Môj profil 
Predplatné
Kurdi predsa spočiatku bojovali s islamskými teroristami na území Sýrie na strane oficiálnej moci reprezentovanej prezidentom Bašarom Asadom a jeho ruskými spojencami. Všeobecne bola sýrsko-kurdská pešmerga považovaná za jeden z najefektívnejších silových faktorov v boji proti Islamskému štátu (ISIL). Problém nastal v okamihu, keď po porážke ISIL-u sýrski Kurdi naznačili, že majú v úmysle vytvoriť vlastný územný celok pod názvom sýrsky Kurdistán. V záujme dosiahnutia tohto cieľa začali otvorene kolaborovať s Američanmi, ktorí im vo veľkom začali dodávať zbrane. Aj keď sa to dialo viac-menej diskrétne, nebolo možné utajiť, že USA dodali Kurdom na severe Sýrie aj prenosné zenitno-raketové komplexy, čo určite neprispelo k prehĺbeniu procesu mierového uregulovania. Za týchto podmienok sa turecký prezident už nemohol zo založenými rukami dívať na to, ako Američania sponzorujú kurdskú nezávislosť, ktorá by znamenala kritickú hrozbu pre turecké bezpečnostné záujmy a v konečnom dôsledku aj pre tureckú teritoriálnu integritu.
Turecká vojenská intervencia voči Kurdom v Afrine pod kódovým označením „Olivová ratolesť“ ukázala, že formálny protektorát USA je veľmi slabou garanciou nedotknuteľnosti amerických spojencov v regióne. Pre opozičné sýrske elity by to mal byť signál, že spoliehať sa na ochrannú ruku Washingtonu sa im nemusí vyplatiť a možno by bolo lepšie prehodnotiť správnosť svojej voľby.
Sýrski Kurdi priznali, že pohrdli ponukou, ktorú dostali z Moskvy a Damasku. Vplyvný kurdský predstaviteľ Aldar Xelil prezradil, že Rusi ich vyzvali, aby vo vlastnom záujme odovzdali svoje územia pod kontrolu sýrskej vlády. Kurdi to však striktne odmietli s tým, že sa nikdy nevzdajú svojich území a budú ich brániť všetkými dostupnými prostriedkami. Bolo to ich vlastné rozhodnutie a za následky svojich rozhodnutí si tak môžu iba oni sami.
Gabriel Gačko
