Kde je koreň problému s volebnými prieskumami? V skutočnosti tkvie oveľa hlbšie, než len v prieskumoch

Bratislava 28. januára 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

Naša zastupiteľská demokracia v skutočnosti nie je tak celkom demokratická. Striktne demokratické voľby by vyzerali úplne inak, nebyť inštitútu, ktorý formuje celú politickú scénu viac než čokoľvek iné: volebné kvórum

Moc pochádza od ľudí: ale v zastupiteľskej demokracii, akú máme aj na Slovensku, občania prenášajú právo vykonávať moc na svojich volených zástupcov, poslancov. Ibaže … nie tak celkom. V záujme lepšieho fungovania politického systému demokraciu obmedzuje okrem iného inštitút nazývaný volebné kvórum: minimálna percentuálna hranica, ktorú musí politická strana získať, aby sa dostala do parlamentu.

Vo svojej podstate ide o nedemokratické opatrenie, keďže hlasy časti voličov sa jednoducho odignorujú: strany, ktoré vo voľbách nedosiahnu potrebné percento hlasov, sa do parlamentu nedostanú, ich program sa nerealizuje a hlasy ich voličov sú stratené, ako keby tí ľudia vôbec nevolili.

Prečo je to tak? Dôvod je ten, že keby žiadne kvórum neexistovalo, do parlamentu by sa teoreticky mohlo dostať toľko strán, koľko je v parlamente kresiel. V prípade Národnej rady SR je to dnes stopäťdesiat kresiel: bez volebného kvóra by to v extrémnom prípade mohlo byť až stopäťdesiat rôznych strán, programov, názorov.

A práve to je zmysel zavedenia volebného kvóra: aby sa ľahšie vládlo, aby z parlamentu nebol babylon ľudí hovoriacich najrôznejšími politickými jazykmi, ktorí by len ťažko dosahovali zhodu. Preto je tu opatrenie, aby sa medzi sebou strany ľahšie vedeli dohodnúť, a aby jednotlivé návrhy ľahšie prechádzali. A funguje to: pri päťpercentnom kvóre (do roku 1990 bolo kvórum tri percentá) sa relatívne veľa menšinových názorov eliminuje a zostávajúce strany si medzi sebou vedia veci dohodnúť, zobchodovať… Dôsledkom takéhoto opatrenia je stranícky systém vládnutia s jeho pozitívami – lenže aj negatívami.

A tu sme práve pri koreni problému: odfiltrovaním niekoľkých percent, či až desiatok percent hlasov a pripustením k moci iba niekoľkých málo strán vytvárajúcich stranícke koalície, sa výkon moci zjednoduší, zefektívni, zrýchli… a to je na jednej strane dobre, ale na druhej strane zle.

Keď voda tečie do jazera cez stopäťdesiat potôčikov, je ťažké z jedného miesta regulovať stopäťdesiat hatí, na každom jednom potôčiku zvlášť. Ale ak sa do jazera vlieva voda tromi riekami, tie tri priehrady sa už dajú ukontrolovať ľahšie.

A podobne je to aj s mocou. Práve zjednodušenie schopnosti strán v parlamente dohodnúť sa, je súčasne pre oligarchické klany a zahraničné centrá diaľkového riadenia príležitosťou ovládnuť politiku v krajine na úkor demokratického prenosu autentickej vôle ľudu na zástupcov, ktorí by ju naozaj realizovali.

Ako by to vyzeralo, keby sa kvórum úplne zrušilo? Pohľad na celý politický systém by bol absolútne odlišný od toho dnešného: ľudia by nevolili strany, ale osobnosti, ktoré poznajú, ktorým dôverujú. Zárukou poslaneckého kresla v Národnej rade by bolo nanajvýš okolo pätnásťtisíc voličských hlasov, ale väčšinou by stačilo aj podstatne menej. Ak dnes niektoré okresy nemajú v parlamente žiadne zastúpenie, v systéme bez kvóra by situácia mohla byť v tomto smere významne lepšia. Slovensko je také rôznorodé, prečo by mali o všetkom rozhodovať len ľudia z niekoľkých veľkých miest, a z veľkej časti najmä snobi z hlavného mesta?

Na rozdiel od dneška by sa ľudia nebáli voliť svojich obľúbencov, a tak by v parlamente asi bolo viac originálnych, nezávislých osobností a menej mlčiacich a poslušných pasažierov v straníckych vláčikoch, akými sú mnohí dnešní poslanci.

Menej by bolo vnútrostraníckej politiky a viac tej autentickej parlamentnej – a áno, bol by to babylon ľudí, ktorí by sa prekrikovali s najrôznejšími, aj celkom odťažitými a regionálnymi témami a nápadmi. Zato dnes rozprava v pléne parlamentu je často iba divadielko, nezriedka pred takmer úplne prázdnou sálou – nie je dôvod počúvať, lebo všetko podstatné sa už dávno predtým dohodlo na straníckej schôdzi. V straníckych kluboch sa z demokracie už stáva „prehlasovaná“, kde niekedy hlas šéfa je písmom svätým.

V parlamente bez kvóra by sa asi nepodarilo schvaľovať toľko zákonov, koľko sa prijíma teraz, ale úprimne: potrebujeme každoročne prijímať také kvantum nekvalitných nových zákonov, ktoré sú narýchlo spískané na mieru oligarchom a potom stranícky vykšeftované? Na druhej strane, to čo by sa schválilo, by asi malo väčšiu reálnu podporu obyvateľstva. Úplne inak by vyzerala aj vláda a jej skladanie. A Brusel? Ten by z nás bol úprimne na infarkt, pretože by mu neprešlo takmer nič z plazivej agendy, ktorú nám postupne salámovou metódou podsúva.

Na hlavnom argumente v prospech volebného kvóra – tvrdení, že v takom parlamente by nebolo možné vytvoriť zmysluplnú a akcieschopnú vládu – iste niečo je. Ale na druhej strane: ako vyzerala akcieschopnosť doterajších slovenských vlád? Ich úsilie bolo zo všetkého najviac zamerané na to, aby ich strany počas štyroch rokov funkčného obdobia z neho čo najviac vyťažili a mohli uspieť aj v ďalších voľbách, pričom projekty presahujúce štvorročný cyklus striedania vlád sa ocitali na vedľajšej koľaji.

Predstavte si, že by v parlamente nebolo sedem, osem, deväť strán, ale povedzme dvanásť či pätnásť. Myslíte si, že by bolo o toľko ťažšie sa dohodnúť na vytvorení koalície a rozdeliť si ministerstvá? Že by nevedeli vytvoriť zmysluplnú vládu, na rozdiel od dneška? Treba si uvedomiť, že žiadna časť politiky, ktorá sa dnes deje v rámci strán, by sa nestratila, ibaže by tie deje prebiehali na úrovni komunikácie medzi jednotlivými stranami. Vnútrostraníckej politiky by ubudlo, politický život by bol menej stranícky.

Samozrejme, bolo by veľmi krátkozraké bagatelizovať vážne argumenty, prečo je kvórum na prospech politického systému v krajine. Na druhej strane však je dobré si z času načas uvedomiť, že kvórum je tým hlavným (v princípe nedemokratickým) prvkom, ktorý formuje dnešnú stranícku a lobistickú až koruptokratickú podobu fungovania mechanizmov moci v krajinách, ktoré používajú tento systém. A v neposlednom rade si aj uvedomiť, komu takto nastavený systém najviac slúži…

Samozrejme, otázka volebného kvóra je komplexnou a odbornou politologickou témou, do úvahy prichádza veľa rôznych modifikácií volebného systému, keď podstata funkčnosti či nefunkčnosti konkrétneho modelu je predovšetkým otázkou jemných detailov jeho nastavenia. Mnohí navrhujú napríklad zmenu nášho jednoobvodového volebného systému na systém s viacerými volebnými obvodmi, čo by zlepšilo napríklad zastúpenie zástupcov z jednotlivých regiónov a systém trochu skomplikovalo a zdemokratizovalo.

No a neoddeliteľnou súčasťou zastupiteľskej demokracie dnešného „západného“ typu s použitím volebného kvóra sú prieskumy preferencií politických strán, ktoré sú zároveň skvelou príležitosťou manipulovať výsledok volieb. Táto skutočnosť je priam do očí bijúca a je fascinujúce, že hoci prieskumné agentúry sú naozaj mocným nástrojom ovplyvňovania volieb, prakticky nie sú nijako vo svojej (nebezpečnej) činnosti kontrolované, verifikované, obmedzované. Skrátka, kto chce, môže publikovať najrôznejšie hausnumerá, a ak to robí čo len trochu inteligentne, vlastne nie je spôsob, ako mu dokázať, že klame.

V uplynulých mesiacoch prebiehala na verejnosti v súvislosti s predvolebnými prieskumami preferencií búrlivá diskusia vyvolaná najprv veľmi podozrivými výsledkami, ktoré zverejňovali niektoré agentúry pred prezidentskými voľbami, a neskôr návrhom zaviesť na prieskumy päťdesiatdňové moratórium, ktorý najprv Národná rada schválila, ale prezidentka a Ústavný súd ho zamietli.

Ovplyvňovanie volieb sfalšovanými prieskumami verejnej mienky je veľmi jednoduché: voliči utečú od strany, ktorej dávajú prieskumy výrazne nižšie percentá, než je kvórum, hoci inak by mala šancu prejsť. A naopak, prieskumy môžu pomôcť dostať sa do parlamentu aj strane, ktorá má reálne preferencie nižšie ako kvórum, ak jej prisudzujú vyššie percentá, než je kvórum, lebo sa spoľahnú, že ich hlas neprepadne.

Všelikto sa snaží praktický dopad takejto manipulácie s verejnou mienkou bagatelizovať, avšak tu ide o vec, ktorá môže mať obrovský celospoločenský dopad: veď jej výsledkom môže byť reálna zmena výsledku volieb, iné zloženie vládnej koalície, iná zahraničná aj vnútorná politika, iný spôsob fungovania ekonomiky, iné priority štátneho rozpočtu, iné celkové smerovanie krajiny…

Aj preto bola kritika občanov obrátená predovšetkým proti prieskumom, tie však samy osebe z princípu nie sú ničím vinné – sú len informáciou, ktorá občanom môže pomôcť sa rozhodnúť. Problémom sú falošné prieskumy zneužívané podvodníkmi, ale treba si uvedomiť, že skutočným koreňom problému je samotné volebné kvórum, ktoré spôsobuje, že niektorí občania budú v parlamente zastúpení a iní nie. Preto ani päťdesiatdňové moratórium by principiálne neriešilo problém, iba by možno trochu sťažilo podvodníkom ich počínanie.

Rôznych návrhov, ako systém zlepšiť, je veľa. Často sa vyskytuje napríklad myšlienka, aby prieskumy vykonával Štatistický úrad a na vzorke oveľa väčšej, než je tá bežná s cca tisíc respondentmi, pričom vierohodnosť by bola kontrolovaná viacerými zástupcami koalície aj opozície. Veľa ľudí navrhuje zmenšiť počet poslancov na sto. Zaujímavý je aj nápad, že strany, ktoré nezískajú päť percent potrebných pre vstup do parlamentu, by mohli svoje percentá previesť na iné strany, aby hlasy ich voličov neprepadli. Zmizlo by riziko prepadnutia hlasov a ľudia by sa nemuseli báť voliť toho, koho by naozaj chceli. V neposlednom rade dnes existuje aj vďaka novým technológiám celý rad nových mechanizmov priamej demokracie, ktoré majú potenciál systém fungovania štátnej moci revolučným spôsobom zmeniť.

Dnešný systém zastupiteľskej demokracie je vlastne neuveriteľne predpotopný a v skutočnosti ani žiadnou demokraciou nie je. Veď si len vezmite, znie to takmer ako aforizmus, hoci je to čistá realita: raz za štyri roky vhodíte do urny lístok s menami neznámych ľudí, ktorých ste videli párkrát v televízii a niekde na bilborde, a tým sa pre vás na ďalšie štyri roky akákoľvek demokracia, akákoľvek možnosť podieľať sa na správe vecí verejných končí…

Je zjavné, že ak spoločnosť budúcnosti má smerovať k väčšiemu humanizmu, slobode a úsiliu o šťastie a naplnenie potenciálov jednotlivcov, bude musieť hľadať nové, lepšie mechanizmy demokracie. A pri tom hľadaní si bude musieť uvedomiť, že volebné kvórum nie je nástrojom zlepšenia demokracie, ale naopak, v lepšom prípade iba barličkou, ktorá má umožniť jestvujúcemu systému, aby vôbec fungoval, a v horšom prípade nástrojom korupcie a plutokracie, jedným z mnohých mechanizmov, ktoré svojím pokriveným fungovaním berú ľuďom z rúk reálnu moc a dávajú ju do rúk rôznym „režisérom“.

Ivan Lehotský