Káčer opäť úradoval: Ukrajinci sú hrdinovia a Slováci…

„Ma prekvapila odhodlanosť, patriotizmus, vlastenectvo Ukrajincov aj pripravenosť na tento konflikt,” uviedol dočasne poverený minister R. Káčer a zároveň poukázal na Slovákov: „Viete, Ukrajinci nechodia na úrady. A nenosia papiere, že odmietajú bojovať za svoju krajinu. Prosto sú to ľudia, ktorí sa postavili za svoju vlasť. Postavili sa za jej zástavu. Postavili sa za jej suverenitu. A bojujú. Bojujú s hrdinstvom. Bojujú s nasadením.”

Interpretácia ministrovho tvrdenia „nosenia papierov na úrady Slovákmi, ktorí odmietajú bojovať za svoju krajinu” v porovnávaní s odhodlaním Ukrajincov, však obsahuje viaceré trhliny. Tou prvou je, že interpretovať podanie žiadosti o odopretie vojenskej služby, ako priame odmietnutie bojovať za svoju vlasť nie je také jednoznačné. Najprv je dôležité pozrieť sa z akého ťažiska odmietnutie mimoriadnej vojenskej služby vychádza. Keď zoberieme v zreteľ, že za motiváciou týchto podaní stojí hlavne vojna na Ukrajine, dopracujeme sa k úplne inému výsledku. Pod slovným spojením: „bojovať za svoju vlasť” si s vysokou pravdepodobnosťou v prepojení s blízkym konfliktom na Ukrajine mnoho Slovákov spája aj ekvivalent- bojovať za súčasnú vládu, bojovať za záujmy cudzích mocností či bojovať na cudzom území. Otázka postavenia sa nepriateľovi so zbraňou v ruke preto celkom určite súvisí aj s tým, kto by napadol SR, akým spôsobom a či by bolo do vojny Slovensko vtiahnuté krokmi súčasnej vlády za pomoci tretích strán.

Minister Káčer podáva svoju verziu príliš zjednodušene. Situácia na Ukrajine nie len taká ako opisuje Káčer. Z videí, ktoré boli nakrútené na Ukrajine, a ktoré kolujú po sociálnych sieťach je zrejmé, že sa odvodu na front bránili aj mnohí Ukrajinci, ktorých násilne mobilizovali špeciálne odvodové komandá priamo v ich domovoch, alebo na ulici či v obchode.

Bojovať za záujmy cudzích mocností, v cudzej zemi (tzv. bojovať za svoju vlasť), len preto, že si to nejaký minister želá, prípadne preto, aby ho verejne nejaký minister neoznačil za „sralbotku”, a ako motiváciu by mu ponúkol posmrtné udelenie medaily in memoriam, je príliš slabá náplasť za zmárnený ľudský život každého pragmaticky zmýšľajúceho Slováka.

Pravdu o tom, aká kategória občanov bojuje na Ukrajine za svoju vlasť by sme mohli nájsť pri pohľade na desiatky luxusných SUV aktuálne slobodne sa premávajúcich po celom Slovensku so šoférmi vo vojenskom veku.

Pravdu o tom, že v prípade vojny by v čiernych igelitových vreciach skončili práve bežní ľudia neoplývajúci konexiami, mocou či poriadne veľkým balíkom peňazí, nájdeme v slovách občanov, ktorí aktuálne  demonštrujú na námestiach slovenských miest za mier: „Za nakradnuté majetky politikov bojovať nepôjdeme!”

Nuž a pravdu o tom, kto to vlastne ženie Slovákov do vojny nájdeme vo výroku príslušníka „stratenej” povojnovej generácie –  spisovateľa Ericha Maria Remarqua:

„Myslel som, že všetci ľudia sú proti vojne. Ale zistil som s údivom, že mnoho ľudí vojnu schvaľuje. Hlavne ľudia, ktorí do nej ísť nemusia.”