Kandidáti na post ombudsmana priblížili vypočúvanie výborom. Čulena zamýšľali neodporúčať do tajnej voľby

Slovensko 7. februára 2017 (HSP/Foto: TASR – Michal Svítok)

V pondelok (6. 2.) sa traja kandidáti na post ombudsmana Mária Patakyová, Janka Šípošová a Anton Čulen podrobili vypočúvaniu Výborom Národnej rady SR pre ľudské práva a národnostné menšiny. Nového verejného ochrancu právo, ktorý nahradí súčasnú verejnú ochrankyňu práv Janu Dubovcovú zvolia poslanci NR SR už zajtra (8. 2.) v tajnej voľbe.

O stanovisko k zasadnutiu výboru a ich vypočúvaniu sme požiadali samotných kandidátov. Na naše otázky nateraz odpovedala nominantka strán OĽaNO-Nova a SaS Janka Šípošová a nominant Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS) a nezávislého poslanca Petra Marčeka Anton Čulen.

Informovali podľa vás médiá dostatočne o vašej kandidatúre na post ombudsmanky?

Janka Šípošová: Dlhodobo vnímam, že médiá informujú viac a detailnejšie o škandáloch a kontroverzných témach. Hoci je úrad ombudsmana veľmi významnou inštitúciou pre potreby ľudí, médiá robia málo preto, aby ľuďom priblížili inštitúciu, ktorá je na ich strane. A tak aj informovanie o tom, že sa vyberá nový ombudsman tomu zodpovedá a je teda skôr nedostatočné.

Anton Čulen: Ako som si všimol, tak v podstate ma médiá odignorovali a nepriniesli o mne takmer žiadne informácie. Lebo “ĽSNS” je v demokratickej spoločnosti aj zo strany médií, čo si rady dávajú prívlastok “konzervatívne” dosť slabý argument. Teší ma, že v diskusiách im to čitatelia dávajú pocítiť.

Opíšte našim čitateľom, ako prebiehalo vaše vypočúvanie zo strany Výboru Národnej rady SR pre ľudské práva a národnostné menšiny?

Janka Šípošová: Rokovanie trvalo tri hodiny, bolo vedené korektne, vyskytli sa excesy vo vystúpeniach poslancov ĽSNS. Najmä poslankyňa Grausová, ktorá ani nie je členkou výboru, bola veľmi útočná.

Anton Čulen: Predstavoval som sa ako prvý a priblížil som poslancom svoje skúsenosti s bojom za ľudské práva a náboženskú slobodu z obdobia komunistického režimu. Ako dôkaz som uviedol aj tú skutočnosť, že som členom Politických väzňov – zväzu protikomunistického odboja. Čo považujem za dôležitý údaj. (Kto by sa chcel zoznámiť s mojím svedectvom z obdobia komunizmu, tak si môže prečítať moju knihu vydanú v  roku 2016 “Kde iní končia, my začíname” vydavateľstvo Post scriptum, ktorá je momentálne ešte v predaji).

Potom som sa začal venovať obdobiu po roku 1989. Tu som spomenul môj protest proti hrubému porušovaniu ľudských práv a náboženskej slobody z roku 1994, kedy v SPP vedenie presunulo štátny sviatok Zjavenia Pána (Troch kráľov) zo štvrtka na piatok, proti čomu som ostro protestoval. Dokonca ma chceli prepustiť zo zamestnania. Vtedy som si uvedomil, aké bude v budúcnosti dôležité chrániť kresťanské sviatky ale predovšetkým nedeľu.

Ďalej som uviedol, ako som v roku 2000 zorganizoval petíciu za zrovnoprávnenie cirkevných škôl so štátnymi školami, ktorú vtedy podpísalo viac ako 220 000 občanov SR. Cirkevné školy do dnešného dňa nie sú zrovnoprávnené. Zaujímal som sa o to, lebo moje deti navštevovali a niektoré ešte stále navštevujú cirkevnú školu.

Ďalej som uviedol, ako sme v roku 2002 zorganizovali (ešte ako členovia NKOS), ako prví v bývalom komunistickom bloku, letákovú akciu “Nedeľa s rodičmi”, cieľom ktorej bolo prijať na Slovensku zákon na ochranu nedele. V tom čase sa proti takejto myšlienke postavili aj prezident KOZ SR I. Saktor a dištancovalo sa od nás aj KDH. Nakoľko táto myšlienka nenašla veľkú podporu ani v novom vedení NKOS, tak sme v roku 2009 založili Alianciu za nedeľu, ktorej som v súčasnosti predsedom.

Dnes sú v médiách diskusie na túto tému, ale o našich aktivitách médiá mlčia a ani do žiadnej relácie nás do diskusie nepozývajú, dokonca ani “kresťanské” médiá. A to aj napriek tomu, že patríme medzi zakladajúcich členov Európskej aliancie za nedeľu (ESA) a pravidelne sa zúčastňujeme aj na rokovaniach tejto aliancie v Bruseli. (O návrhu nášho zákona na ochranu nedele sa vďaka vtedajšiemu poslancovi za SNS J. Rydlovi rokovalo v NR SR už v roku 2009). Tu som pripomenul poslancom NR SR aj novinárom, že aj súčasný paragraf 93 Zákonníka práce je sústavne porušovaný. Zamestnávateľ je totiž povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok. Tu som sa opýtal do pléna, že ako je to možné, že tento zákon na Slovensku nikto nedodržiava? Ľudia na Slovensku teda nemajú toto základné ľudské právo na jeden deň odpočinku po celotýždennej práci, ani na spravodlivú mzdu.

Potom som pripomenul prípad z roku 2005, kedy som bol ako predseda základnej organizácie NKOS v SPP, a.s. protiprávne prepustený zo zamestnania, len preto, že som sa snažil plniť si svoje odborárske povinnosti. Hoci som bol predsedom tejto organizácie a proti prepusteniu ma chránili aj medzinárodné dohovory, dostal som výpoveď. Nezastala sa ma ani Cirkev, ani nikto z KDH. Musel som sa obrátiť na súdy, ktoré rozhodli v môj prospech.

V roku 2006 som z Antonom Seleckým predložil do NR SR petíciu občanov za prijatie čiastkovej zmluvy o výhrade svedomia, ku ktorej prijatiu sa zaviazala v Zmluve s Vatikánom aj vláda SR. Túto petíciu podpísalo viac ako 120 000 občanov Slovenskej republiky. Výhrada svedomia patrí medzi základné ľudské práva a má chrániť zamestnancov proti tomu, aby ich zamestnávateľ nútil vykonávať činnosti, ktoré sú v rozpore s ich svedomím. Tu som uviedol príklad, kedy sa na mňa obrátilo viacero občanov SR, ktorých zamestnávateľ nútil napríklad falšovať zmluvy, faktúry a podobne. Lekári aj sestričky sú v nemocniciach nútené, aby proti svojej vôli asistovali alebo vykonávali potraty.

Pripomenul som aj petíciu za prijatie zákona na ochranu nedele, ktorú už podpísalo takmer 80 000 občanov SR.

Teda mám 35 ročné skúsenosti v zápase za ľudské práva a náboženské slobody, ktoré siahajú až do obdobia komunizmu.

Na otázku, či viem o porušovaní nejakých ľudských práv v súčasnosti som uviedol, že napriek právam uvedených v Ústave Slovenskej republiky dnes ľudia nemajú ani právo na súkromné vlastníctvo a právo cestovať. Dôvod je ten, že za existenčnú mzdu, ktorú dostávajú, si nemôžu veľakrát kúpiť ani tie najzákladnejšie potreby pre život. A tak im peniaze na to, aby si mohli nadobudnúť nejaký majetok alebo zaplatiť dovolenku niekde v zahraničí, nezostanú. Dôchodcovia zo svojich dôchodkov nemajú peniaze ani na lieky a už vôbec nedokážem pochopiť, ako dokážu prežiť z dôchodku 250 eur. Potom sa nečudujme, že ľudia na Slovensku páchajú samovraždy, skáču pod vlak, alebo sa obesia. Sám poznám niekoľko prípadov samovrážd ľudí, ktorí si z tohto dôvodu siahli na život. Ľudia si zaslúžia spravodlivú mzdu a dôstojné pracovné podmienky, kde patrí aj odpočinok po práci. Potom sa nečudujme, že mladí ľudia si nechcú zakladať rodiny, rodí sa málo detí, lebo mladí ľudia si nemajú za čo zaobstarať byt, či auto. Toľko aspoň v krátkosti.

Na konci vznikla roztržka, lebo pani poslankyňa Zimenová navrhla uznesenie, v ktorom by ma poslanci neodporučili na hlasovanie do NR SR, z akéhosi morálneho dôvodu. Po búrlivej diskusii bolo nakoniec rokovanie prerušené a pokračovalo až po porade. Drvivá väčšina poslancov výboru bola totiž proti takémuto uzneseniu a odmietla o ňom aj hlasovať. Nakoniec po krátkej porade bolo toto uznesenie zrušené, lebo pani poslankyňa N. Grausová avizovala, že ĽSNS sa obráti s podaním na Ústavný súd SR. Nakoniec poslanci uznesením schválili všetkých troch kandidátov na voľbu verejného ochrancu práv do NRSR.

Vyskytla sa otázka, ktorá vás prekvapila?

Janka Šípošová: Neprekvapili ma otázky, skôr to, že poslanec za extrémistickú stranu si trúfa posudzovať otázky súvisiace s ochranou ľudských práv a že je vôbec členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny.

Naopak, chýbala otázky, ktorá v súvislosti s vašou kandidatúrou mala byť položená a nepadla?

Janka Šípošová: Všetci kandidáti mali priestor na vlastnú prezentáciu. Následné otázky poslancov boli len doplňujúce.