Žitný, ktorý sa so zosnulým Lučanským poznal osobne, sa zaradil ku komentátorom, ktorí vyzvali ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú (Za ľudí), aby vyvodila osobnú politickú zodpovednosť.

„Nech už je každému jasné, že klame ministerka spravodlivosti Kolíková, ako aj každý, kto tvrdil, že si Lučanský udrel oko pri cvičení. Pravda je taká, že došlo k slovnej potýčke s dozorcami, strkaniu a tí Lučanského zbili a dokopali tak veľmi, že ho museli previezť do nemocnice,“ povedal pre Pravdu analytik Milan Žitný.

Dodáva, že ak sa v tejto veci klamalo hneď v prvej fáze, počínajúc ministrom vnútra Romanom Mikulcom, cez ministerku Kolíkovú, osobne neverí týmto politikom ani dnes.

“Špeciálnu komisiu, ktorou chcú zalepovať oči, nech si strčia za klobúk. Som nahnevaný, lebo mi zabili kamaráta. Čudujem sa, že Kolíková má ešte kožu na tvári a bola schopná povedať, že zostáva vo funkcii a len ak nastanú špeciálne okolnosti, zváži demisiu. Pani Kolíková, tie okolnosti už nastali. Už presluhujete,“ hovorí rozrušene Žitný, ktorý označil obsah obvinení voči Lučanskému za “vágny”.

Šátek: “Lučanský bol veľmi silná osobnosť, profesionál, ktorý bol schopný veľmi rýchlo pochopiť závažnosť situácie”

Prípad Lučanského z pohľadu jeho postavenia a štýlu policajnej práce komentoval aj bývalý elitný vyšetrovateľ Jozef Šátek. Uviedol, že takým operatívcom ako bol aj gen. Lučanský hovoril “kovboji“.

“Žili vo vlastnom svete, v ktorom mali svoje pravidlá, svoje „zákony“, v ňom sa cítili doma, bol to svet pre silných vlkov a každý sa pokúšal byť vodcom svorky. Je to boj o informácie, prostriedky k ich získaniu sa nevyberajú, takmer všetko je povolené, sľuby sa sľubujú, robia sa malé i veľké podvody a klamlivé úskoky. Pri takejto vysokej hre ide o život, každá chyba, krok vedľa sa trestá a pokiaľ sa pohybujete vo vyšších zločineckých skupinách, tak trestom je smrť. S tým vedomím spávate i vstávate, musíte nato pamätať a pri „operatívnych kombináciách“ veci plánovať tak, aby ste ochránili seba, svojich kolegov, prípad i svoju rodinu.”

Šátek tvrdí, že nezdieľal názor takýchto ľudí, že je to v poriadku a inak sa pracovať nedá. “Nie som však ani ich sudcom, vybrali si to a vedeli s akým rizikom to robia. Ak to bolo v prospech odhaľovania závažných zločinov mafiánskych zoskupení, tak sa pritom dá privrieť jedno či niekedy aj jeden a pol oka. Tento životný štýl, táto policajná filozofia však nebezpečne mení človeka, časom stiera v jeho vedomí čo je zlo a čo je dobro, čo je ešte prípustné a čo je už za hranou, čo je trestné.”

“No a to už je len krôčik k tomu, aby ste niekomu pomohol vyvliecť sa z trestnej zodpovednosti, alebo aby ste zahrali „habaďúru“ na niekoho a našili mu trestnú vec, ktorú nikdy nespáchal. Pravdaže, potom už im nedošlo čudné, že od zločincov zato, že im dali operatívnu „amnestiu“ či sfalšovali vyšetrovanie brali úplatky, alebo zobrali úplatky zato, že na objednávku niekoho falošne obvinili.”

Lučanský bol podľa neho výborným operatívcom. “Ale je zároveň dôvodne podozrivým, že bral odpustky za „skutky čo sa nestali“ alebo „skutky čo neboli trestným činom“. Tak ako vedel čo ho môže čakať pri pohybovaní sa medzi členmi zločineckej skupiny, tak veľmi dobre vedel čo robí s „odpustkami“ i to, čo mu zato hrozí a tiež bol pripravený nato, čo ak tenký ľad praskne. A keď to prasklo, tak presne vedel, čo urobí, mal to dávno premyslené a bol s tým vyrovnaný.”

“Keď sa dostal do väzby, keď si preveril aký je zdroj a rozsah dôkazov, možnosť ich vyblokovania a jeho skúsenosti mu potvrdili, že je to ťažko spochybniteľné a pre neho život za takýchto podmienok úplne stratil zmysel, keďže svoju česť i dôstojnosť a vážnosť svojej osoby profesionálneho policajta už stratil a osobnú slobodu ešte len po rokoch súdneho konania na dlhú dobu stratí.”

Dodal, že generál Lučanský bol veľmi silná osobnosť, profesionál, ktorý bol schopný veľmi rýchlo pochopiť závažnosť situácie i možnosti svojej prípadnej obrany. “Rozhodoval sa uvážene a pevne, o čom už ďalej vnútorne nepochyboval. Bolo potom už len otázkou času, ako a kedy. S veľkou mierou pravdepodobnosti sa o samovraždu pokúsil už pred dvomi týždňami, no pokus sa mu nepodaril a pritom sa zranil. Bol rozhodnutý svoj pokus opakovať a úspešne, preto poprel zásah inej osoby voči nemu, roky pretvárky a schopnosti nedávať na sebe žiadne známky psychického zlomu oklamali aj väzenských psychiatrov či psychológa. Pre neho život skončil.”