Vyzval ich, aby budovali dialóg medzi inštitúciami zameraný na ľudskú dôstojnosť, a pripomenul, že Cirkev sa nemôže odvrátiť od kultúry – veď práve jej prostredníctvom človek viac „je“. Spoločnosť podľa neho potrebuje nie len schopnosť produkovať, ale aj chrániť dušu toho, čo vytvára.

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

„Tkať siete so svetom kultúry, umenia, ekonomiky a športu“
Movistar Arena, Madrid
Nedeľa 7. júna 2026

Vaša Eminencia, pán kardinál,
drahí priatelia a priateľky,

je pre mňa potešením stretnúť sa s vami na tomto mieste, v priestore, ktorý nie je iba miestom športových, umeleckých a kultúrnych podujatí, ale aj miestom hlbokých ľudských emócií: radosti a obdivu, nadšenia a nádeje, ako aj smútku a frustrácie.

V tejto krásnej krajine nemožno neobdivovať stopu tvorivosti, ktorá prechádza jej dejinami a dáva podobu jej identite. Je to krása viditeľná v jej mestách, uliciach, pamiatkach, na námestiach a v záhradách, na univerzitách a v kostoloch, v hudbe, maliarstve, tanci, v jej gastronómii. Aj tu možno vnímať dušu generácií, ktoré premieňali krajinu a dali jej vlastnú tvár; to nám v každom ryse odhaľuje inteligenciu a vôľu prebývajúcu v ľudskej duši.

Keď pozorne hľadíme na tieto divy vytvorené predchádzajúcimi generáciami, nevyhnutne sa vynára otázka, ktorá sa týka nás všetkých: aké dedičstvo zanechávame budúcnosti a teda aký druh spoločenstva budujeme?

S veľkým záujmom som počúval jednotlivé vystúpenia účastníkov panelu a súhlasím s vami. Naša spoločnosť má skutočne mimoriadnu schopnosť produkovať, inovovať a komunikovať, zdá sa však, že sa ešte potrebujeme naučiť chrániť dušu toho, čo vytvára. Inak riskujeme, že budeme odborníkmi na prostriedky a účinnými vo výrobe, no neistí v tom, prečo, načo, s kým a pre koho tvoríme. V tomto kontexte Cirkev, vedomá si svojich úspechov i chýb v priebehu dejín, túži zostať v dialógu so súčasným svetom.

V DNA ľudstva je zakorenená túžba po dobre, kráse, pravde; a práve z tejto hlboko ľudskej túžby a z našej stáročnej skúsenosti Cirkev navrhuje cesty k dôstojnému životu a k spoločnému dobru. V tejto súvislosti svätý Pavol VI. pred Organizáciou Spojených národov vyhlásil, že bez ohľadu na názor, ktorý niekto má na rímskeho veľkňaza, jeho poslanie je dobre známe. Ako „skúsená v otázkach ľudskosti“ sa Cirkev nestavia bokom k ničomu skutočne ľudskému (porov. Gaudium et spes, 1). Preto je „postoj dialógu neoddeliteľnou súčasťou jej povolania“ (Magnifica humanitas, 2). Dnes vidíme, že rozhodujúca otázka zostáva rovnaká: čo znamená byť skutočne človekom?

Cirkev sa s pokorou, ale aj s pevnosťou delí o to, čo objavila v skúsenosti viery: že Ježiš Kristus odpovedá na veľké otázky o ľudskom živote a jeho plnosti už v tomto svete až po jeho zavŕšenie vo večnosti. „Preto ľudská osoba zostáva vždy ‚prvou a základnou cestou Cirkvi‘ a srdcom každej autentickej cesty integrálneho ľudského rozvoja“ (tamže, 50). A preto sa Cirkev nemôže od kultúry odvrátiť, lebo prostredníctvom nej človek ako človek viac „je“ (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 554).

A práve preto, že slovo „kultúra“ pripomína „kultivovanie“, ako naznačuje spoločný etymologický koreň týchto pojmov, sme povolaní pýtať sa, čo dnes sejeme, čo kvitne a čo v našej spoločnosti potichu vädne; aké hodnoty chránime a ktoré nechávame zomierať. Sú to hlboké a nevyhnutné otázky, ktoré nemožno ignorovať.

Aby sme týmto otázkam venovali pozornosť, je potrebný spoločenský dialóg, ktorý možno prirovnať k umeniu tkať siete: zahŕňa stretnutie, počúvanie, dialóg a rešpekt.

V jednotlivých oblastiach ľudskej činnosti musíme dbať na jazyk, ktorý používame: písaný, hovorený a v digitálnom prostredí aj jazyk obrazov; komunikácia totiž nikdy nie je neutrálna. Každý prejav hovorí, niečo odovzdáva; môže zraniť alebo uzdraviť, zničiť očakávania alebo otvoriť obzory, siať rozdelenie alebo prebúdzať nádej v možnosť spoločne budovať niečo skutočne ľudské.

Tkať siete teda znamená viesť dialóg medzi inštitúciami, sústredený na ľudskú dôstojnosť. To napríklad znamená, aby univerzita nežila odvrátená od sveta práce ani sa nevzdávala pravdy; aby podnikateľská činnosť nevnímala zamestnanca iba ako ďalší faktor v rovnici svojich záujmov; aby umenie nebolo určené iba elitám; aby šport nebol zredukovaný na predstavenie alebo premenený len na obchod; aby technologický pokrok bral do úvahy starších ľudí, chudobných a tých, ktorí nemajú hlas.

Náš príspevok k dialógu, vychádzajúci z kresťanského pohľadu na život, vie, že Stvoriteľ utkal človeka vláknami lásky; veď bol stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý je láska (porov. 1 Jn 4, 8). Tu spočíva základ neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, ktorej absolútne rešpektovanie je základom dialógu.

Po druhé, tkať siete znamená tvoriť spoločne. „Viera,“ povedal pápež Benedikt XVI., „je láska, a preto tvorí poéziu a tvorí hudbu. Viera je radosť, a preto tvorí krásu“ (Katechéza, 21. mája 2008). Všetci sme zažili niečo krásne, čo nás vnútorne zmenilo: pieseň, báseň, tichý kostol, hlas, pohľad, dokonca basketbalový zápas prežitý s priateľmi.

Nie je teda prekvapujúce, že ohlasovanie Dobrej zvesti a vedomie, že sme bratmi, sa vyjadruje v podobe saety (náboženský andalúzsky spev, pozn. prekl.) počas Svätého týždňa, v mystickej poézii, v literárnom majstrovstve autorov ako Lope de Vega, svätá Terézia od Ježiša či svätý Ján z Kríža, Calderón de la Barca, alebo v pokojnej próze svätého Tomáša Akvinského, od ktorého sme zdedili krásne hymny slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorú dnes slávime. To všetko ukazuje puto medzi materiálnym a duchovným, ktoré tvorí našu existenciu.

Po tretie, tkať siete znamená slúžiť nezištne. Objektívny pohľad ukazuje, že muži a ženy vedení vierou budovali nemocnice a školy, stáli pri zrode solidárnych iniciatív a hovorili jazykom, ktorý dáva ľuďom dôstojnosť. Preto sa možno úprimne pýtať, či by svet, a osobitne Európa, dokázali sformovať svoju identitu bez duchovnej stopy, ktorá prenikla ich dejiny. Nejde o provokáciu, ale o pozvanie premýšľať, či sa večnosť, ktorá vstúpila do času a priestoru prostredníctvom vtelenia Ježiša Krista, môže znovu zmieriť s každodennosťou.

Je naozaj možné veriť, že Európa, ktorú tak veľmi milujeme, by bola sama sebou bez stopy viery? Prečo sa báť, že večnosť prenikne každodennosť? Stále je živé volanie mojich predchodcov: Nebojte sa! Otvorte dokorán dvere Kristovi! Ježiš Kristus nám nič neberie a dáva nám všetko.

Chcem sa nahlas opýtať: kto je dnes vylučovaný napriek svojim čnostiam a schopnostiam? Nemôžeme prehliadať, že situácia chudobných predstavuje výkrik, ktorý v dejinách ľudstva neustále oslovuje náš život, naše spoločnosti, politické a ekonomické systémy i Cirkev (porov. Dilexi te, 9).

Kristus totiž vracia miesto múdreho rozhodcu spoločnému dobru, ktorý mierni chamtivosť jedných a živí nádej druhých, pričom túži zachrániť všetkých.

Táto Cirkev, „skúsená v otázkach ľudskosti“, hoci niekedy kráča proti prúdu, trvá na tom, že „ekonomické a inštitucionálne štruktúry sú spravodlivé iba do tej miery, v akej slúžia integrálnemu rozvoju osoby a podporujú zodpovednú účasť všetkých“ (Magnifica humanitas, 34).

Dovoľte mi napokon upriamiť vašu pozornosť na svet, ktorý mi, ako viete, nie je cudzí: na svet športu. Pomyslime na to, koľkí z nás sa naučili rešpektovať súpera skôr na ihrisku než počúvaním prejavu. Koľkí športovci nás učia prehrávať bez nenávisti, víťaziť bez ponižovania a znovu vstať po páde. Svätý Ján Pavol II. ako športovec a pastier o tom vyhlásil: „V týchto časoch, keď sa, žiaľ, rozličné formy násilia, a teda nenávisti, usilujú neblahým spôsobom roztrhať tkanivo spoločenskej solidarity, vy [športovci] svojím dielom prispievate k žiarivému svedectvu súdržnosti, pokoja, jednoty, jedným slovom schopnosti ‚vedieť byť spolu‘.“^¹ Tieto slová sú dnes ešte aktuálnejšie a priliehavejšie než vtedy, keď zazneli po prvý raz.

Drahí priatelia, pozývam vás teda, aby ste boli novými vláknami na tkanie nových sietí, ktoré zladia všetky oblasti života, aby vznikala obnovená spoločnosť, v ktorej čas bude preniknutý večnosťou, kultúra bude chrániť pamäť a podporovať dialóg, vzdelávanie bude podporovať hľadanie pravdy s kritickým duchom, umenie bude prebúdzať úžas a vyvolávať ušľachtilé emócie, podnikanie bude uznávať dôstojnosť osoby a práca zostane motorom nádeje.

Buďme novými vláknami tým, že prijmeme radu svätého Pavla: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšľajte; nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym. Nebuďte múdri sami pre seba. Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé. Usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi“ (Rim 12, 15 – 18). Lebo v tom všetkom ide o to, aby aj v budúcnosti naďalej žiarila naša „nádherná ľudskosť“. Ďakujem vám.

¹ Svätý Ján Pavol II., Príhovor účastníkom 33. majstrovstiev Európy, Afriky a Stredomoria vo vodnom lyžovaní, 31. augusta 1979.

Preklad Martin Jarábek

Antonio Banderas: Som obeťou Božieho očarenia

Herec Antonio Banderas vystúpil v madridskej aréne Movistar, kde sa podelil o svoje úvahy o vzťahu medzi vierou a umením. Vo svojom prejave otvorene priznal: „Vyznávam, že som obeťou Božieho očarenia.“

Banderas, ktorý deň predtým režíroval špeciálne predstavenie muzikálu Godspell počas mládežníckej vigílie, vo svojom príhovore zdôraznil, že umenie má nezastupiteľnú schopnosť klásť hlboké existenčné otázky. Podľa herca je práve umenie kľúčovým nástrojom v boji proti dnešnej dobe, ktorá má tendenciu všetko zjednodušovať.

„Vo svete, ktorý je občas príliš zjednodušený, nám umenie pomáha získať späť hĺbku a dušu, ktorú sa nám snaží ukradnúť umelá inteligencia,“ uviedol Banderas. Zároveň pripomenul vplyv ľudovej zbožnosti a veľkonočných procesií, ktoré hlboko poznačili jeho detstvo v rodnej Málage a formovali jeho pohľad na svet.

Zdroj: CNA, redakčne upravené

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk