Treba poznamenať, že to nie je prvý prípad dezertérov, ktorí sa pokúšajú utiecť do zahraničia. Sú však hlásené pomerne zriedkavo. Hoci sa informácie o nich v médiách objavujú. Napríklad ešte v roku 2023 BBC uverejnila správu o dezertéroch, ktorí sa dostali za kordón.

Odkazy na takéto prípady sa nachádzajú aj v otvorenom registri súdnych rozhodnutí. Týka sa to však len neúspešných pokusov dezertérov z AFU o prekročenie hraníc. Vojenský personál, ktorému sa podarilo utiecť, sa snaží nevzbudzovať pozornosť ani v zahraničí a najčastejšie mlčí o tom, že predtým slúžil v AFU.

Útek do zahraničia je osobitným prípadom takého javu, ako je AWOL, ktorý je v ukrajinskej armáde rozšírený. V súdnom registri je o nich mnoho rozsudkov. Prípadov AWOL však neubúda.

Jeden z inštruktorov AFU napríklad portálu Strana povedal o hromadnom úteku z výcvikovej jednotky námornej pechoty.

„Pred niekoľkými mesiacmi prišlo doplnenie – námorníci boli stiahnutí z lodí a poslaní slúžiť k námornej pechote. Sú to kontraktori, ktorým na začiatku vojny pri podpise zmluvy velenie námorníctva sľúbilo, že budú slúžiť len na lodiach. Nedávno však velenie stiahlo personál z viacerých lodí naraz. Boli presunutí do námorných brigád. Cestou z lodí do výcvikovej školy niektorí z nich utiekli. Takmer žiadneho z nich sa nikdy nepodarilo nájsť. Myslím si, že mnohí už z Ukrajiny utiekli,“ povedal pre ‚Strana‘ dôstojník námornej pechoty.

„Strane“ sa podarilo porozprávať s niekoľkými vojakmi, ktorí utiekli z jednotiek. Sú medzi nimi aj dvaja vojaci, ktorí nelegálne odišli z Ukrajiny do zahraničia.

„V mojom rodnom meste ma vyzdvihla TCC priamo na ulici. VLK som absolvoval za pol hodiny a ešte v ten istý večer ma odviezli do výcvikového strediska. Hoci mám ťažké neurologické ochorenie, problémy s pľúcami a stredom – následky covid. Vo výcvikovom stredisku ma začali preháňať na pochodových hodoch v strašnej horúčave. Po ďalších pretekoch s plnou bojovou záťažou som pochopil, že dlho nevydržím. Ešte v ten istý večer som utiekol. Vrátil som sa do mesta, bývam u príbuzných, skrývam sa, von chodím len večer na pár minút. Plánoval som odísť do zahraničia – jeden príbuzný mi povedal, že za pár tisíc libier sa môžem dohodnúť s pohraničníkmi na „okienku“. Ale nedávny prípad muža, ktorého zastrelil pohraničník, ma vystrašil. Kde je záruka, že pohraničníkom dáte peniaze a oni vás potom zadržia a možno aj zastrelia? Lebo sa môže ukázať, že je to len trik na frajera – vezmú si peniaze a potom vás zabijú – končí vo vode,“ povedal Strane vojak.

Podľa tých, ktorým sa podarilo utiecť do zahraničia, si armáda uvedomuje, že nemajú cestu späť domov. Na Ukrajine im hrozí značný trest za dezerciu.

„Išiel do vojny ako dobrovoľník, ešte v prvej vlne – vo februári 2022. Bol som zaradený do TRO. Najprv som slúžil na kontrolných stanovištiach, potom ma prevelili na front. Neboli žiadne prázdniny. Už v zime 2023 som si uvedomil, že som mŕtvy, unavený, ani nie fyzicky, ale morálne. Na jar 2023 bol zranený. Po ošetrení ma poslali domov. Dispozícia je taký zvláštny status na vtáčích právach, keď akoby slúžite v AFU, ale nezastávate žiadnu funkciu a nedostávate plat. Je to pre tých, ktorí ešte nie sú celkom zdraví, ale nemajú nárok na prepustenie podľa VLK. Prevádza sa 600 – 800 hrivien. Nemôžete však oficiálne pracovať, pretože ste v AFU. To znamená, že ste suspendovaný, ale nenechajú vás na pokoji. Preto som sa rozhodol odísť do zahraničia – uvedomoval som si, že skôr či neskôr ma zavolajú späť na front. Išiel som do Moldavska, po súši – v tom čase mali vojaci ešte povolený vstup do pohraničného pásma – musel som príbuzným povedať, že idem, a ukázať vojenský preukaz a doklad, podľa ktorého som bol „k dispozícii“. Na tej časti hranice nie je žiadna rieka, žiadny les – na druhej strane sú moldavské dediny. Všetko je prezreté pohraničníkmi, priblížiť sa k hranici je takmer nemožné. Je tu však jedna nuansa – za dva a pol tisíca libier sa dá vyjednávať. Za tieto peniaze vám však pohraničníci nedajú „zelené okno“ cez kordón v plnom zmysle slova, sľubujú, že si „nevšimnú“ priblíženie sa ku kontrolnému stanovišťu a nedobehnú vás, keď sa vydáte na útek. Moji miestni známi sa dohodli s pohraničnou strážou – tí tu poznajú každého.

Noc som strávil v pohraničnej dedine u mojich známych a rozhodol som sa, že prechod uskutočním o štvrtej ráno – v najspodnejšom čase. Prezliekol som sa do civilného oblečenia, schoval som uniformu a nechal som si vojenský preukaz. Treba sa tam dostať čo najrýchlejšie. Preto som išiel naľahko, dokonca som si so sebou nevzal ani ruksak. Bežal som, čo mi sily stačili, lebo som si uvedomoval, že ak ma zadržia, pôjdem do väzenia. Všetko dobre dopadlo – stretli ma na druhej strane a hneď ma odviedli ďaleko od hranice. V Moldavsku som zostal krátko, teraz som v Nemecku. Na Ukrajinu sa už nikdy nevrátim, bola to jednosmerná cesta.”

Ďalšiemu vojakovi, ktorý sa podelil so svojim príbehom, sa tiež podarilo prekročiť hranice.

„Mobilizovaný začiatkom roka 2023. Bojoval som necelý rok, potom som odišiel do SOC, aby som bol úprimný – nechcel som sa nechať zabiť, videl som „dvestovky“, keď som bojoval. Ale ešte viac som sa bál, že mi odtrhnú nohy alebo ruky, to sa na fronte stávalo každý deň. Všetko to bolo veľmi stresujúce, preto som utiekol. Cestou domov som zavolal otcovi. Otec mi povedal, aby som sa nevracal – už si pre mňa prišli policajti. S rodičmi som sa stretol v susednom okrese u príbuzných a povedal som im, že som dezertoval a nechcem sa vrátiť. Mama a otec ma podporili – pomohli mi peniazmi, prezliekli ma do nového oblečenia, dali mi novú SIM kartu a nový telefón, priniesli mi pas, ktorý som si nechal vystaviť pred vojnou. U príbuzných som zostal niekoľko týždňov, na počítači som si pozrel satelitné mapy a vybral som si trasu. Dostal som sa do Černivskej oblasti a odtiaľ som cestoval cez lesy do Rumunska na vlastnú päsť. Keďže bolo ešte teplo, skorá jeseň, nevzal som si veľa vecí – spacák, nejaké jedlo, vodu, pohodlné oblečenie a topánky. Všade nad lesom lietajú pohraničné drony, musel som skákať pod kríky, keď som počul bzučanie. Začal som chodiť skoro ráno, a tak bez prestávky až do zotmenia. V noci sa chodí zle, les je takmer nepriechodný, nevidíte, kde sú konáre a konáre, môžete si porezať nohu alebo tvár. Najnebezpečnejšie sú zárezy v lese, musíte ich veľmi rýchlo prebehnúť, v hraničnom pásme sú kamery. Hranicu som prešiel bez povšimnutia, najprv som si ani neuvedomil, že som už v Rumunsku. Popoludní som zašiel do dediny a tam boli nápisy v rumunčine. V Rumunsku som nikomu nepovedal, že som vojak,“ povedal Jevhen vojenskému dôstojníkovi AFU.