Môj profil 
Predplatné
Badiar pôsobil v Krajskej organizácii Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Košiciach, kde vzniklo koordinačné centrum. „Ocitol som sa v osudovom momente medzi ľuďmi, ktorí chceli zmenu a išli do toho,“ povedal so slovami, že išlo o obdobie nádejí a túžob, no zároveň obáv z toho, čo bude. Priznal, že tak ako ostatní, aj on mal obavy z toho, či k nim počas večerných porád nevtrhne nejaká jednotka štátnej polície. Porady o tom, ako postupovať, trvali každodenne do noci. Keďže väčšina ľudí, ktorí sa na Novembri v Košiciach aktívne podieľali, pracovala, ich stretnutia sa začínali až večer, okolo 19.00 h a 20.00 h.
Koordinačné centrum podľa Badiara navštevovali ľudia so sťažnosťami, ktoré súviseli s vtedajším režimom, niektorí ich len prišli podporiť. „Zamatová revolúcia sa postupne začala prenášať do rôznych závodov a podnikov, kde ľudia možno celé desaťročia trpeli tým, že sa delili na privilegovaných červených a tých ostatných. Aj tu sa začali diať procesy zmien. Predstavitelia miestnych skupín VPN žiadali odstúpenie funkcionárov – zvlášť komunistických predstaviteľov. My sme tam chodili ako takí arbitri,“ spresnil.
Hovorí, že ešte pred novembrom 1989 zažil na vlastnej koži prísny dohľad Štátnej bezpečnosti (ŠtB). „Jeden môj priateľ, ktorý bol tiež z tímu laických pracovníkov cirkvi, raz prevážal v aute náboženskú literatúru – detské biblie a iné knihy. Polícia ho zastavila, skontrolovala a on strávil tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe,“ opísal s tým, že postupne predvolávali ľudí z jeho okolia na výsluchy. „Mali sme strach, čo bude a tajne sme sa navzájom informovali, ako sa zachovať, ako vypovedať,“ vysvetlil Badiar.
O postupe zmeny režimu ľudí informovali aj prostredníctvom novín Akcia, ktoré vychádzali približne dva roky, respektíve kým sa hnutie VPN nepretransformovalo do strany Občianska demokratická únia (ODÚ). Prostredníctvom novín monitorovali a komentovali aktuálne udalosti. „Robievali sme ich sami, aby sme dali ľuďom do rúk tie najčerstvejšie informácie. Médiá prechádzali transformáciou – boli slobodné, a tie režimu stále poplatné,“ povedal s tým, že pre neho to bolo pekné obdobie aj preto, že sa v tomto týždenníku mohol realizovať aj ako grafik – výtvarník.
Keďže ľudia nemohli slobodne cestovať, študovať či podnikať, na druhú polovicu jeho doterajšieho života sa pozerá ako na otvorený balík možností, vďaka ktorému začal žiť tak, ako chcel. „Smutnou skutočnosťou tých slobodných čias je, že sa nám objavil problém, ktorý tu nikdy nebol, a to chudoba, bieda, žobráctvo a bezdomovectvo,“ spresnil s tým, že iní zasa slobodu pochopili po svojom – aj na úkor druhého.
Sám nie je spokojný s tým, že do politiky sa opäť dostali niektorí z tých, ktorí boli pri moci aj pred novembrom 1989. „Stalo sa to však preto, že my sme boli politickí amatéri a nemali sme ambície vstúpiť do politiky. Aj ja som bol kooptovaný v prechodnom období za poslanca mestského národného výboru, ale to bolo len dočasne, aby som zastúpil miesto, ktoré raz mal dostať niekto, kto sa skutočne chce tomu venovať,“ doplnil.
V súčasnosti sa Badiar venuje charite a cestu k demokracii prirovnáva k biblickému príbehu o vyvedení zotročeného národa Mojžišom do zasľúbenej zeme. Podľa neho je zvláštne, že cestu trvajúcu niekoľko mesiacov prekonávali 40 rokov. „Dnes, keď si pripomíname 30. výročie Nežnej revolúcie, myslím na to, že cesta z otroctva, otrockého myslenia a návykov je dlhá a bolestná. Človek sa v otroctve nechá zdeformovať a vzdá sa ideálov. Zvykne si na poníženie a naberie otrocké maniere. Z toho sa vychádza veľmi ťažko. Myslím si, že ešte prejde nejaká doba, kým sa celá spoločnosť ‘uzdraví’ a nastaví na nový étos slobody, demokracie a spravodlivosti. Bude to však vyžadovať našu občiansku zrelosť,“ uzavrel Badiar.
.jpg)
.jpg)
