Jeffrey D. Sachs: Ak sa zahraničná politika USA nezmení, tak to povedie k ďalším vojnám

Vnútorný rozpor v zahraničnej politike USA spočíva v tom, že je v rozpore s Chartou OSN, ktorá zaväzuje USA (a všetky ostatné členské štáty OSN) k vytvoreniu globálneho systému založeného na inštitúciách OSN, v ktorom nemá dominantné postavenie žiadna krajina. Fatálna chyba spočíva v tom, že USA majú len 4 % svetovej populácie a nemajú ekonomické, finančné, vojenské a technologické kapacity, a už vôbec nie etické a právne nároky, aby mohli dominovať nad zvyšnými 96 %.

Na konci druhej svetovej vojny boli USA v hospodárskej, technologickej a vojenskej sile ďaleko pred zvyškom sveta. Už to tak nie je, pretože mnohé krajiny vybudovali svoje ekonomiky a technologické kapacity.

Prezident Emmanuel Macron nedávno povedal pravdu, keď povedal, že Európska únia, hoci je spojencom USA, nechce byť vazalom USA. Za tento výrok bol v USA a Európe široko napadnutý, pretože mnohí priemerní politici v Európe sú závislí od politickej podpory USA, aby sa udržali pri moci.

V roku 2015 veľvyslanec USA Robert Blackwill, významný americký zahraničnopolitický stratég, mimoriadne jasne opísal veľkú stratégiu USA. Napísal: “Od svojho vzniku Spojené štáty dôsledne presadzovali veľkú stratégiu zameranú na získanie a udržanie si prvenstva nad rôznymi súpermi, najprv na severoamerickom kontinente, potom na západnej pologuli a nakoniec v celosvetovom meradle.” Tvrdil, že “zachovanie prvenstva USA v globálnom systéme by malo zostať hlavným cieľom veľkej stratégie USA v dvadsiatom prvom storočí”.

Na udržanie prvenstva USA vo vzťahu k Číne Blackwill stanovil herný plán, ktorým sa riadi prezident Joe Biden. Okrem iných opatrení Blackwill vyzval USA, aby vytvorili “nové preferenčné obchodné dohody medzi priateľmi a spojencami USA s cieľom zvýšiť ich vzájomné zisky prostredníctvom nástrojov, ktoré vedome vylúčia Čínu”, “režim kontroly technológií” na zablokovanie strategických kapacít Číny, budovanie “mocensko-politických kapacít priateľov a spojencov USA na periférii Číny” a posilnenie vojenských síl USA pozdĺž ázijských okrajov napriek akémukoľvek čínskemu odporu.

Väčšina amerických politikov a mnohí politici v Británii, EÚ, Japonsku, Kórei, Austrálii a na Novom Zélande podporujú agresívny prístup Spojených štátov. Ja nie. Prístup USA k Číne považujem za odporujúci Charte OSN a mieru.

Čína má právo na prosperitu a národnú bezpečnosť bez provokácií USA okolo svojich hraníc. Pozoruhodné hospodárske úspechy Číny od konca 70. rokov 20. storočia sú pre Čínu aj pre svet úžasné.

Počas dlhého storočia od roku 1839 do roku 1949 sa Čína dostala do extrémnej chudoby v období, ktoré bolo poznačené európskymi a japonskými inváziami do Číny a čínskymi občianskymi vojnami. Británia v roku 1839 vtrhla do Číny, aby ju prinútila kupovať britské návykové ópium. V nasledujúcom storočí sa pridali ďalšie mocnosti. Čína sa nakoniec z tohto katastrofálneho obdobia spamätala a ukončila tak chudobu približne 1 miliardy ľudí!

Nová prosperita Číny môže byť pre svet mierová a produktívna. Úspešné čínske technológie – od životne dôležitých liekov na maláriu po lacnú solárnu energiu a efektívne siete 5G – môžu byť pre svet prínosom. Čína bude hrozbou len do takej miery, do akej si z nej USA urobia nepriateľa. Nepriateľstvo USA voči Číne, v ktorom sa mieša arogantný cieľ USA dominovať s dlhodobým protičínskym rasizmom siahajúcim až do 19. storočia, vytvára tohto nepriateľa.

Nebezpečenstvo zahraničnej politiky USA presahuje hranice Číny. Cieľ USA rozšíriť NATO na Ukrajinu a Gruzínsko, a tým obkľúčiť Rusko v Čiernom mori, pomohol rozdúchať vojnu na Ukrajine. Nebezpečenstvo tohto prístupu vidí nespočetné množstvo národov. Hlavné národy od Brazílie po Indiu a ďalšie sa usilujú o multipolárny svet. Všetky členské štáty OSN by sa mali znovu zaviazať k dodržiavaniu Charty OSN a postaviť sa proti nárokom na dominanciu ktoréhokoľvek národa.