýli vlastenectvo s nenávisťou proti Maďarom, Rusínom… na to musí byť veľká fantázia. Milý Edo, aby si takéto tvrdenie mohol použiť, na to ti nestačí tvoje pero, lebo papier znesie všetko. Na to by si musel uviesť aspoň jeden argument, aspoň jednu vetu, v ktorej som sa vyjadroval voči akejkoľvek národnosti ako celku, alebo akejkoľvek skupine obyvateľstva spôsobom, aký uvádzaš.

Rovnako je to s tvojím stupňovitým ukazovaním, aký som netolerantný katolícky talibanec. Na takéto tvrdenie, ti stačila jedna moja poznámka, že vnášaš do slovenského diskurzu zatuchnutý evanjelický naratív. A uviedol som aj príklady. Z mojej strany vôbec nešlo o nejaké urážanie evanjelikov, lebo väčšina cirkevnej vrchnosti tejto cirkvi ma pozná a i moji priatelia tejto konfesie vedia, že ak mi je niečo cudzie, tak je to konfesionalizmus. Ten ináč prekonávali Slováci už od Štúra a na konci Uhorska už bol fakticky minulosťou. Do slovenského prostredia ho opäť uviedol tvoj jediný a nehynúci vzor T. G. Masaryk. Komunistom sa ho podarilo úplne vymazať a do obehu ho dostávajú ľudia ako ty, ktorí útočia na všetko katolícke a významné katolícke osobnosti.

O svojej vedeckej akríbii historika s tebou vôbec nebudem debatovať. Možno si vyštudoval históriu, ale podľa toho, čo prezentuješ na verejnosti všetko, čo vieš o histórii Slovenska, si naštudoval z českých knižiek a z čechoslovakistických pamfletov, Na rozdiel odo mňa, ktorý preštudoval stovky článkov, štúdii a kníh v asi šiestich jazykoch, ktorý prečítal dobové noviny nielen v slovenskom jazyku od prvej stránky až po športové rubriky, ktorý presedel tisícky hodín v domácich a zahraničných archívoch a tam preštudoval celé archívne fondy od prvej škatule až po poslednú, si podľa mojich informácií archív z vnútra ani nevidel. Čo ty mi ideš rozprávať o ideologickom hodnotení dejín? Ak sa tu niekto pozerá na slovenské dejiny cez Masarykove oči, teda čisto ideologicky, tak si to práve ty. Podotýkam, že ide o toho istého Masaryka, ktorý povedal, že slovenský národ neexistuje, že je to výtvor maďarskej propagandy!

Nuž, označenie nejakého názoru do ideového smeru, nie je útokom ad personam. Je to prosté konštatovanie. Tú spŕšku osobných invektív, ktoré na mňa tento vzor exaktnosti a vedeckosti vychrlil, by len málokto zniesol bez emotívneho pozdvihnutia. Vraj ako si ja, ktorý som bol členom KSČ, dovoľujem ideologicky označiť jeho názory. Teda názory človeka, ktorý už roku 1989 ako gymnazista písal do Literárneho týždenníka o slovenskom znaku a riskoval tým vyhodenie z gymnázia. Nuž, milý Edko, veci musíš zaradiť do súvislosti. Opýtal by som sa ťa, keby ti v poslednom ročníku na vysokej škole povedali: Tu máš prihlášku do strany a pôjdeš do Historického ústavu SAV, alebo si hľadaj inú prácu. Čo by si asi urobil ty? Komu a čomu by som poslúžil, keby som odmietol. A okrem toho to malo to výhodu aj v tom, že som sa dostal do archívov, ktoré boli inak neprístupné. Systém, ktorý vtedy panoval, so ja nezariadil, že som ho využíval týmto smerom, je fakt.

Ale k tým tvojím „odbojovým” aktivitám. Nezaregistroval som ťa vtedy ako autora v Literárnom týždenníku, moja vina. Ja som však vtedy patril medzi kmeňových prispievateľov tohto periodika. Tam som si vybudoval ešte pred „novembrom” 1989 celoslovenské renomé. Plná pravda je však taká, že som za slovenské veci (nielen znak) aktívne vystupoval už od roku 1985. Môj článok zo septembra 1988 o federácii v Pravde, riešil ÚV KSS. Nebolo preto náhodou, že ma Štb viedla ako nepriateľskú osobu (Zaujímavé, že vo zverejnených zoznamoch sa moja osoba nenachádza, hoci to, že som tam uvedený mi povedal šéf Lustračnej komisie SMR I. Brndiar, minister vnútra L. Pittner a nakoniec to vyšetrovali aj vo VOS, keď som si žiadal o previerku na PT). Písanie do LT roku 1989 to ž nebola odvaha, to už bola povinnosť. Odvaha to bola pár rokov predtým. Ale čo povedať človeku, ktorý si myslí, že dejiny začali vtedy, keď on vstúpil do verejného života.

Keď už uvádzaš niektoré termíny z mojich prác, aby si ma nevedomým predstavil ako človeka, prevracača kabátov, mohol by si aspoň v tomto prípade pozerať sa na vec ako historik. Ale to ti je úplne cudzie. Keďže si to načal, tak to dokončme. Každý, kto niečo o minulom režime vie, tak vie aj to, že sa museli určite veci presne pomenovávať, ináč vám to neuverejnili. Tak to bolo aj s termínom klérofašizmus. Keď si písal niečo o slovenskom štáte – a to bol predmet môjho historického bádania – tak použiť tento termín bolo obligatórne. Mne však ako veriacemu človeku bolo nie príliš po srsti používať termín klérofašistický a nahradil som ho iným (ľudácko-fašistický), ktorý mi dávaš za vinu. Musím ti však povedať, že som s ním narazil. Zhodou okolnosti na tvoj ďalší nehynúci vzor, môjho straníckeho kolegu zo ZO KSS na Historickom ústave SAV, Ivana Kamenca. Len pre ilustráciu, že nie všetko je zlato, čo sa blyští. A aby si sa už celkom upokojil, tak sa ti ešte musím zveriť s jednou informáciou. Moja prvá monografia o slovenskom štáte z roku 1988, keď tebe ešte len začali rásť chĺpky na brade, bola pozitívne recenzovaná aj vo vysielaní rádia Slobodna Európa. Napriek tomu, že som bol člen KSČ.

Chmelár píše, že trpím posadnutosťou voči nemu a že nechce vyvracať všetky tvrdenia, ktoré o ňom šírim. Tento pán a jeho články sú mi úplne ukradnuté. Celkovo som reagoval na to, čo píše, štyrikrát. Jeden krát som recenzoval jeho knižku Rekonštrukcia slovenských dejín. Každý autor by sa mal tešiť, že jeho knihu niekto recenzuje. Moja recenzia bola síce kritická, vytkol som mu niekoľko faktických omylov a koncepčných nedostatkov, ale celkovo vyznela pozitívne. Ale narcis vysokej kategórie, zdá sa, že vyššej ako A. Danko, sa projektuje ako dokonalosť sama. Kritizovať čo i len bradavicu na jeho nose, je horšie ako urážka majestátu. Trikrát som ešte kritizoval jeho nenávistné a samozrejme nepravdivé výroky o niektorých slovenských katolíckych politikoch. Zúrivou reakciou na obhajobu A. Hlinku je aj jeho nechutný útok, na ktorý reagujem. Ale kritika má aj pozitívny charakter. Už neoznačuje F. Ďurčanského za vojnového zločinca, ale len za zločinca. Možno by mohol ešte uverejniť rozsudok Národného súdu v jeho veci, aby sa národ pobavil, čo tomuto súdu stačilo na vynesenie hrdelného rozsudku v neprítomnosti.

Jeho zatuchnutý konfesionalizmus sa prejavuje aj pri hodnotení M. Rázusa. Ospravedlňuje jeho privítanie A. Hitlera k moci (nebol jediný, aj anglická kráľovná Alžbeta hajlovala o dušu, nielen nejakí krojovaní Detvanci) tým, že roku 1934 sa v NZ od Hitlera dištancoval. Mohol však pripomenúť, že žiaden významný politik HSĽS príchod Hitlera k moci necelebroval a na tom istom zasadaní sa Jozef Tiso taktiež vyhranil voči novému ríšskemu kancelárovi a prorocky upozorňoval, že ak sa Praha nerozhodne riešiť slovenskú otázku, budú ju riešiť iní a doplatíme na to všetci. Ale takéto prejavy si v svojom protikatolíckom a protiľudáckom ťažení „historik” Chmelár nevšimne. On radšej bude šíriť pokrokárske výmysly alebo polopravdy, len aby nabrýzgal na A. Hlinku čo najviac.

Čo povedať na záver. Len opakujem, čo som už raz napísal. Film Forrest Gump je veľmi dobrý.

Anton Hrnko