V príhovore v Aule synody upozornil na autonómne zbraňové systémy, algoritmy ovplyvňujúce prístup k zdravotnej starostlivosti či práci a zdôraznil, že technologický pokrok musí zostať podriadený dôstojnosti človeka a spoločnému dobru. „Nestačí však iba odzbrojiť. Musíme budovať,“ povedal pápež a vyzval všetkých k spolupráci.

Príhovor Svätého otca Leva XIV.

Aula synody, 25. mája 2026

Drahí bratia a sestry,

chcem sa poďakovať vám všetkým za to, že ste dnes tu, za váš záujem.
Zo srdca ďakujem tým, ktorí zorganizovali dnešné stretnutie, a osobitne tým, ktorí sa podelili o svoje odborné poznatky a skúsenosti v jednotlivých príspevkoch, ktoré sme si vypočuli.

Osobitne chcem poďakovať pánovi Olahovi za to, že prijal naše pozvanie. Aj ja zasa v mene Cirkvi prijímam jeho pozvanie kráčať spolu, počúvať sa navzájom a hovoriť spolu, aby sme našli cestu pre ľudstvo v tomto čase umelej inteligencie.

Akým veľkým znamením nádeje je to, že napriek našim rozdielom sa dokážeme navzájom počúvať. Táto výmena jasne ukazuje vážnosť súčasnej chvíle, ako aj presvedčenie, že spoločne môžeme rozlišovať najdôležitejšie otázky našej doby a teda aj budúcnosť ľudstva.

V kľúčových momentoch dejín je Cirkev povolaná rozlišovať „nové veci“ vo svetle evanjelia a dôstojnosti človeka. Pred 135 rokmi môj ctihodný predchodca Lev XIII. pozoroval situáciu robotníkov, ich vykorenených rodín a nové formy chudoby, ktoré vznikli v dôsledku rýchlej priemyselnej transformácie. Pochopil, že Cirkev nemôže zostať bokom. V čase epochálneho zlomu, ktorý ohrozoval ľudskú dôstojnosť, encyklika Rerum novarum vyjadrila jeho evanjeliové a sociálne posolstvo o „nových veciach“, ktoré sa odohrávali.

Dnes stojíme pred premenou podobných rozmerov, možno s ešte väčšími dôsledkami. Umelá inteligencia sa už dotýka mnohých oblastí nášho života a vplýva na rozhodnutia, ktoré formujú ľudské spolužitie. Zároveň dramaticky mení spôsob vedenia vojny.

Tak ako predchádzajúci „Lev“, aj ja cítim povolanie pozerať sa na túto veľkú premenu očami viery, s jasnosťou rozumu, s otvorenosťou voči tajomstvu a s výkrikmi chudobných tejto zeme, ktoré rezonujú v mojom srdci.

Magnifica humanitas sa zrodila z počúvania, tak ako to robil Lev XIII. Počúval som vedcov a inžinierov, ktorí s úprimným nadšením pracujú na technológiách schopných zmierniť obrovské utrpenie; politických lídrov a verejných predstaviteľov, ktorí sa vytrvalo usilovali o spravodlivé pravidlá; rodičov a učiteľov hlboko znepokojených budúcnosťou mladých generácií.

Dostali sa ku mne aj iné, veľmi znepokojujúce hlasy o čoraz autonómnejších zbraňových systémoch, ktoré už prakticky nijaký človek ani vláda nedokážu skutočne kontrolovať. Počúvam veľmi znepokojivé svedectvá o algoritmoch, ktoré môžu zablokovať prístup k zdravotnej starostlivosti, práci či bezpečnosti na základe údajov poznačených predsudkami a nespravodlivosťou. A počul som aj ticho tých, ktorí nemajú hlas pri prijímaní rozhodnutí, rozhodnutí, ktoré riskujú vytváranie nových foriem vylúčenia a utrpenia.

Z tohto načúvania dozrelo alarmujúce presvedčenie vyjadrené v Magnifica humanitas: umelá inteligencia musí byť odzbrojená. Je to silné slovo, viem, ale bolo zvolené zámerne, pretože táto chvíľa potrebuje slová schopné upútať pozornosť, prebudiť svedomie a ukázať ľudstvu cestu vpred. Ľudstvo si zasa raz vyrába nástroje, ktoré „určite budú pod kontrolou“, až kým zrazu nie sú. Historicky dosť opakujúci sa žáner.

Cirkev sa už dlhý čas zasadzuje za jadrové odzbrojenie vo vedomí, že každá veľká technologická moc zasahuje do života ľudí, a preto musí byť sprevádzaná morálnym rozlišovaním a primeranou verejnou kontrolou. Jadrové odzbrojenie zostáva službou pokoju a dôstojnosti ľudskej rodiny.

Podobne aj umelá inteligencia dnes potrebuje byť „odzbrojená“, oslobodená od logík, ktoré z nej robia nástroj nadvlády, vylučovania a smrti. Tak ako jadrová energia, aj ona musí slúžiť všetkým a spoločnému dobru. Rozhodnutia týkajúce sa technológií nikdy nesmú byť oddelené od svedomia a zodpovednosti. „Nespime teda ako ostatní,“ napomínal apoštol Pavol, „ale bdejme“ (1 Sol 5, 6). Táto bdelosť je dnes nevyhnutná. Pokoj nie je iba neprítomnosť vojny, ale spravodlivosť v čine. Ak však technológia oslabuje náš kritický úsudok, potom je ohrozený samotný pokoj.

Nestačí však iba odzbrojiť. Musíme budovať.

Slovo „budovať“ mi pripomína roky, ktoré som prežil v Peru ako misionár. V roku 2017 zasiahli sever krajiny prudké dažde a povodne: mnohým rodinám bahno pohltilo domovy, rovnako aj mnohé cesty. Tam som sa naučil, že znovu budovať neznamená iba nahradiť to, čo bolo zničené. Znamená to obnovovať vzťahy, navracať dôveru a prebúdzať nádej do budúcnosti. A navyše, nikto nebuduje nanovo sám.

V Magnifica humanitas pripomínam biblického proroka Nehemiáša. Keď stál pred ruinami jeruzalemských múrov, zhromaždil znechutených ľudí, aby dali vzniknúť obnove. Obraz múrov neospravedlňuje uzatváranie sa ani rozdelenie, ale pozýva každého, aby prispel svojím dielom. Tehla po tehle vzniká spravodlivejšie spolužitie, schopné chrániť dôstojnosť všetkých. Nehemiášovo úsilie hovorí aj do našej doby. Umelá inteligencia môže byť staveniskom dejín v horizonte spoločenstva, v ktorom sa technický pokrok učí slúžiť ľudskému životu.

„Nech si však každý dáva pozor, ako stavia!“ (1 Kor 3, 10), varuje svätý Pavol. Nebojí sa staveniska; varuje skôr pred budovaním bez pevných základov. Nebojme sa umelej inteligencie, ale neprestávajme udržiavať živú otázku človeka. Nemôžeme byť ľahostajní pri používaní našich najmocnejších technických nástrojov.

Skutočný rozvoj, pripomína svätý Pavol VI., sa vždy týka „každého človeka a celého človeka“. „Každého“ znamená, že nikto nesmie zostať na okraji digitálnej transformácie. „Celého“ znamená, že nikoho nemožno redukovať na produktivitu, kognitívny výkon či obyčajné údaje. Každý človek nesie v sebe slobodu, vnútorný život a povolanie k láske a adorácii, ktoré nijaký stroj nedokáže nahradiť ani zastaviť.

Len s touto integrálnou víziou môže byť inteligencia nasmerovaná k spoločnému dobru. Len spoločne – tí, ktorí systémy navrhujú, aj tí, ktorí nesú ich dôsledky, bohatšie aj chudobnejšie krajiny, inštitúcie i jednotlivci, centrá moci i periférie – dokážeme vybudovať budúcnosť nie pre niekoľkých privilegovaných, ale pre celú ľudskú rodinu.

To je civilizácia lásky, o ktorej hovoril svätý Pavol VI. a ktorú svätý Ján Pavol II. s takou silou označil za horizont spoločného úsilia. Nie je to naivný sen. Je to smer. Je to cesta, ktorú Ježiš Kristus otvára v dejinách.

Preto chce byť Cirkev s pokorou a otvorenosťou súčasťou rozhovorov o umelej inteligencii. Nemáme technické odpovede a nechceme nahrádzať tých, ktorí disponujú odbornými kompetenciami. Prinášame však múdrosť o človeku, ktorú dnešná doba zúfalo potrebuje: každý človek je jedinečný a nenahraditeľný, slobodný a rozumný subjekt obdarený svedomím, schopný hľadať Boha, slúžiť druhému a starať sa o náš spoločný domov.

Preto pozývam všetkých členov Cirkvi i celej ľudskej rodiny: učme sa navzájom počúvať, čeliť súčasným výzvam s odvahou a spolupracovať na budovaní ľudskejšej a bratskejšej spoločnosti.

Z tejto prezentácie Magnifica humanitas si, prosím, odneste záväzok zostať bdelými a ako „remeselníci nádeje“ pokračovať v budovaní staveniska našej doby. Nech Duch zmŕtvychvstalého Pána Ježiša podporuje našu spoločnú prácu.

Každého z vás zverujem našej Matke Panne Márii. Jej Magnificat ospevuje Božiu veľkosť, ktorá povyšuje pokorných. Nech nás učí rozpoznávať pravú veľkosť každého muža a každej ženy v láske a službe. Nech Všemohúci Boh prinesie ovocie veľkému dielu, ktoré dnes zverujeme jeho milosti, aby v dejinách dozrela civilizácia lásky.

Na vás všetkých zo srdca vyprosujem Božie požehnanie.

Ďakujem.

Preklad Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk