Na jednej strane sú ľudia, ktorí veria, že konečne táto vláda naplní preambulu Ústavy a Slovenská republika bude skutočným štátom slovenského národa a národnostných menšín na jej území žijúcich. Na druhej strane sú ľudia, ktorí netrpezlivo čakajú na jej neúspech, aby sa mohli vrátiť na pozície, ktoré sú z hľadiska ich myslenia zverené im Dei Gratiae, teda z Božej milosti, pardon z milosti Bruselu.

Po nástupe sa ministri s chuťou usilovnou pustili do výkonu svojich kompetencií. Najviac je viditeľný minister vnútra M. Šutaj-Eštok, ktorý dal jasne najavo, že zákon je v občianskom živote i v politike princíp, ktorý nemožno nahradiť vôľou. Samozrejme, tí, ktorým stúpil na otlak, kričia, ale mal by si byť každý vedomý, že nemôže byť zákon, resp. ustanovenie, ktorého zneužitie by mohlo zbaviť zodpovednosti za nezákonnosti, páchané hocikým a s akýmkoľvek cieľom. Určite, Nemesis nie je dobrý radca, ale ak je pravda to, čo sa všetko popísalo a poobjavovalo na svetlo božie, nie je možné nežiadať spravodlivosť. Spravodlivosť, nie pomstu, aby si v budúcnosti všetci uvedomili, že konať sa má len v zmysle zákona.

Takže máme vládu. Svoje priority si určite dá do vládneho vyhlásenia. Nie je mojou úlohou miešať sa do prípravy tohto dokumentu. Napriek tomu si dovoľujem povedať, čo by tam určite nemalo chýbať. Len na pripomenutie.

Najskôr hádam o medveďoch. Som presvedčený, že vládu musí vrátiť lesy tým, ktorí v nich hospodária už stáročia – lesníkom. Veď prvý komplexný lesný zákon bol prijatý už začiatkom 15. storočia za Žigmunda Luxemburského. To, že máme lesy v stave, v akom sa nachádzajú, že tu nemáme vyprahnuté holiny ako na Balkáne, je zásluha práve lesníkov. Mal som možnosť z blízka pozorovať rokovania o presune lesov z národných parkov pod správu životného prostredia. Podľa účastníkov rokovaní sa pojmy ako ochrana lesov alebo životného prostredia vôbec nevyskytli. Jedine čo zaujímalo vyjednávačov ochrancu vegetariánskych medveďov, bola ťažba. Nekontrolovateľná, lebo lesníci boli predsa len závislí na stanoviskách ochranárov. Ochranári si stanoviská robia pre seba a tak to aj vyzerá! Dúfam, že sa vo vládnej koalícii nenájde nikto, kto by chcel nadviazať na Budajove plány a slovenské lesy sa ako celok dostanú do správy tam, kam patria.

Hádam trochu o školstve. Je to hádam najzanedbanejší rezort, hoci z hľadiska budúcnosti hádam jeden z kľúčových. Nepochopil som celkom, prečo bola zrušená povinná maturita z matematiky, veď predsa trivium (čítanie, písanie a počty) bolo základom vzdelávania od staroveku až do ponovembrových čias. Hádam by stálo za úvahu obnoviť maturitu z matematiky aspoň na gymnáziách. Okrem toho by sa malo tvrdo dbať, aby všetko, čo sa deje na základných a stredných školách zhodovalo so štátnou vzdelávacou politikou. Nie je predsa možné, aby hocikto zo „správneho” košiara chodil po školách a šíril tam „progresivistické” myšlienky. A k tomuto rezortu ešte jedna vec. V Maďarsku učia dejepis 5 hodín týždenne. U nás sa celé veky dotoval dejepis dvoma hodinami. Neviem, ktorý minister (asi z SNS), znížil dotáciu dejepisu na jednu hodinu týždenne. Teda v podstate zrušil výučbu dejepisu ako základu budovania zdravého národného vedomia. Keď som sa snažil za ministra Plavčana obnoviť dotáciu dejepisu na dve hodiny, vtedajší minister urobil psí kúsok, tie tri hodiny, ktoré mali ísť do 6,. 7. a 8. ročníka fukol do deviateho ročníka. Išiel ma šľak poraziť, lebo som predpokladal, načo sa tie hodiny v 9. ročníku využijú. A tak sa aj stalo – na čistú indoktrináciu. Preto sa obraciam na ministra školstva, aby rozložil výučbu dejepisu tak, aby v každom ročníku, v ktorom sa učí, boli dve hodiny týždenne.

Školstvo nie je len o škole a učiteľoch. Školstvo sa tvorí aj teoretickou prácou. Je poľutovania hodné, že za štátne peniaze vychádza teoretický časopis pre maďarských učiteľov, ale časopis Rodina a škola s vyše storočnou tradíciou, kde sa teoreticky vzdelávali slovenskí učitelia, nechalo ministerstvo školstva zaniknúť. Bolo by vhodné opäť časopis obnoviť. Učitelia si to zaslúžia.

No a na záver kultúra. Vždy bola na poslednom mieste, tak dodržím aj ja túto tradíciu. Momentálne je to čistá katastrofa a vyštverať sa z toho bude poriadna fuška. Predovšetkým by bolo treba zrušiť onú dvojbodkovú inštitúciu a obnoviť Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu. Ale to je len prvý krok v mediálnej sfére, ktorá sa musí doslova preorať. Novinár nesmie byť celoročne chránená zver, ktorá si môže dovoliť hocičo bez toho, aby bola za svoje písačky zodpovedná. Nie nevyzývam na nejaký lynč. Ale novinárske slovo má silu bojového prostriedku a novinársky preukaz by mal zaväzovať novinára podobne ako zbrojný preukaz, totiž, že ho nezneužije. To je veľmi dôležité. Nesmie sa stať, čoho sme boli svedkami, že polícia, prokuratúra, súdy a novinári vytvárajú clonu a obvinených v tlači predstavujú ako vinníkov a tlač vytvára tlak na určité konanie.

V rezorte kultúry je dôležité urobiť poriadok s fondami na podporu kultúry a kultúry národnostných menšín. Štátna podpora by mala sledovať štátnu kultúrnu politiku, nie skupinové záujmy, čo vytvoril Maďaričov model fondov. Konečnou inštanciou nemôže byť nejaká anonymná rade, ktorá rozhodne podľa svojej svojvôle a minister, ktorý si ju vymenuje, nie je zodpovedný. Konečnou inštanciou, ktorá schvaľuje dotácie z fondov, musí byť minister a musí za to niesť plnú politickú zodpovednosť. Nemôže nastať taká situácia, že orgán Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník dostával nulové dotácie len preto, že „progresivistickému” zloženiu komisie za nepáčil Spolok a ani jeho orgán a slovenskí spisovatelia sa nemali kam odvolať! A ministerka kultúry sa tvárila, že je mimo obliga. Takto to nemôže fungovať.