Pred letom mali USA hrubý náčrt toho, ako bude vyzerať koniec vojny na Ukrajine: Kyjev vycvičí a vybuduje svoje sily, spustí letnú ofenzívu, získa späť čo najviac územia a nakoniec vstúpi do mierových rokovaní s čo najsilnejšou vyjednávacou rukou a ukončí vojnu, píše Branko Marcetic pre Responsible Statecraft.

Teraz, dva mesiace po tejto ofenzíve a s blížiacim sa koncom leta, sa tento scenár zdá byť čoraz menej pravdepodobný. Ukrajinská ofenzíva podľa všetkého uviazla na mŕtvom bode, keďže často vyčerpané, neskúsené a narýchlo vycvičené jednotky bezhlavo narážajú na zakopanú a ťažko zamínovanú ruskú obranu, čo si vyžaduje strašné ľudské obete.

O tom všetkom informujú aj hlavné americké médiá vrátane CNN, Washington Post a New York Times. Tieto a ďalšie médiá, ktoré vyslovene podporovali ukrajinské vojnové úsilie, začali vykresľovať dosť pochmúrny obraz situácie na mieste.

Ukrajinské sily míňajú materiál neudržateľným tempom, mesačne spotrebujú 90 000 nábojov, pričom Pentagón vyrába len tretinu tohto množstva, zatiaľ čo 20 % nasadenej výzbroje NATO bolo poškodených alebo zničených počas prvých dvoch týždňov. Vzhľadom na obmedzené úspechy dosiahnuté ofenzívou prezident Joe Biden teraz žiada Kongres o ďalších 20,6 miliardy dolárov na pomoc Ukrajine a zdôrazňuje, že „Spojené štáty sú odhodlané zachovať silný globálny odpor voči nezákonnej vojne Ruska“.

Otázkou je, kam to všetko smeruje a ako sa to skončí?

V skorších správach denníka Washington Post sa uvádzalo, že americkí predstavitelia povedali ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému, že má pravdepodobne čas do konca leta, aby dosiahol čo najväčší pokrok, kým podpora USA pre vojenskú pomoc nevyschne a on bude nútený rokovať.

Biely dom však zároveň naďalej trvá na tom, že bude podporovať ukrajinské vojnové úsilie „tak dlho, ako to bude potrebné“, pričom nemenovaný vysoký predstaviteľ 10. augusta pre CNN povedal, že „nevieme, ako dlho bude táto vojna ešte trvať“, ale že Biely dom „sa nebude hanbiť vrátiť do Kongresu po prvom štvrťroku budúceho roka, ak budeme mať pocit, že to musíme urobiť“. To by zodpovedalo uniknutému hodnoteniu Agentúry pre obranné spravodajstvo z apríla, v ktorom sa dospelo k záveru, že mierové rozhovory sú tento rok „pri všetkých zvažovaných scenároch“ nepravdepodobné.

Možno chce administratíva jednoducho verejne vyžarovať odhodlanie. Existuje však aj možnosť, že ide o viac než len o pozíciu.

Čiastočne kvôli hyperbolickej rétorike, ktorú administratíva a spojenci z NATO nasadili, aby predali naliehavosť pokračovania vojenskej pomoci, bola verejnosť presvedčená, že výsledok vojny nie je dôležitý len pre Kyjev a jeho znovuzískanie strateného územia, ale má existenčný význam pre bezpečnosť USA, celý globálny poriadok, dokonca aj pre samotnú demokraciu.

V uplynulých dňoch hovorca Rady pre národnú bezpečnosť John Kirby vyzval tých, ktorí sa obávajú ceny pokračujúcej pomoci, „aby zvážili, aké by mohli byť tieto náklady – nielen v pokladoch, ale aj v krvi, možno dokonca v americkej krvi – ak si Putin podrobí Ukrajinu a potom sa zameria na našich spojencov v NATO“, a varoval, že „ak budeme len sedieť a necháme Putina vyhrať, necháme ho zabrať Ukrajinu, kde sa to zastaví potom?“

Inými slovami, vymanenie Spojených štátov z vojny si bude vyžadovať, aby sa administratíva náhle odvrátila od tvrdenia, že samotná budúcnosť globálneho mieru a demokracie závisí od porážky Ruska – alebo, ako povedal prezident Biden počas návštevy Poľska vo februári tohto roku, že „v stávke nie je doslova len Ukrajina, ale sloboda“.

Po roku takýchto rečí bude musieť Biely dom zrazu presvedčiť verejnosť, že stávky sú v skutočnosti podstatne skromnejšie, než tvrdil.

Takéto maximalistické reči sú však v súčasnosti v politickom prostredí USA bežnou praxou. Republikánsky uchádzač o prezidentský úrad Chris Christie sa nedávno stretol so silným súhlasom liberálnych moderátorov relácie MSNBC Morning Joe, keď obvinil, že ak by Spojené štáty „odišli a utiekli“ z Ukrajiny, vyvolalo by to čínsku inváziu na Taiwan (čo by si podľa neho nevyhnutne vyžiadalo vyslanie „amerických mužov a žien“ do boja proti čínskym jednotkám) a viedlo by to k tomu, že v súčasnosti spriatelené vlády na Blízkom východe by opustili Spojené štáty v prospech Číny.

O tom, že výsledok na Ukrajine rozhodne o tom, či Čína napadne Taiwan, podobne hovorili aj americkí komentátori, stratégovia, členovia Kongresu a dokonca aj samotná administratíva.

Nie je od veci počuť v týchto slovách – a slovách predstaviteľov NATO – ozvenu „teórie domina“ z čias studenej vojny, zdiskreditovanej doktríny, ktorá viedla k zatiahnutiu Spojených štátov do katastrofálnej vojny vo Vietname.

Aj keď úradníci skutočne neveria, že bezpečnosť USA a Európy je v ohrození, je jasné, že by mohlo ísť o niečo iné: Prestíž a dôveryhodnosť Spojených štátov a NATO. Tak ako podpora Ukrajiny znovu oživila a aspoň verejne zjednotila alianciu, ukončenie vojny po neúspešnej ofenzíve a s ukrajinskou kontrolou nad svojím územím, ktorá zďaleka nie je obnovená, by mohlo mať opačný účinok.

Čo je ešte horšie, akékoľvek ruské úspechy – či už skutočné alebo domnelé – by mohli byť vnímané ako politicky neprijateľné alebo dokonca ponižujúce pre vedenie NATO spolu s odhalením rozporov, ktoré boli doteraz do veľkej miery potláčané. Strach zo straty prestíže a dôveryhodnosti bol jedným z faktorov, ktoré udržiavali angažovanosť USA vo Vietname, rovnako ako v prípade Iraku, Afganistanu a ďalších vojen.

Medzitým správy naznačujú, že prezident, či už oprávnene alebo nie, považuje výsledok na bojisku za dôležitý pre svoje šance na znovuzvolenie v budúcom roku. Napriek tomu je podľa nedávnych prieskumov väčšina Američanov, vrátane 71 % republikánov a 55 % nezávislých, proti ďalšej vojenskej pomoci Ukrajine, zatiaľ čo najviac ju podporujú demokrati.

To môže Biely dom postaviť do ťažkej situácie: ak sa pokúsi ukončiť vojnu za menej priaznivých podmienok pre Ukrajinu, ako predtým sľúbil, bude administratíva čeliť náporu kritiky nie nepodobnému tomu, ktorý nasledoval po stiahnutí z Afganistanu, a to aj zo strany jeho vlastnej základne; ak však bude pokračovať vo vojne v nádeji na neskorší úspech, nálada verejnosti môže ešte viac stúpnuť a jeho šance na znovuzvolenie sa aj tak zhoršia. Okrem toho, ako nám pripomína poľské budovanie jednotiek na hraniciach s Bieloruskom, predĺžená vojna prináša množstvo možností eskalácie, ktorá by mohla prinútiť štáty NATO rozhodnúť sa, či splnia svoje záväzky podľa článku V.

Jedno je isté: čím dlhšie bude administratíva čakať na vytvorenie základov pre diplomatické ukončenie vojny, a to tak verejne, ako aj v zákulisí, tým ťažšie to bude, pričom najväčšie náklady ponesie ukrajinský ľud. Dúfajme, že ak plán B existuje, Biely dom si ho jednoducho necháva pre seba.

Prečítajte si tiež:

• Prečo by zastavenie ukrajinskej ofenzívy mohlo predstavovať obrovský politický problém pre USA
• Generál Mark Milley: “Pomerné tempo ukrajinskej protiofenzívy nie je prekvapením”