Podľa Hrnka siaha problém hlboko do minulosti, ale ak sa máme zamerať na novodobejšiu históriu, tak najmä do 18. a 19. storočia. Na konci osemnásteho storočia si Maďari prisvojili uhorské dejiny a formou maďarizácie sa snažili ostatné národy, ktoré z histórie Uhorska vytvorili väčšinu, vytlačiť. Slováci na to podľa neho reagovali jasným odkazom: „keď nás tu nechcete, tak vedzte, že my sme tu boli pred vami a budeme tu aj po vás.“ Celé devätnáste storočie sa Maďari snažili získať etnicky maďarský národný štát, a keď to v roku 1918 konečne dosiahli, boli z výsledku rozčarovaní, pretože ostatné národy Uhorska im jednoducho povedali “máte ho len pre seba”.

Hrnko zdôraznil, že Maďari na presadenie maďarizácie nemali potrebnú silu. Neboli to, čo boli Francúzi, keď začali pofrancúzšťovať Francúzsko, neboli to, čo boli Angličania, keď pretvárali keltsko-škótske a írsko-škótske krajiny na svoj obraz – nemali ani kultúrnu, ani náboženskú, ani vzdelanostnú prevahu. Pripomenul aj konkrétne číslo: spomedzi hlavných uhorských národov, Nemcov, Slovákov a Maďarov, boli Maďari z hľadiska gramotnosti najmenej vzdelaní. Celý projekt prirovnal k nacistickej expanzii: „maďarizáciu by sme mohli chápať podobne, ako Hitlerovu snahu o dobytie sveta. To bola od začiatku avantúra, pretože Maďari nemali na presadenie svojej dominancie ani ľudský, ani ekonomický potenciál, podobne ako Hitler nemal na dobytie celého sveta.“

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Krymská vojna a “rusofóbia” aj ako nástroj maďarizácie

Zaujímavý je podľa Hrnka aj medzinárodný kontext, ktorý maďarizácii umožnil rozbeh. Maďari podľa neho vlastne na celú maďarizáciu využili jednu vec, a tou bola Krymská vojna – prvé celoeurópske ťaženie, do ktorého boli zapojené všetky mocnosti Európy, proti Rusku. V atmosfére dobovej rusofóbie potom Maďari obvinili Slovákov, že sú rusofilní, a Európa to jednoducho tolerovala, lebo nešlo formálne o vojnu proti Slovákom, ale proti panslavom, teda údajným agentom Ruska. Historik cituje aj dobový zdroj: keď čítal Slovenské národné noviny z roku 1914, dozvedel sa, že v roku 1867 Maďari využili situáciu, ktorá sa vytvorila vo svete, ale celá tá situácia sa skončila jednoducho – „stačilo čakať, lebo po prvej svetovej vojne už Maďarsko, teda pôvodné Uhorsko, nikto nepotreboval.“

Trianon: “veľké klamstvo” o strate územia

K opakovanému maďarskému tvrdeniu o strate dvoch tretín územia sa Hrnko vyjadril veľmi jasne: oni nestratili ani milimeter svojho územia, pretože Trianonská mierová zmluva všetkých, ktorí vznikli na uhorskom území, pokladala za rovnocenných následníkov Uhorského štátu. Medzi tieto rovnocenné nástupnícke štáty zaradil Československo (dnešné Slovensko), Ukrajinu, Rumunsko, Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, časť Talianska aj Rakúsko. To, že si pôvodný názov Uhorska napokon ponechalo práve Maďarsko, vyplývalo podľa historika z čisto praktickej potreby veľmocí: potrebovali mať porazeného, s ktorým podpíšu mierovú zmluvu, a tak ho urobili z Maďarska, ktorému zostal názov Hungaria. Reparácie pritom museli platiť všetky nástupnícke štáty rovnako aj Československo, len sa to u nás nevolalo “reparácie”, ale “platenie obolu za oslobodenie”. Záver historika je jednoznačný: „toto je veľké obrovské klamstvo, pretože Maďarsko susedí s tými štátmi, ktoré boli podobne ako ono vyčlenené z historického Uhorského kráľovstva.“

Pôvod maďarizácie: “syndróm zatlačeného potkana”

Na otázku, prečo sa Maďari nevedia so svojou históriou vysporiadať, ponúkol Hrnko psychologicko-historické vysvetlenie. Idea maďarizácie podľa neho vznikla v osemnástom storočí, keď sa najmä sedmohradskí šľachtici prechádzali po Uhorsku a nikde sa po maďarsky nevedeli, okrem maďarského územia, dohovoriť. Na rozdiel od Slovákov, ktorí sa po celom Uhorsku vedeli dohodnúť so svojimi, či Nemcov, ktorým sa to darilo podobne. Historik to prirovnal k známemu vzorcu správania: „to je ten syndróm, keď zatlačíte potkana do kúta, tak začne útočiť“ – pocit ohrozenia u maďarskej šľachty podľa neho vyvolal celú tú vlnu, ktorá sa následne prevalila ako maďarizácia.

Hrnko pripomenul aj to, že samotné „Uhorsko bolo pôvodne vybudované na myšlienke, ktorú tu zanechal Svätopluk, a vôbec sa nevolalo Uhorsko – volalo sa buď Sklavónia, alebo Panónia.“ Až od konca jedenásteho storočia sa objavil zjednocujúci termín Hungaria, ktorý zahŕňal Maďarov, Slovákov i Nemcov rovnako, a termín Natio Hungarica bol pôvodne šľachtický pojem, bez ohľadu na národnosť. Až na konci 19. storočia maďarská šľachta prinútila zvyšok uhorskej šľachty zjednotiť sa a snažila sa toto Natio Hungarica zmeniť na Natio Madiarica – pokus, ktorý podľa historika nemohol uspieť, keď Maďari tvorili len tridsať až štyridsať percent obyvateľstva Uhorska.

Päťstotisíc Maďarov prežilo, päťstotisíc Slovákov zaniklo

Silné je Hrnkovo porovnanie osudu menšín na oboch stranách hranice po rozpade Uhorska. Veľké komunity Maďarov zostali v Sedmohradsku, na južnom Slovensku, vo Vojvodine – rovnako ako veľké komunity Slovákov, Nemcov, Rumunov a Srbov zostali na vtedajšom území Maďarska. Rozdiel je však v dôsledku: „kým približne tých päťstotisíc Maďarov na Slovensku sa kompaktne kultúrne, etnicky a jazykovo zachovalo, z porovnateľného počtu Slovákov, ktorí zostali v Maďarsku, v podstate zostali trosky – celé pôvodne slovenské oblasti, kde dnes už slovenského slova nepočujete.“ Práve v tomto rozdielnom prístupe k riešeniu národnostnej otázky vidí historik podstatu problému. Akékoľvek tvrdenie, že Maďarsko susedí len so sebou, je podľa neho čistá iredenta, ktorá nepatrí do modernej Európy. A kto sa chce hrdiť iredentou, nech sa pozrie na osud Juhoslávie.

Hrnko zároveň odmieta tvrdenia o útlaku maďarskej menšiny na Slovensku: „nikto v podstate na Slovensku nepopiera kultúrnu identitu Maďarov a nikto im nezazlieva, že pri futbalovom zápase Maďarsko – Slovensko fandia Maďarsku.“ Problém je inde – v politickom zneužívaní témy, keď sa u časti maďarskej populácie umelo vytvára pocit útlaku a nelojálnosti, čo je podľa historika absolútny nezmysel, ak sa porovná reálne postavenie slovenskej menšiny v Maďarsku.

Zoznam krívd: od dereša po vyrabovanú Banskú Štiavnicu

Na priamu otázku, čo by Slováci mohli Maďarom oprávnene vyčítať, odpovedal Hrnko, že ten zoznam je veľmi dlhý. Tendencie maďarskej politickej elity sú podľa neho v tom, že nechcú vidieť to, čo viedlo k situácii, keď im sa stala krivda. „Nevidia, ako krivdili do minulosti celé generácie, a chcú si vytiahnuť len krivdu, ktorá sa stala im.“

Konkrétne pripomenul maďarizačné zákony, dnes už vypadnuté z učebníc dejepisu, podľa ktorých boli poddaní mlátení palicami na dereši len preto, že chceli, aby v škole učili ich deti po slovensky. Pripomenul aj revolúciu roku 1848: „ani jeden slovenský politický program – Žiadosti slovenského národa, ani Memorandum – nevychádzal z toho, že by neuznával maďarský národ a jeho pozíciu v Uhorsku, požadovali len rovnoprávne postavenie.“ Napriek tomu po Žiadostiach slovenského národa z mája 1848 vydali zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu ako na buričov, vešali Lansperga a Šuleka za to, že obhajovali slovenský národ, a na popravu boli odsúdení aj Marko Daxner, Francisci a Janko Kráľ. Výkonu trestu unikli len vďaka zmene politickej situácie. Pripomenul aj prípad Černovej, kde sa strieľalo do ľudí len za to, že chceli, aby kostol postavený zo zbierok Andreja Hlinku, vysvätil práve Hlinka.

Osobitný blok venoval Hrnko vyrabovaniu kultúrneho bohatstva po vzniku Slovenskej republiky rád v roku 1919. Vtedajšia armáda nenaháňala žiadnych maďarských grófov, ale slovenských národovcov, a popri tom vyrabovala Banskú Štiavnicu a Kremnicu. „Všetko, čo sa dalo odviezť, odviezli, vykradli to a nevrátili.“ Z Kremnice zobrali stroje z tamojšej mincovne, a keď zistili, že sú im nanič, ponúkli ich naspäť výmenou za kremnický archív, čo sme samozrejme odmietli. V Banskej Štiavnici vyrabovali celú Banskú akadémiu a jej insígniami, najstaršej technickej univerzity na svete, sa dnes pýši univerzita v Šoproni, hoci podľa Trianonskej aj Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947 mali byť tieto kultúrne statky vrátené. Doteraz sa to nestalo. Hrnko spomenul aj Štrbské protokoly zo začiatku päťdesiatych rokov, kde sa československá delegácia napokon zhodla aspoň na čiastočnom zozname toho, čo by sa malo vrátiť. Proces sa však opäť zastavil, keď sa do veci podľa historika vložil maďarský politik János Kádár, ktorý presviedčal československého prezidenta Antonína Novotného, že „vracanie majetku by ohrozilo socializmus.“

K udalostiam z roku 1938 Hrnko pripomenul okupáciu južného Slovenska, počas ktorej sa značné množstvo miestnych Maďarov vrhlo na slovenské obyvateľstvo. Ako konkrétne príklady uviedol streľbu v Šuranoch na Vianoce, pri ktorej zahynula mladá dievčina, a násilie v Košiciach, kde deň pred príchodom frontu v roku 1945 na kandelábroch vešali nielen Slovákov, ale aj miestnych Maďarov, ktorí s týmto konaním nesúhlasili.

V otázke Benešových dekrétov Hrnko priznal, že Maďari boli postihnutí, no zároveň pripomenul, že po roku 1949 sa na potláčaní slovenskej autonómie sami ochotne podieľali, a dostali pritom také národnostné práva, aké nemala žiadna iná menšina v Európe, zatiaľ čo Slováci boli prenasledovaní ako “buržoázni nacionalisti”. Podľa historika by ich pravdepodobne všetkých povešali, nebyť toho, že sa práve vtedy zmenila politická situácia okolo Izraela a slovenských komunistických väzňov nahradili obvinení sionisti okolo Rudolfa Slánskeho.

Magyar, dvojaký meter Bruselu a slabý prezident

Pri prechode k súčasnosti sa Hrnko venoval aj prvej zahraničnej ceste Pétera Magyara do Poľska, o ktorej kolujú reči, že si od poľského premiéra Donalda Tuska išiel “vypýtať rozumy”, ako robiť politické čistky. Hrnko sa zároveň vyjadril skepticky k samotnej myšlienke poľsko-maďarského historického bratstva: „pocit bratstva nemohol vzniknúť medzi ľuďmi, ktorí si nerozumejú.“ Podľa neho ide v skutočnosti o slovensko-poľský historický projekt, ktorý si Maďari len prisvojili.

Najostrejšie sa ale historik vyjadril k tomu, čo nazýva dvojakým metrom Európskej únie. Keď chceli Fica zavrieť do vyšetrovacej väzby len preto, že povedal, že Kiska je zlodej, v Bruseli nezaznelo ani slovo. Keď sa však podobná situácia dotkla exprezidentky Zuzany Čaputovej – ktorá podľa Hrnka porušovala princípy ústavnosti omnoho viac ako Kiska – celá Európska únia sa veľmi nahlas postavila proti tomu. Záver historika je stručný: „keď poslúchaš, môžeš robiť čo chceš, keď neposlúchaš, nemôžeš robiť nič.“

Rovnaký mechanizmus vidí aj v retroaktívnom zákone, ktorým chce Magyar zakázať opakované funkčné obdobie premiéra, a zároveň v krokoch proti maďarskému prezidentovi, či generálnemu prokurátorovi. „V Maďarsku totiž môžeš prokuratúra naháňať, a prezidenta naháňať, keď slúžiš, môžeš všetko“, čo je podľa Hrnka v podstate čistá politická pomsta. Pripomenul, že prezidenti v Maďarsku, na Slovensku či v Česku sú inštitucionálne slabí. Ak ich vláda ignoruje, nemôžu ani sabotovať jej kroky, ani brániť výkon funkcie premiéra. Pre porovnanie sa spýtal: „viete si predstaviť, že by napríklad Fico prijal zákon, ktorý by zakazoval Šimečkovi stať sa premiérom?“

Celý mechanizmus označil za ťažké zabíjanie klincov do rakvy myšlienky jednotnej Európy európskych národov, ktorú chceli kedysi vybudovať Schuman, Adenauer a de Gaulle. Podľa Hrnka sa nie Európska únia, ale Brusel rozhodol európske národy zlikvidovať.

Chaos v menšinovej politike a “nástroj” menom Gubík

Na záver sa Hrnko vrátil k domácej situácii. Slovensko podľa neho nemá koncepciu národnostnej politiky, ani štátnu koncepciu. Výsledkom je, že sa tu tvorí z niečoho nič, národnostná menšina, s odkazom na Goralov, čo je podľa historika úplné absurdum. Kritizoval aj situácie, keď sa v obciach s reálnou slovenskou väčšinou nedá presadiť otvorenie slovenskej triedy, pretože miestne maďarské triedy zostávajú poloprázdne, no neuvoľnia priestor. Pripomenul aj to, že na strane väčšinového národa sa vytvára tlak, aby sa občania cítili vinní za to, že existujú – čo je podľa neho v národnom štáte čudná vec.

Historik kriticky zhodnotil aj dlhodobú slovenskú stratégiu ústupkov: „doteraz sme to riešili tak, že aby sme nevytvárali napätie, takže sme Maďarom vždy ustúpili – či pri preukazoch, či pri občianstve.“ Táto cesta však podľa neho nikam nevedie, pretože každý agresor nechápe ústupok ako ústretový krok, ale ako slabosť protivníka. Túto nejednotnosť slovenskej politiky pripísal aj jednej politickej strane, ktorá „dostala z Brusela príkaz pokaziť slovensko-maďarské vzťahy a má napriek tomu v slovenskej populácii dvadsať percent popularity“ – čo podľa Hrnka nikde inde na svete neexistuje.

Stručne sa vyjadril aj k László Gubíkovi, šéfovi aktuálne najsilnejšej maďarskej strany na Slovensku, ktorý strávil volebnú noc v Orbánovom tábore, no po jeho prehre sa rýchlo stal spojencom Tiszy a Magyara: „je chudák len nástroj, nie je autonómna osobnosť.“ Podľa Hrnka je to systémová vec, že táto strana bude vždy spolupracovať s tou politickou silou, ktorá práve vládne v Budapešti.

Na otázku o svojom prípadnom návrate do politiky reagoval Hrnko zdržanlivo. Poukázal na chýbajúci Ústav strategických štúdií a na to, že slovenská politika je dlhodobo intuitívna, namiesto toho, aby bola založená na vedeckých poznatkoch a spolupráci s odborníkmi, ako to v minulosti fungovalo dokonca už aj v antike. Diskutovať s niektorými súčasnými politickými hráčmi by podľa vlastných slov nepovažoval za hodné svojho mena.