Keď nastal koniec Európy

Brusel 19. júl 2017 (HSP/Geopolitica/Zvědavec/Foto:Pixabay)

Udalosti, ku ktorým dochádza pred našimi očami v Európe, nemôžu nikoho nechať na pokoji. Nekontrolovaná imigrácia, ekonomická kríza, zvyšujúce sa sociálne napätie a v dôsledku toho nepokoje a teroristické aktivity v kontexte klesajúcej životnej úrovne, predovšetkým však fatálne vyľudnenie obyvateľov európskeho kontinentu – to je strata všetkej identity, vrátane tej pohlavnej

Tvrdé juvenilné zákony, legalizácia adopcie detí manželmi rovnakého pohlavia, posúvanie pohlavného sebaurčenia už od školy a až k sexuálnej poruche, uvoľňovanie sexuálnych pudov div nie od detstva – to sú len niektoré z chorôb ukazujúcich na vážne ochorenie európskej spoločnosti.

Európa indoeurópskej civilizácie v podstate prestala existovať. Nahradila ju post-Európa biomechanoidov, ktorým je všetko ľudské cudzie, pričom ono “ľudské” je tu chápané v ešte nedávnom tradičnom slova zmysle. Nie sú už viac žiadne tradície, ani vôľa, ani rozum, o ktorom učila európska Moderna. Niet ani človeka ako takého. Nad všetkým sa vznáša nočná mora neistoty a krízy natoľko drvivej, že sa ponúka logická otázka: Je vôbec ešte možné zachrániť nám známu Európu?

Problémy Európy majú samozrejme mnoho aspektov. Ale čo treba brať ako počiatok dnešnej dozrievajúcej globálnej európskej krízy?

Individualizmus ako začiatok krízy

Ak chceme začať s výpočtom príčin súčasného európskeho rozkladu, musíme začať od vzniku takého v zásade brutálneho javu, akým je indivíduum porodené liberálnym poňatím človeka. Všetky súčasné problémy Európy môžeme vystopovať od začiatku novoveku, s jeho osvietenstvom a Francúzskou revolúciou a ešte skôr od filozofickej reflexie života bez Boha, kde treba s výpočtom všetkých súčasných problémov Európy začať.

Práve vtedy, na začiatku moderny, zapustila korene politická antropológia ponímajúca človeka ako indivíduum a nepopísaný list papiera, ktorý sa zapĺňa cestou spoločenskej výchovy a sociálnej adaptácie. Základným momentom tohto prístupu je, že úplne ignoruje akúkoľvek kolektívnu identitu. Či už ide o identitu etnickú, náboženskú, kultúrnu či rasovú. Ak je jej prítomnosť uznaná, je vnímaná ako akýsi atavizmus, dedičstvo nedotvoreného človeka na ceste k novému človeku, progresívnemu a osvietenému človeku sformovanému racionálnou spoločnosťou Moderny akoby od nuly.

A práve na tejto politickej antropológii je založená štruktúra spoločnosti, z ktorej pochádza pojem “občianska spoločnosť”. “Občan” v nej predstavuje atomizovaného jedinca, prázdnu stránku, do ktorej sa zapisuje procesom verejného vzdelávania. Občianska spoločnosť je politickým vyjadrením modernistickej antropológie, ktorá splodila súčasnú modernú Európu s celou znôškou fatálnych chýb.

Dnešný občan, to je indivíduum s balíčkom preukazov a povolení na pobyt v danej krajine. Ale nie v nejakej abstraktnej krajine, ale v takej, ktorá stelesňuje ďalší produkt Moderny, totiž národný štát, a síce štát očistený od všetkých tradícií, od náboženstva a všetkých kolektívnych identít, a v dôsledku toho nemá duchovný, metafyzický a eschatologický zmysel. (Pojem “národný” v modernom poňatí štátu nemá už nič spoločné s etnikom či rodovú dŕžavou, “národ” tu vyjadruje geografickú príslušnosť k štátnemu celku, ktorej nositeľ už v ňom nemusí byť ani narodený, ide teda o konštrukt definovaný štátnym zriadením, nie naopak).

Zodpovedajúci systém hodnôt má korene vo filozofických učeniach sedemnásteho a nasledujúcich storočiach, ale zlyhávať začína až teraz. Nepokoje vo Francúzsku, teroristické útoky v Nemecku, teroristické bunky v Belgicku a imigračné orgie po celej Európe sú v dôsledku faktickým potvrdením absolútnej lživosť doktríny, ktorá stojí na popretí prvotnej tradície. A ako vidíme, nič dobré ľudstvu nepriniesla, len preukazuje svoju neudržateľnosť a skazenosť.

Ak sa niekomu zdá, že všetko sú len prechodné bolesti procesu vývoja smerujúceho k pokroku, že Európa žije v mieri a v dostatku a v podstate si užíva blahobyt v podmienkach historicky najrozvinutejšej modernej spoločnosti na svete, potom nemá zmysel, aby čítal ďalej.

Pre tých, ktorí to vidia inak, si dovolím pokračovať …

Rozum, ktorý stvoril monštrum

Podľa predloženého modelu európskej politickej antropológie každý človek akejkoľvek farby pleti, kultúry a jazyka, ktorý sa dostane do západnej spoločnosti, má s ňou automaticky splynúť a stať sa jej štandardnou súčasťou. Teoreticky by sa mal utvoriť do rovnakej podoby ako všetci ostatní, vyžaduje to od neho koncept občianskej spoločnosti a svojprávneho občana ako subjektu moderného štátu.

Celá zákonodarná báza európskych krajín je zriadená takým spôsobom, že sa pracuje s kategóriou „občan“ ako s individualizovaným subjektom občianskej spoločnosti mechanicky poskladaného z rôznych indivíduí. Všetky nároky sú vzťahované k jednotlivcovi ako občanovi, ako k akejsi samostatnej identite nehľadiac na to, čo je to za občana, aké náboženstvo vyznáva, alebo z akého etnika pochádza. K výskytu iných, kolektívnych identít či vlastností, ktoré by mali byť zakotvené v zákone, právny systém zo samotnej podstaty Moderny neprihliada. Lenže ony existujú.

Ak sa v rámci danej európskej teórie založenej na modernej politickej antropológii skúma súčasná imigračná kríza v Európe, povoľujú sa dva pohľady. Predovšetkým o žiadny problém vlastne vôbec nejde. Teoreticky musí všetko prebiehať takto: ak príslušníci arabského sveta, Afriky, Číny, alebo napríklad Turecka vstúpia do európskych krajín, automaticky sa akoby kúzlom zbavujú všetkých svojich predchádzajúcich vlastností. To znamená, ako by sa resetovali a novo redefinovali.

Podľa čisto európskeho myslenia, ktoré nahradilo náboženstvo, od ktorého muselo upustiť v mene novej viery v Modernu, noví obyvatelia Európy očistení od všetkého “starého” padajú do voľného klastra (zoskupenia voľne viazaných občanov). Toto vyprázdnené indivíduum, ako predpokladá európsky rozum, je po svojom “resete” pripravené absorbovať európske hodnoty.

Samy o sebe sú však tieto hodnoty plodom filozofických špekulácií Moderny dovedených k dokonalosti počas dvoch alebo troch storočí európskej histórie osvietenstva, ktoré pochovalo Boha. Všetky sú zafixované v európskom právnom priestore, v sociálnom a kultúrnom poli jasnými a jednoznačnými kódexmi racionálneho správania.

Jediný problém spočíva v tom, že onen “reset” a “redefinícia” nových Európanov v podobe migrujúcich utečencov sa vyskytuje iba v mysliach európskych byrokratov mechanicky regulujúcich prísun migrantov na hraničných priechodoch a formou štatistík v migračných centrách.

Zlyhanie európskeho systému

Podľa predstáv európskych byrokratov sa títo prisťahovalci po krátkej adaptácii, po absolvovaní všetkých druhov registrácií a sociálnych dávok a po tom, čo sa naučia jeden, alebo druhý európsky jazyk, plus povinnú angličtinu, a získajú prácu, stanú občanmi európskych krajín.

Po prijatí príslušného pasu z nich budú “Francúzi”, “Nemci”, “Taliani”, “Nóri” a po potvrdení všetkých dokumentov a splnení všetkých formalít sa z nich stanú z právneho hľadiska úplne skvelí Európania.

Ak človek má pas a schengenské vízum, potom je absolútnym Európanom a nemožno ho nijako odlišovať od ostatných Európanov, ktorých predkovia žili po stáročia v Európe – vo Francúzsku, v Nemecku, alebo vo Švajčiarsku. Formálne medzi nimi nie je najmenší právny rozdiel – tu je vidieť, ako funguje európsky právny štát. Takže v čom je problém? O akú ide krízu?

To, čo nevidia európski úradníci zaoberajúci sa papierovaním, je jasne viditeľné na uliciach Európy. Práve tam bije do očí, že novoprichádzajúci do Európy, ľudia z iných kontinentov, rás a civilizácií, a to aj napriek úplne novým európskym pasom vo vrecku, samozrejme žiadni “Francúzi” v kultúrnom, historickom, psychologickom ani v duševnom zmysle nie sú. Sú to moslimovia, Afričania a zostanú nositeľmi práve takých kolektívnych identít, aké v európskom koncepčnom priestore už dávno neexistujú.

V reáli nie je ich pamäť z nejakého dôvodu očistená, takže sa správajú ako moslimovia, Afričania a Turci. A žijú podľa zákonov ich kultúrnej identity a nie podľa zákonov celoeurópskej občianskej spoločnosti. Nechodia sa registrovať a hoci poberajú dávky, neučia sa jazyk, a ak sa ho naučia, nepripravujú sa na zamestnanie. Pretože kultúrna a náboženská identita je oveľa dôležitejšia, fundamentálnejšia a hlbšia, než normy a kódexy občianskej spoločnosti prijaté Európanmi ako samozrejmosť ducha spoločenskej zmluvy.

Tvárou v tvár takejto škodlivej ignorancii zo strany imigrantov k základným paradigmám európskej spoločnosti, ktorá je založená na neotrasiteľných zákonoch a absolútnej platnosti racionálnych ustanovení pozitivistického objektivizmu, padá na buničinu samotné európske právo ignorujúce akékoľvek kolektívne identity. A následne – jeden po druhom – zlyhávajú politické systémy európskych štátov postavené na nedotknuteľnosti postulátov Moderny, na atomizovanej občianskej spoločnosti štátu-národa, na politických dohodách a na dodržiavaní ľudských práv ako základnej istiny personalizovaných občanov bez vlastností.

Koniec modernity

Vo výsledku sa rúca všetko, čo sa všeobecným používaním doteraz potvrdzovalo ako ideálna a univerzálna forma štátoprávneho zriadenia Európy, ako vyšší stupeň vývoja ľudstva. Samotná idea Európy podlieha erózii od koreňov. Rozpadajú sa základy bytia súčasného sveta.

A to všetko kvôli nejakým Arabom, ktorí sa nechcú vzdať svojej identity, strhať zo seba šatky, oholiť brady, prestať si zaťažovať hlavu písmom Koránu a čo viac, nesnažia sa pracovať a zaplatiť všetky dane, podieľať sa na gay pochodoch, ako všetci normálni ľudia, z ktorých najlepší sú Európania.

Avšak ďalší prichádzajúci z cudzích krajín, ktorých nijako nezaujíma integrácia do európskej spoločnosti, začínajú napĺňať kritickú masu meranú teraz už aj v štatistických kategóriách. Aby toho nebolo málo, ukazuje sa, že postoj tých, ktorí sa zdanlivo už dávno integrovali a žijú v Európe v druhej a dokonca v tretej generácii, má k integrácii vysoko podmienečný vzťah.

Naučili sa síce potrebný jazyk, ale aj naďalej udržujú svoju kultúrnu identitu, predstavujú nekontrolovateľnú sociálnu skupinu, dobre sa orientujú v systéme európskeho práva a európskych hodnôt, obratne využívajú všetky európske sociálne výhody, a pritom s nimi nič nepohne.

Nerozpustné masy imigrantov vytvárajú enklávy svojbytnej existencie, ktorých obyvatelia zvysoka kašlú na všetky sociálne imperatívy Európanov. Pretože pre nich európske “úspechy” odrážajú iba skúsenosti z tohto malého kúska ľudstva – z Európy – nachádzajúceho sa na periférii globálnych procesov.

A ak nie ste z Európy, tak nech si Európania ďalej uchovajú všetko, čo si pre seba navymýšľali. Ale napríklad Arabi nič podobné uchovávať nebudú, pretože nevedia, kto bol Locke, Mills, alebo Spencer, a prečo by ich výmysly mali byť nadradené Písmu. Votrelci v Európe nepočuli nič o občianskej spoločnosti a kašlú na Modernu.

Ak pozorujeme európske kŕče, je zrazu jasné, že európske hodnotové paradigmy už neexistujú. Moderna nefunguje, to je všetko! Môžeme ju látať, môžeme sa pokúsiť zachraňovať európske “hodnoty” zo všetkých síl, ale celkovo vzaté je s nimi koniec.

V priamom prenose z Európy môžeme sledovať pád západoeurópskej politickej antropológie. A na povrch opäť vyplávalo všetko, čo sa zdalo byť prekonané, zabudnuté, zničené na samom začiatku novoveku: etnický faktor, náboženstvo, kolektívna identita ako taká.

Iste, vo svetskej Európe môže byť prítomný etnický pôvod i náboženstvo, ale iba ako individuálna preferencia občana, ako jeho osobný rozmar v rámci slobody jedinca, bez toho, aby so sebou niesol kolektívny a sociálny rozmer. Iste, náboženstvo nie je v Európe formálne zakázané, ale už niekoľko storočí tu neexistuje ako sociálny jav. Náboženstvo v Európe už dávno nevytvára kolektívnu identitu. Politická antropológia sekulárnej Európy praská vo švíkoch.

Valerij Korovin