Bratislava 4. apríla 2021 (HSP/Foto:TASR/AP-Efrem Lukatsky, Alexei Druzhinin, Sputnik, Kremlin)

Vojna je jednou z najmenej predvídateľných udalostí, preto tak veľa vojen prehrá strana, ktorá ich začala – hovorí citát klasika. Na druhej strane, útočník má výhodu: môže zaútočiť, keď si je istý víťazstvom. Ako je to v prípade nadchádzajúcej vojny na Donbase? Pozrime sa na pozície jednotlivých strán konfliktu

Spojené štáty americké

O čo ide Spojeným štátom a ich satelitom na Ukrajine? Okrem nejakých šialených washingtonských jastrabov dokonca aj na Západe málokto verí tomu, že by malo zmysel sa v konflikte otvorene angažovať na strane Ukrajiny a riskovať tak priamu vojnu s Ruskom. Jasná je však základná vec: pripravovaný ukrajinský útok v americkej réžii na Donbas je zástupným útokom na Rusko, s cieľom ho čo najviac oslabiť a spôsobiť mu čo najväčšie škody.

Samozrejme, slniečkovo naladení fanúšikovia euroatlantizmu to vidia naopak: že nie USA, ale to zlé Rusko ide útočiť, aby spôsobilo demokratickej Ukrajine čo najviac škody, a obsadilo jej územie. Títo fanatici zámerne nevidia a nechcú vidieť tie húfy amerických poradcov, ktorí sa do Kyjeva a na Donbas zlietajú, vlaky naložené zbraňami, ktoré už dlhé mesiace smerujú na východ, neplnenie Minských dohôd zo strany Ukrajiny, neustále ukrajinské provokácie na hraničnej línii, agresívne vyhlásenia ukrajinských politikov a ďalšie signály.

Čo konkrétne má byť cieľom pripravovaného útoku na Doneckú ľudovú republiku (DĽR) a Luhanskú ľudovú republiku (LĽR), vedeného ukrajinskou armádou zbraňami dodanými najmä zo Západu?

Niektorí analytici hovoria, že to obrovské kvantum techniky, ktoré Západ na Ukrajine zhromažďuje, je dôkazom, že sa chystá bleskové obsadenie Donbasu. Vychádzajú z toho, že na dlhú vojnu Ukrajina/USA nemajú dobré výhliadky vzhľadom na to, že Rusko je v danom regióne takpovediac „na domácom ihrisku“ a dá do boja všetko, keďže jednoducho si nemôže dovoliť prehrať.

Iní tvrdia opak: že USA neveria, že by Ukrajina mohla Donbas dobyť, ale ide im o to, aby Rusko vyčerpali dlhotrvajúcimi konfliktmi nielen na Ukrajine, ale súčasne na viacerých frontoch. Správy hovoria, že protiruské vojenské sily sa aktivizujú aj všelikde inde od Pobaltia cez Sýriu, Abcházsko až po Kaukaz, čo niektoré zdroje interpretujú ako snahu súčasným vyvolaním viacerých konfliktov, alebo aspoň aktivitou na rôznych miestach, rozptyľovať pozornosť ruského velenia.

Niektoré zdroje tiež tvrdia, že cieľom má byť oslabenie Ruska, ktoré vraj tentoraz bude musieť už otvorene priznať, že „svojim“ na Donbase pomáha, aj na medzinárodnej scéne. A napokon sa špekuluje aj o tom, že konflikt by mohol oslabiť ruské vedenie pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami, čo však je trochu príliš „americká“ úvaha, pretože útok na Donbas, resp. na Rusko zo všetkých strán môže Rusov naopak skôr zjednotiť v podpore svojho prezidenta a jeho ľudí.

Európska únia

Európsku úniu, resp. najmä jej vedúce štáty Nemecko a Francúzsko len málokto považuje za skutočne nezávislých hráčov. EÚ spomíname v tomto výpočte iba z jedného dôvodu, ktorý postrehol aj analytik Saker.

„NATO je len falošná vojenská aliancia. Bola vždy v skutočnosti iba nástrojom USA na kontrolu nad Európou. Áno, historicky zámienkou pre NATO bola údajná hrozba zo strany Sovietskeho zväzu a teraz aj z Ruska. Skutočným ,raison d’être‘ NATO však vždy bola kontrola nad európskym kontinentom,“ tvrdí Saker.

Saker je toho názoru, že plnohodnotné a otvorené zapojenie Ruska do vojny na strane DĽR a LĽR bude dobrou zámienkou pre Washington, aby sa ešte pevnejšie zmocnil kontroly nad Európou a zaviedol pevnejšiu disciplínu vazalských európskych štátov. Vrátane Slovenska, dá sa dodať k Sakerovej predpovedi.

Ukrajina

Z Odesy sa vrátil český bloger Ladislav Vétvička. Píše, že tam je ešte mier a plno zábavy, že to vôbec nevyzerá tak, že sa neďaleko odtiaľ zhromažďujú vojská, ktoré by mali začať strašnú vojnu.

Niektorí ukrajinskí predstavitelia však už oficiálne vyhlasujú, že sa začne rozsiahla ofenzíva s cieľom zničiť DĽR a LĽR. Vrchný veliteľ ozbrojených síl Ukrajiny vyzval krajiny susediace s Ukrajinou, vrátane Slovenska, aby prešli do vojnového režimu. Ukrajinské velenie tiež pozýva vojská NATO, aby prišli na Ukrajinu – nedávno im dalo dokonca povolenie cvičiť nad Krymom, čo samozrejme nie je skutočný návrh, ale skôr provokácia Ruska.

Správy hovoria aj o množstve vojenskej techniky, ktorá sa zhromažďuje nielen na Donbase, ale aj neďaleko hranice s Krymom, čo niektorých vedie k domnienkam, že by Ukrajina mohla zaútočiť aj na tomto fronte. To je však trochu fantastická myšlienka – Krym je dnes oficiálnou súčasťou Ruskej federácie a útok na Rusko by znamenal pre ukrajinské vedenie veľmi rýchly koniec nielen na Donbase. Než vážna vojenská hrozba, zdá sa, že aj toto je skôr súčasť amerického „klamania telom“, aby sa ruské vojenské sily rozťahali na čím širšom priestore.

Je verejným tajomstvom, že Ukrajina už čaká iba na pokyn svojich nadriadených z Washingtonu, ktorému však musí predchádzať provokácia – tradičný útok pod cudzou vlajkou. Západ s tým má bohaté skúsenosti, môžeme len hádať, čo to bude tentoraz: atentát na následníka trónu? Prepadnutie vysielača? Zostrelenie lietadla? Údajný masaker civilistov? Údajný vpád cudzej armády?

Ukrajinská rozviedka v tomto smere už čosi naznačuje. Vraj Rusko pripravuje rozsiahlu provokáciu, pri ktorej „nie je vylúčený presun ruských vojsk hlboko na územie Ukrajiny“. Vo svojej správe píše: „Podľa Hlavného riaditeľstva spravodajských služieb Ministerstva obrany Ukrajiny dokončuje Ruská federácia prípravu súboru opatrení, ktorých účelom je primäť náš štát k vojenskej reakcii na nepriateľské akcie okupantov na kontaktnej línii strán na východnej Ukrajine, aby mohla rozšíriť ruskú vojenskú prítomnosť na území tzv. ,DĽR‘ a ,LĽR‘ zavedením pravidelných jednotiek ozbrojených síl Ruskej federácie.“

Rusko

Rusko vyslalo viacero pomerne veľmi jasných posolstiev, ktoré by bolo dobré si všimnúť. Rusko naznačuje, že situácia je dnes iná, než bola pred siedmimi rokmi, a aj výsledok prípadnej vojny bude iný. Veľmi dôležitá vec sa udiala už pred pár rokmi, keď Putin umožnil obyvateľom Donbasu získať ruské pasy: teraz žije na Donbase obrovské množstvo občanov Ruskej federácie – a Rusko už otvorene vyhlásilo, že svojich občanov na Donbase bude v prípade ukrajinskej agresie adekvátne chrániť.

Západ pohoršene prináša správy o tom, že Rusko si dovolí na svojom územi presúvať vojská a robiť vojenské cvičenia, pričom Rusko to vôbec nepopiera: ich odpoveď je, že nikoho do toho nič nie je, čo si oni robia na svojom území. Je to signál, ktorému musí naozaj každý veľmi presne rozumieť.

Faktom je, že tak ako Ukrajina, aj Rusko presúva k ohnisku budúceho konfliktu množstvo techniky a ľudí, a to aj na Krym (Krymský most bol uzatvorený a vyhlásený za vojnovú zónu). Moskva tiež neskrýva skutočnosť, že Rusom na Donbase poskytuje vybavenie. A aby bol obraz kompletný, dodajme ešte, že zbrane k hraniciam presúva aj ruský spojenec Bielorusko.

Podľa prieskumov verejnej mienky väčšina Rusov je silne proti vojne, alebo proti dlhodobému angažovaniu sa v konflikte, avšak zároveň je úplne jasné, že Rusi budú svoju vládu podporovať, ak bude brániť ruské záujmy v ruskom svete, do ktorého južná Ukrajina historicky neodmysliteľne patrí.

Ukrajinský juhovýchod

Súčasťou juhovýchodnej Ukrajiny sú oficiálne ešte stále aj neuznané štátne útvary DĽR a LĽR. Tie za uplynulých sedem rokov od vojny nespali a svoju obranu výrazne zosilnili, pretože tam je každému úplne jasné, že nie je koniec ukrajinským snahám dobyť ich územie silou – keďže bábková proamerická junta z Kyjeva nemá žiadny iný spôsob, ako si tamojšie, väčšinovo ruské obyvateľstvo, „získať na svoju stranu“. Koniec-koncov, dennodenne to civilnému obyvateľstvu Donbasu ich ukrajinská „vláda“ pripomína náhodnými delostreleckými pozdravmi naslepo do husto obývaných oblastí.

Ruský prezident Vladimír Putin už v roku 2018 na margo situácie na Donbase povedal, že „akýkoľvek závažný útok alebo provokácia zo strany Ukrajiny bude mať veľmi vážne dôsledky pre ukrajinskú štátnosť ako takú“. Podobných vyjadrení zo strany hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova a ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova sa v uplynulých týždňoch objavilo hneď niekoľko, čo je viac než jasné posolstvo: ak kyjevská junta riadená spoza oceánu zaútočí na Donbas, Ukrajina sa rozpadne. Čo tým Moskva myslí? V tejto súvislosti si treba uvedomiť jednu dôležitú vec.

Ukrajina v dnešnej podobe je umelý štátny útvar. Jeho podstatnú časť tvoria dve veľkosťou porovnateľné, ale historicky odlišné časti: jednou je ukrajinský severozápad vrátane Kyjeva, a druhou je juhovýchod plus oblasť pri hraniciach s Ruskom, vrátane veľkomesta Charkov. Deliaca čiara sa vinie severne od Dnepropetrovska, Krivého Rohu, Voznesenska až po hranicu s Podnesterskom, resp. Moldavskom.

Kým severozápad je obývaný prevažne Ukrajincami, na juhozápade je počet etnických Ukrajincov a Rusov oveľa viac vyrovnaný. Nejde však len o etnické, ale aj o historické, ekonomické, kultúrne rozdiely a prejavuje sa to aj výrazne odlišnými postojmi pri voľbách. Preto sa dá predpokladať, že ak by sa Ukrajina mala rozdeliť, tak práve pozdĺž tejto línie.

Podnestersko

Do celkového obrazu patrí aj téma enklávy Podnestersko, ktorú obýva zmiešané, sčasti aj etnicky ruské obyvateľstvo, a ktorá je súčasťou Moldavskej republiky. Na tomto malom území sú v pomerne ťažkej situácii izolované neveľké ruské vojenské sily, obkľúčené samými nepriateľskými susedmi.

Moldavsko chce problém Podnesterska riešiť, ale nie vojensky – napokon, Podnestersko sa nachádza 300 km od Krymu, a teda v dosahu prípadného rýchleho ruského zásahu, čo by táto maličká krajina iste neriskovala.

Podnestersko však hraničí s Ukrajinou – a ukrajinský režim, keby sa ocitol v núdzi, by sa mohol v zúfalstve pokúsiť zatiahnuť do hry aj ďalšiu krajinu tým, že by zaútočil na tamojšiu malú ruskú posádku. Rusko by muselo reagovať. Samozrejme, to už by išlo o situáciu, keby Ukrajina hrala vabank v otvorenej rusko-ukrajinskej vojne.

Kto zdedí čierneho Petra: zdevastovanú Ukrajinu?

Cynici hovoria, že jedným z cieľov, kvôli ktorým sa Západ snaží rozdúchať nové kolo vojny na Donbase je, aby bolo po vojne víťazné Rusko donútené sa „ulakomiť“ na ukrajinské územie. Toto je však opäť „príliš americký“ pohľad: Moskva nepotrebuje Ukrajinu okupovať, či nebodaj pripojiť k Ruskej federácii.

Úplne scestná a naivná je predstava, že Rusko obsadí toto územie, na ktorom je časť obyvateľstva nepriateľsky naladená, a začne ho nejako stavať na nohy potom, ako bolo požehnané neviditeľnou demokratickou rukou trhu a zbavené sebestačnosti a priemyslu. Rusko, aj keby chcelo, si to jednoducho nemôže dovoliť.

Rusku by oveľa viac vyhovoval scenár, podľa ktorého by sa Ukrajina pozdĺž prirodzeného rozhrania rozdelila na prozápadnú, „ukrajinskú“ časť, tzv. „Ukruinu“, ktorá by s Ruskom možno ani nemala spoločné hranice, a na juhovýchodný a východný proruský, prípadne relatívne neutrálny štát bez americkej kurately, v ktorom by ruské obyvateľstvo tvorilo nemalý podiel, a malo by všetky primerané práva.

Takýto štát by tvoril prirodzenú ochranu ruských hraníc, umožnil by zásobovanie Krymu vodou, ruským občanom a firmám by umožnil suchozemský prístup na Krym, umožnil by Rusku bezprostrednejšiu ochranu svojich krajanov v Podnestersku a v neposlednom rade by znamenal definitívu mieru pre ruské obyvateľstvo na Donbase.

Zdá sa, že práve toto je podstata Putinovho varovania pre tých, ktorí by chceli narušiť momentálny (relatívny) pokoj zbraní v regióne.

Ako sa vojna na Donbase dotkne Slovenska?

A čo prinesie demokratizácia Donbasu humanitárnymi bombami nám na Slovensku? Dá sa očakávať, že celková protiruská hysterizácia a militarizácia Európy bude znamenať ešte tuhšie objatie veľkého brata spoza oceánu a ešte nadšenejšie budovanie euroatlantického bratstva, pravdy a lásky.

Ak by sa Ukrajina rozpadla na proruský juhovýchod a proamerický severozápad, tak by to síce prinieslo búrku politickej nevôle na novej Ukrajine (severozápad), ale z dlhodobého hľadiska by to tam upokojilo situáciu, pretože by sa tým na tomto území historické pnutia vyriešili, Ukrajina by ostala naozaj ukrajinskou. (Otázka je, čo by sa začalo diať v juhozápadnom zvyšku krajiny, to je však už iný príbeh.)

Odseknutím bohatšej, juhovýchodnej časti, by však Ukrajina zároveň prišla o podstatnú časť priemyslu a nerastného bohatstva, ako aj o prístup k moru. Z chudobinca Európy by sa tak aspoň načas zrejme stal ešte väčší chudobinec, čo by sme zrejme pocítili aj my na Slovensku.

Na druhej strane, definitívnym oddelením od ruského sveta by sa nová Ukrajina stala definitívne európskou, a teda aj problémom Európy. Zrejme by tam už Ukrajincom čoskoro nepatril ani špendlík, ale životná úroveň by sa po čase predsa len musela zdvihnúť: iná možnosť by Bruselu ani neostala, ak by nechcel mať na východnom okraji EÚ dlhodobý, krvácajúci problém.

A keď už tu porcujeme ukrajinského medveďa, ktorý ešte behá po lese, tak teda spomeňme aj jeho medvieďa. Rozdelenie Ukrajiny by totiž naplno otvorilo ešte jeden problém: Zakarpatie. Separatistické tendencie v tomto regióne by sa iste výrazne oživili a možnosť vzniku tohto štátika by sa stala veľmi reálnou. Z dlhodobého hľadiska by sa potom nový štát iste hlásil do EÚ a zo Slovenska by sa tak jedného dňa mohla stať krajina, ktorá by už neležala na vonkajšej hranici EÚ. Pozitívom by bolo, že by sme možno čosi ušetrili na strážení hraníc, negatívom by bolo, že už by sme možno nemali celkom pod kontrolou migračné prúdy prichádzajúce z tohto smeru.

Ivan Lehotský