Jeden príklad za všetky: Bol to práve americký model liberálnej demokracie, idúci v ruke s Pax Americana, ktorý umožnil bombardovanie Iraku bez „posvätenia” Organizáciou spojených národov. USA od konca studenej vojny úspešne diktovali svetu podmienky mieru a vojny. Pod záštitou hesiel slobody a demokracie si s pomocou mediálnej veľmoci dokázali nakloniť verejnú mienku občanov z postkoloniálnych krajín, ako aj občanov z krajín postsocialistických. Donekonečna však ľudí šalieť nemôžete. Ani s pomocou CNN a podobných tovární na polopravdy.

Aktuálne je lapidárnym príkladom zlyhania liberálnej demokracie (s ideologickou centrálou vo Washingtone) situácia v Palestíne. Snažia sa nám predať, ako sionistický Izrael chráni „naše” hodnoty na blízkom východe – ten Izrael, ktorý bol absolútne neprirodzene namontovaný do regiónu svojvoľným rozhodnutím Západu, na čo prišla jediná možná reakcia domácich, teda jedna vojna za druhou. Ako by sa páčilo Američanom, keby sme si vytvorili malý štátik niekde v Texase my? Veď by nás do rána postrieľali.

Lebo oni môžu.

Problém nespočíva v samotnej parlamentnej, zastupiteľskej demokracii (teda spočíva AJ v nej, ale to je zložitejšia otázka na inokedy). Zásadný neuralgický bod tvorí ideológia neoliberalizmu (s progresivizmom ako jeho ústredným realizačným prúdom). Ľudí natoľko pobláznili myšlienkou nekonečnej slobody, až ju vohnali do polohy in extremis: Každý sa oháňa svojou osobnou slobodou bez ohľadu na druhých.

Pritom moja sloboda končí práve tam, kde začína tvoja – lenže to sme sa naučili úspešne ignorovať. Stačí sa pozrieť na cestnú premávku a pribúdajúcich vodičov, ktorí odbáčajú bez smeroviek, predbiehajú na poslednú chvíľu, a podobne. Totálny nezáujem o kolektívnu bezpečnosť; hlavne, nech sa JA mám dobre. Tento egocentrizmus priniesla práve liberálna demokracia. V ňom vyrastajú naše deti, a obávam sa, že pre nastupujúce generácie bude braný ako prirodzenosť.

Sme nepoučiteľní – taká je ľudská nátura. A tak sme dopustili, aby údajná liberálna demokracia v Izraeli používala prostriedky talianskeho fašizmu, nemeckého nacizmu i japonského militarizmu (násilné presadzovanie vlastných záujmov s vybíjaním sa na etnickej menšine, považovanej za sekundárnu). Na jednej strane porovnávame Putina s Hitlerom („Putler”), a Rusko píšeme s dvoma S, no zároveň nedokážeme prijať, že národ, ktorý včera trpel genocídou, dnes pácha vlastnú (presnejšie: režim, nie národ).

Chápete tie paradoxy?

Nie je to udržateľný stav. Už nie. Ako som neraz písal – a ilustroval to na príkladoch z viacerých európskych krajín – národy západného sveta sú na nohách. Šialené nápady liberálnych elít zašli priďaleko, či už ide o ničenie automobilového priemyslu a celkový pokles konkurencieschopnosti, alebo sexuálne výmysly kladené na piedestál ako nová norma. Pospolitý ľud nahlas požaduje návrat k normálnosti.

Hnutie MAGA (Make America great again) vyslovilo univerzálnu požiadavku, teda obrat pozornosti späť k národnému štátu. Na prvom mieste má byť v krajine jej pôvodné obyvateľstvo. Pomáhať druhým je šľachetné – avšak nemôžeme predsa prichýliť vojnových utečencov v podmienkach, ktoré predčia životné podmienky našich vlastných ľudí. Všetko má svoje medze a nesmieme rezignovať na zmysel pre primeranosť.

Politika SR sa – našťastie – orientuje na národ a jeho sociálne zabezpečenie. Môžeme síce kritizovať konsolidačné opatrenia, no iba vláda sociálnej demokracie dokáže zabezpečiť to, aby najzraniteľnejšie vrstvy obyvateľstva mali nádej na dôstojný život, a nielen prežívanie. Aj keď teda situácia vôbec nie je ružová – ale za to vďačíme kapitalizmu, ako aj jeho sprievodným javom. Pripomeňme, že Európa od nás výmenou za vstup do jej štruktúr vyžiadala privatizáciu. Tú „úspešne” zavŕšili pravicové vlády tandemu Dzurinda-Mikloš, keď nás zbavili strategických energetických podnikov…

Tak veľmi sme chceli byť druhé Švajčiarsko, až sme zabudli byť prvé Slovensko.

Tento smutný obrázok môže zmeniť len postupná úprava nášho kurzu smerom k hospodárskej spolupráci s veľmocami z uskupenia BRICS, ako aj odstrihnutie sa od ekonomickej, politickej, ale aj vojenskej závislosti od krajín Západu. Pretože – mimochodom – o vstupe do NATO sme veruže v referende nerozhodovali.

A práve vynaloženie 5% HDP do zbrojenia v horizonte najbližších rokov nás ešte poriadne zabolí…