Bratislava 14. decembra 2020 (HSP/Foto:Pixabay, SITA-Branislav Bibel)

Iniciatíva podnikateľov vo fitness a gastrobiznise sa pustila do otvorenej rebélie proti vláde: otvárajú prevádzky napriek zákazu

Vláda hovorí, že tvrdo zakročí, pokuty sú likvidačné. K čomu môže tento bezprecedentný konflikt viesť?

Iniciatíva Bojujeme za naše gastro a Únia fitness centier Slovenska minulý týždeň ohlásili, že väčšina z ich 1100 členských subjektov otvorí svoje prevádzky aj napriek aktuálne vyhláseným protiepidemickým opatreniam.

Minister vnútra Mikulec označil počínanie podnikateľov, ktorí sa rozhodli otvoriť svoje prevádzky, za „absolútny hyenizmus“. Týmito slovami označil situáciu, keď niektorí zadĺžení gastropodnikatelia v akútnej existenčnej hrozbe sa odhodlali urobiť posledný, šialený pokus o záchranu svojho podnikania a napriek zákazu a hrozbe exemplárnych pokút v absurdnej, pre slovenského podnikateľa jednoznačne likvidačnej výške, sa rozhodli svoje prevádzky otvoriť v zúfalej nádeji, že možno sa stane zázrak a príslušné orgány to nepotrestajú.

Pan minister tak ukázal adekvátnosť svojho chápania diania na Slovensku, hĺbku svojho jemnocitu pre hodnotenie sociálnej a spoločenskej situácie. Zrejme nie je náhoda, že si premiér za svojho „dobermana“ na ministerstve vnútra vybral práve takéhoto „citlivého“ človeka, možno sa táto jeho empatia prejaví aj na práci polície a ďalších jemu podriadených orgánov. Je to pre nás všetkých „super“ správa, najmä ak sa dá celkom logicky predvídať, že v budúcich mesiacoch sa sociálna a politická situácia na Slovensku v dôsledku pôsobenia tejto vlády výrazne vyhrotí a čoraz väčšia časť občanov sa bude dostávať do nejakého kontaktu so zložkami MV SR…

Zúfalá situácia je príčinou zúfalých krokov

Iniciatíva Bojujeme za naše gastro a Únia fitness centier Slovenska hovoria, že nariadenie, ktoré ich núti zatvoriť prevádzky, je nelogické, likvidačné, a že pomoc, ktorú dostávajú od štátu, je nedostatočná. Ich zúfalá akcia však zrejme bude tvrdo potrestaná. Polícia stále robí kontroly, len minulý týždeň vykonala takmer 1200 kontrol reštauračných zariadení.

Rebelujúci podnikatelia teda dostanú drakonické, likvidačné pokuty, lenže… za daných okolností je ich podnikanie tak či onak v koncoch. Hrozba absurdne vysokej pokuty je skoro až smiešna v situácii, ak sú aj tak v krachu a z pokuty sa stane len ďalšia z nedobytných, a teda už len fiktívnych dlžôb, popri položkách za nájom, energie, výplaty zamestnancov a iných. Napríklad tisícových či desaťtisícových dlžôb firmám za vyhrievané terasy, do ktorých mnohí pred pár týždňami zainvestovali možno posledné peniaze v zúfalej nádeji, že to azda pomôže ich podnikanie zachrániť…

Samozrejme, uvedené platí pre eseročkárov – lenže ešte v oveľa horšej situácii sú živnostníci, ktorí ručia svojím vlastným majetkom a situácia sa pre nich môže skončiť exekúciou, stratou strechy nad hlavou a rodinnou katastrofou.

Kto z toho bude profitovať?

Ako v súčasnosti štát postihnutým gastroprevádzkam pomáha? Niektorí dostávajú pár stoviek mesačne, čo im tak zhruba padne na odvody (naproti tomu napríklad v Rakúsku štát platí prevádzkam 80 percent vlaňajších tržieb). Štátu popri tom ešte platia 20-percentnú DPH (napríklad v Slovinsku je to iba 7 percent). Inými slovami, ak na Slovensku štát podnikateľom niečo dá ako pomoc, tak si to hneď aj vezme späť.

A časť podnikateľov štátnu pomoc vôbec nevyužíva, lebo sa jednoducho neprebojovali cez komplikovaný a neprívetivý byrokratický systém. Teda bez ohľadu na to, čo vláda rozpráva o tom, ako podnikateľom pomáha, realita je opačná a už teraz je jasné, že nútené zatvorenie gastroprevádzok bez adekvátnej štátnej pomoci bude pre veľkú časť z nich, podľa niektorých odhadov dokonca viac ako polovicu, likvidačné už v priebehu najbližšieho štvrťroka.

Jediná zmysluplná cesta z tejto situácie je začať opäť fungovať a zarábať. Krachom týchto prevádzok nič nezískajú ani podnikatelia, ani ich zamestnanci, ani verejnosť, ani štát: ešte viac sa roztočí špirála nesplatených a nesplatiteľných záväzkov, ktorej výsledkom bude bieda, zlá atmosféra a nahnevaní ľudia na úrade práce, a áno, aj osobné tragédie. Povedzme to na rovinu: ak v iných prípadoch kalkulujeme so štatistickou pravdepodobnosťou, že sa ľudia nakazia vírusom a časť z nich (štatisticky) v dôsledku toho zomrie, tak rovnako musíme kalkulovať aj so štatistickou pravdepodobnosťou toho, že časť ľudí a rodín zbedačených núteným zatvorením prevádzok bude (štatisticky) obeťou týchto opatrení – či už sa to prejaví rakovinou, samovraždou alebo skráteným životom v dôsledku rozpadu rodín, bezdomovectva, alkoholizmu…

Ale niekto z tejto situácie predsa len profitovať bude: tí podnikatelia, ktorým sa podarí ekonomicky prežiť. Ktorí to budú? Zväčša tí, ktorí si vedeli uliať peniaze. A tí, pre ktorých reštaurácia či pizzeria tak či onak boli iba práčkou na pranie peňazí – mafiáni. Alebo inak, opäť štatisticky: chudobní budú ešte chudobnejší a bohatí v konečnom dôsledku ešte bohatší.

Ako táto „vzbura“ dopadne? Tentoraz najskôr tak, že rebeli budú tvrdo potlačení. Lenže všetkého len do času, ako hovorí staré príslovie: ak pôjde vývoj tým istým smerom ako doteraz, tak v určitom bode sa veci dajú do pohybu. K zúfalým podnikateľom v gastropriemysle sa začnú masovo pridávať aj ďalší a ďalší… akcia plodí reakciu, poznáme to z histórie. Tá nás učí, že naduté panstvo nikdy nevedelo odhadnúť, kedy sa priblížilo ku kritickej hranici a pri pohľade na jemnocitných a empatických predstaviteľov tejto vlády, ako napríklad ministra Mikulca, dá sa predpokladať, že toto panstvo nebude o nič osvietenejšie.

Čo by mohla urobiť sociálne zodpovedná vláda?

Vláda, ktorá nerezignovala na sociálny dialóg, ktorá si uvedomuje, že zachovanie ekonomického zdravia štátu je životne dôležité, sa k ľuďom vo svojej krajine nespráva ako k nepriateľom, ale robí kroky reálne vedúce k ich záchrane. Ak slovenská vláda dokáže vynaložiť obrovské milióny eur na nákup testov na koronavírus, tak by rovnako dobre mohla nájsť aj milióny na záchranu ekonomiky, na podporu ohrozených odvetví, tak ako to robia vlády v iných európskych krajinách.

Na Slovensku máme približne osemtisíc reštaurácií a pohostinstiev. Keby štát dal jednej prevádzke podporu v priemere mesačne napríklad 2000 eur (malým prevádzkam menej, veľkým viac), tak by to pri celkovom počte cca 8 tisíc reštaurácií a pohostinstiev bolo za mesiac 16 miliónov eur, teda za rok menej ako dvesto miliónov eur, čo je iba malý zlomok z tých obrovských miliárd, ktoré si vláda tohto roku napožičiavala.

Alebo by to bolo o čosi viac ako polovica zo sumy, ktorú táto vláda tohto roku odpustila bankám pri zrušení bankového odvodu…

Ivan Lehotský