České parlamentné voľby vrátili Andreja Babiša na čelo politickej scény. Jeho víťazstvo otvára cestu k možnej vláde s Motoristé sobě a SPD – stranami, ktoré spochybňujú klimatickú politiku Bruselu – Green Deal, nelegálnu migráciu aj rastúcu štátnu reguláciu.

Len čo sa začali rokovania o novej vláde, v českom verejnom priestore sa spustila lavína nápadne načasovaných iniciatív: petícia „500 vedcov“, otvorený list akademikov, mediálna diskreditačná kampaň a aktivita prezidenta. Všetky tieto kroky spája spoločný cieľ – zabrániť, aby sa Motoristé dostali k riadeniu ministerstva životného prostredia a ministerstva zahraničných vecí.

Až následne prišla reakcia z opačného spektra: otvorený list skupiny CLINTEL, ktorý varoval pred politizáciou vedy a vyzval Babiša, aby sa riadil mandátom od voličov, nie ideologickým tlakom.

Každá strana tvrdí, že bráni odbornosť – v skutočnosti však ide o spor o budúci kurz krajiny.

Až príliš to pripomína obdobie po voľbách 2023 na Slovensku, keď vznikala štvrtá vláda Roberta Fica.

Dva listy, dva svety

V momente, ako presiakla na verejnosť informácia o tom, že by v novej Babišovej vláde spolu s ANO zasadli ministri za Motoristé sobě a že by sa ich líder Petr Macinka mohol stať ministrom životného prostredia, dostal Andrej Babiš dva otvorené listy.

Prečo práve táto nominácia vyvolala v radoch „zelených grantistov“ taký poplach? Pretože Motoristé sobě sú dnes jedinou výraznou politickou silou, ktorá spochybňuje samotné základy európskej klimatickej politiky – Green Deal, systém emisných povoleniek, zákaz spaľovacích motorov aj povinné energetické normy pre domácnosti.

Ich vstup do vlády by znamenal, že kritika týchto politík by sa po prvý raz dostala priamo do rozhodovacej roviny štátu, a to je pre celý „zelený ekosystém“ – od mimovládok po grantovo závislých akademikov – reálna existenčná hrozba.

Ak by Macinka získal ministerstvo životného prostredia, otvorilo by to priestor na audit dotačných programov, revíziu implementácie Green Dealu a diskusiu o tom, či sa Česko nemá z tejto cesty aspoň čiastočne stiahnuť. Práve preto sa po voľbách rozbehla mobilizácia – nie preto, že by chýbala odbornosť, ale preto, že by sa mohla zmeniť orientácia.

Reakciou na túto „hrozbu“ je prvý list – „Nedělejte kozla zahradníkem“, ktorý podpísalo približne päťsto „grantových“ vedcov a odborníkov. Obracajú sa na Babiša a prezidenta Pavla s varovaním, aby nezverili rezort životného prostredia Petrovi Macinkovi zo strany Motoristé. Argumentujú, že jeho nominácia by ohrozila kontinuitu environmentálnej politiky, záväzky voči EÚ a reputáciu Česka ako „zodpovedného partnera“.
Text má kultivovaný tón, no medzi riadkami obhajuje pokračovanie v zelenej agende – vrátane Green Dealu, dotačných schém a emisných politík. List bol podporený aj elektronickou petíciou mládežníckeho spolku Mladí zelení. Pripomína Babišovi, že veď aj on sa počas svojho prvého vládnutia nechal na tejto vlne hojdať. Aj za jeho vlády peniažky tiekli.

Avšak situácia sa pre Babiša zamotala, pretože krátko po zverejnení listu 500 vedcov dostal aj otvorený list od expertnej pracovnej skupiny prírodných vied pri nadácii CLINTEL v Českej republike.
Autori – medzi nimi geológ Viktor Goliáš, fyzik Tomáš Fürst a klimatológ Pavel Kalenda – zaujali presne opačný postoj. List má nielen iný tón, ale aj inú filozofiu: namiesto varovania pred Motoristy sobě varuje pred politizáciou vedy a ideologickou slepotou.

Podľa CLINTELu sa z európskej klimatickej politiky stal byrokratický a ideologický projekt, ktorý sa odtrhol od reality. Autori píšu, že veda sa nerobí hlasovaním, ale hľadaním a spochybňovaním. A práve to sa podľa nich dnes vytráca: grantové schémy, politické priority a mediálny tlak vytvárajú prostredie, kde je ťažké vysloviť iný názor, než je ten „správny“.

„Niektorí vedci už ani nespochybňujú základné tézy o klimatickej kríze, nie preto, že by s nimi vnútorne súhlasili, ale preto, že iný názor by im mohol zavrieť cestu ku grantom,“ uvádza sa v liste.

CLINTEL preto vyzýva Andreja Babiša, aby sa pri výbere ministra životného prostredia nenechal viesť ideologickými apelmi, ale mandátom, ktorý dostal od voličov. Ak sa niektorí vedci odvolávajú na „vedecký konsenzus“, treba si podľa CLINTELu uvedomiť, že nejde o prirodzený výsledok výskumu, ale o administratívne vytváraný súhlas – keď sa odlišné názory jednoducho vylúčia z financovania či odborných štruktúr.

Autori zároveň pripomínajú, že klimatické modely, na ktorých sa Green Deal zakladá, nedokážu presne predpovedať vývoj klímy v dlhodobom horizonte, a že politické rozhodnutia postavené na týchto modeloch môžu byť ekonomicky deštruktívne. Ich list sa tak stáva hlasom za pluralitu a slobodu vedy, ktorá by mala opäť skúmať a spochybňovať, nie potvrdzovať vopred určené závery.

Oba listy používajú vedecký jazyk, ale v jadre ide o politiku. Jeden chráni európsku kontinuitu, druhý žiada návrat k odbornej pluralite.

Pravdou je, že Vedecké inštitúcie, univerzity, mimovládne organizácie aj médiá sú dnes v EÚ hlboko závislé od verejných zdrojov – z eurofondov, grantov a programov ako Horizon, LIFE či Erasmus+. Táto závislosť už nie je len technickým mechanizmom financovania, ale mení samotnú podstatu týchto inštitúcií.

Ak o prežití rozhodujú grantové výzvy a politicky definované priority, mizne motivácia hľadať pravdu, inovovať či riskovať odlišný názor. Stávajú sa z nich len „potvrdzovači“ pravdy.  Z vedeckého bádania sa stáva služba, z médií servisná jednotka pre „európsky príbeh“. Takto chápané financovanie nie je neutrálnym nástrojom – je to mechanizmus lojality, ktorý premieňa tvorivú elitu na administratívnu vrstvu plniacu zadania z centrály. Na hľadanie pravdy granty nedostanú.

Dnes dôsledky európskej politiky vidíme v priamom prenose  – Green Deal sa zmenil na ekologický marketing na povrchu, ekonomický transfer v pozadí. A spoločný dlh bude bežný Slovák či Čech splácať v pripravenej uhlíkovej dani, zatiaľ čo zisk Bruselom prerozdelených dotácií potečie do vreciek veľkých korporácií. Nie je naozaj čas na zmenu? Využije Babiš príležitosť, ktorú mu časť vedeckej obce poskytla?

Majú médiá zostavovať vlády?

Macinka nie je jediný, na koho „dotknutí“ zaútočili. Súbežne s vedeckými apelmi sa otvoril aj mediálny front.

Denník Deník N CZ zverejnil „nové“ kauzy kandidáta na ministra zahraničných vecí Filipa Turka, bývalého europoslanca a významnú politickú tvár Motoristov. Vytiahol jeho pätnásť rokov staré, dávno zmazané facebookové statusy, ktoré mali dokazovať, že Turek je nevhodný na výkon funkcie. Nie je predsa vo verejnom záujme, aby zahraničnú politiku reprezentoval rasista, fašista a homofób v jednom. O tom, že toto všetko predstavuje Filip Turek majú verejnosť presvedčiť „vykopané“ statusy.

Zverejnenie týchto materiálov až po voľbách je ťažko možné vnímať ako náhodu. Ak by šlo o skutočný záujem informovať voliča, prečo sa tieto statusy neobjavili pred voľbami, aby občania mohli zohľadniť ich obsah vo svojom rozhodnutí? Prečo neboli „objavené“ ani počas kampane do Európskeho parlamentu, keď bol Turek rovnako verejne činný a jeho postoje neboli tajomstvom? Vtedy neprekážal. Až teraz, keď by mohol spolurozhodovať o zahraničnej politike štátu, sa stal pre niekoho tŕňom v päte – „odbornosť“ Lipavského, jeho predchodcu nijako neprekážala.

Takýto postup, hoci formálne legálny, pôsobí ako súčasť širšieho trendu: médiá prestávajú byť pozorovateľom a stávajú sa účastníkom moci. Neinformujú, ale ovplyvňujú zloženie vlády. Využívajú retrospektívne kauzy ako nástroj tlaku, nie ako prostriedok transparentnosti. A robia to v čase, keď sa volič už rozhodol – teda nie v mene pravdy, ale v mene korekcie výsledku.

To otvára nepríjemné otázky: Kto sa snaží zvrátiť výsledky volieb u našich susedov? Kto sa nevie zmieriť s tým, ako rozhodli voliči?

Ak médiá, akademici a aktivisti spoločným úsilím určujú, kto môže a kto nesmie zasadnúť do vlády, nejde už o demokraciu, ale o kurátorstvo politickej reality.

Formálne sa hovorí o „ochrane hodnôt“, v skutočnosti však ide o ochranu vplyvu – o snahu udržať moc nad diskurzom, aj keď voľby dopadnú inak, než by si elity želali.

Paralela so Slovenskom

Slovensko si podobnou fázou prešlo už po voľbách v 2023. Stačilo, aby sa objavila informácia, že SNS by mohla v novej vláde obsadiť ministerstvá kultúry a životného prostredia, okamžite sa rozbehli petície, otvorené listy a verejné výzvy. Mimovládne organizácie, „kultúrni a zelení“ aktivisti, časti akademickej obce i prezidentka Zuzana Čaputová spustili vopred známy refrén: „hodnotové a environmentálne rezorty musia zostať v rukách zodpovedných odborníkov“.

Len sa potom treba pýtať: Z akých odborníkov boli vyskladané kabinety v rokoch 2020 – 2023? Ako to, že vtedy neprekážalo, keď na čele ministerstiev stáli politickí nominanti bez odbornej praxe, ale s „ideologicky správnym“ profilom? V skutočnosti išlo o to, udržať kontinuitu európskych politík – Green Deal, kultúrnu a genderovú agendu, podporu mimovládneho sektora – bez ohľadu na výsledok volieb. Český vývoj po októbri 2025 vyzerá až znepokojivo podobne.

Výsledok na Slovensku poznáme. Novo vznikajúci kabinet tlak neustál a Rudolf Huliak, nominant SNS, sa ministrom životného prostredia nestal, napriek tomu, že práve ostrá a pritom vecná kritika systému ochrany prírody bola základom jeho predvolebnej kampane a priniesla mu hlasy voličov. Z ich pohľadu bolo zmarenie tejto nominácie popretím výsledku volieb. Ich hlas – odkazujúci na potrebu zmeny – skončil jednoducho v koši, lebo nevyhovoval „správnym“ inštitúciám a médiám.

SNS napokon dokázala obhájiť aspoň nomináciu Martiny Šimkovičovej na ministerstvo kultúry. Ale už od prvého dňa jej pôsobenia vidíme identický tlak, aký sa dnes rozbieha v Česku: časti kultúrnej obce, médiá a mimovládky spochybňujú každý jej krok, pretože nemá to „správne“ ideologické nastavenie.

Šimkovičová spolu so štátnym tajomníkom Lukášom Machalom sa pokúšajú prekresliť roky zaužívané dotačné schémy, v ktorých sa peniaze rozdeľovali prakticky automaticky – a práve to sa stalo dôvodom trvalého útoku.

Táto skúsenosť ukazuje, že nejde o izolovaný jav, ale o mechanizmus sebazáchovy systému, ktorý odmieta prijať zmenu nastaveného kurzu. Kedykoľvek sa k moci dostane politická sila, ktorá ohrozuje tok peňazí alebo ideologickú líniu Bruselu, spúšťa sa automatizovaný odpor – od otvorených listov, cez prezidenta až po médiá.

A jeho cieľ je vždy rovnaký: zabrániť, aby sa vôľa voličov premietla do reálnej politiky.

Má Babiš na to?

Andrej Babiš nie je ideológ, ale manažér. Zvykol si riadiť procesy, nie viesť kultúrne vojny. V tom je jeho sila – aj slabosť. Vie vyjednávať, hľadať kompromisy, tlmiť konflikty. No práve teraz stojí pred rozhodnutím, ktoré už nemožno vyriešiť kompromisom. Tentoraz sa čelnému stretu nevyhne. Nemôže byť za pekného v Bruseli, pred politickými mimovládkami, grantistami, médiami aj pred svojim voličom, či vedeckou obcou, ktorá usiluje o návrat od ideológie k zdravému rozumu.

Ak ustúpi a prenechá výber ministrov takzvanému „spoločenskému konsenzu“, ktorý v praxi vytvárajú médiá, mimovládky a akademické elity, stratí dôveru voličov, ktorí mu dali mandát práve preto, že chceli zmenu kurzu – návrat k suverénnej politike, nie k riadenej poslušnosti.

Ale ak sa rozhodne ísť do stretu, čaká ho tvrdá mediálna a politická odveta. Mainstreamové redakcie ho okamžite označia za populistu, Brusel za „ohrozenie európskych hodnôt“ a časť pražských elít sa opäť zomkne do bloku „proti Babišovi“. Na pomoc môžu prísť aj súdy. Zápas sa tak neodohrá len o mená ministrov, ale o samotný princíp suverenity: kto vlastne riadi štát – voliči prostredníctvom svojich zástupcov, alebo sieť záujmov, grantov a mediálneho tlaku?

Babišova situácia je paradoxná. Mnohí, ktorí ho kedysi kritizovali ako oligarchu, dnes od neho očakávajú, že sa stane obrancom politickej autonómie proti tlaku systému, ktorý sa naučil prežiť každé voľby. Ak ustúpi, zapíše sa ako premiér, ktorý udržal kontinuitu bruselského smerovania. Ak odolá, môže sa stať politikom, ktorý konečne potvrdí, že v strednej Európe možno riadiť vládu podľa výsledkov volieb, nie podľa inštrukcií z ideologických centier.

História sa opakuje – len s českými aktérmi. Rozdiel je v tom, že teraz má Babiš šancu ukázať, že jeho pragmatizmus nemusí byť slabosťou, ale schopnosťou zachovať pokoj a odvahu v čase, keď sa testuje hranica demokracie.

Nie je to súboj o Macinku, ani o Motoristy sobě. Je to skúška, či ešte existuje politická suverenita, alebo len manažovaný proces, v ktorom elity určujú, koho voliči smú zvoliť a koho už nie.

Rozhodnutie, ktoré presahuje politiku

Spor o Macinku či Turka je len symbol. V skutočnosti ide o základnú otázku: má právo demokraticky zvolená vláda meniť kurz, ktorý vytýčili predchádzajúce elity a európske inštitúcie? Ak odpoveď znie „nie“, potom voľby strácajú zmysel.

Andrej Babiš dnes stojí na rázcestí. Buď sa stane premiérom, ktorý sa odvážil otvoriť debatu o hraniciach európskej moci, alebo manažérom, ktorý sa uspokojil s rolou správcu systému.

Nie mená ministrov, ale odvaha odolať systému bude to, čo si história zapamätá.