Košice 2. septembra 2020 (HSP/TSKE/Foto:Dávid Serbinčík)

Prinášame vám homíliu arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, apoštolského administrátora Košickej eparchie, pri príležitosti odpustovej slávnosti bl. hieromučeníka Metoda Dominika Trčku CSsR v Bazilike minor Zostúpenia Svätého Ducha v Michalovciach dňa 30. augusta 2020.

Ctihodní otcovia, drahí bratia a sestry!

Sviatky mučeníkov v našom kalendári nás zvyčajne  posúvajú do dôb dávno minulých. Mučeníci prvých storočí kresťanstva sú svedkami boja medzi rodiacim sa kresťanstvom a odumierajúcim pohanstvom.

Aj v prvých storočiach bolo prenasledovanie častokrát vykonávané štátnou mocou, ktorá v kresťanoch videla  rozvracačov zaužívaného poriadku, nepriateľov spoločnosti, nespoľahlivých a neprispôsobivých občanov, podozrivo odmietajúcich všeobecne priznávaný štátny kult božstiev, či žijúcich cisárov. Spomienka na týchto mučeníkov nie je problematická, ani kontroverzná – ich smrť sa odohrala dávno, často vo vzdialených krajinách a bola zapríčinená ľuďmi, či doktrínami, ktoré sú už dnes neaktuálne.

Dnešná spomienka na mučeníka blahoslaveného Metoda Dominika Trčku nám neumožňuje takéto komfortné posunutie do roviny spomienky na udalosti vzdialené a teda bezproblematické. 61 rokov, ktoré uplynulo od jeho smrti nie je síce málo, ale  v podstate ani nie tak veľa, ak hľadíme na ľudské dejiny.

Mnohí z vás, milí bratia a sestry tu v bazilike i vy, ktorí sledujete túto liturgiu cez televíziu Logos, ste v čase, keď v betónovej kobke leopoldovskej väznice chradol a zomieral blahoslavený Metod, už boli na svete.
Vieme, prečo tam zomieral. Za svoju vieru, za svoju vernosť Katolíckej cirkvi, za svoju oddanosť gréckokatolíckej cirkvi. Za vernosť svojmu svedomiu, za vernosť Bohu, v mene ktorého sa vzoprel nespravodlivým príkazom nespravodlivej štátnej moci. K už bežiacemu trestu za spoluprácu s biskupom Gojdičom mu bol priložený dodatočný disciplinárny trest za spievanie vianočnej koledy.  Motívy jeho uväznenia e ešte viac, jeho dodatočného disciplinárneho trestu sa dnes, nám, tejto našej generácii, ktorá si napriek všetkým problémom užíva život v spoločnosti rešpektujúcej náboženskú i politickú slobodu, zdajú absurdné.
Jeho smrť sa však ale odohrala v časoch, ktoré sú, v istom zmysle slova časťou našej nedávnej histórie, predsa majú presah aj do súčasnosti.

Režim, ktorý umučil otca Metoda a stovky ďalších, ktorý aj tu na  Slovensku zničil životy státisícom ľudí počas niekoľkých generácií, tento režim síce formálne pred  30 rokmi skolaboval na vnútorný rozvrat svojho organizmu, ale jeho metastázy, alebo skôr klonované vírusy prežívajú aj ďalej a posúvajú túto historickú infekciu k novým mutáciám. Ostatne, to isté platí aj o mutantoch jemu predchádzajúceho nacisticko-fašistického totalitarizmu, ktorý skolaboval už pred 75 rokmi a s ktorým mala naša cirkev a jej predstavitelia tiež neblahé skúsenosti,  veď už takmer dvadsať rokov pred Trčkom tentokrát, pre zmenu v ilavskej väznici, boli väznení iní gréckokatolícki kňazi, tiež za prečítanie pastierskeho listu biskupa Gojdiča.

Skôr ako politicko-historické úvahy o minulých i prítomných režimoch a ideológiách nám dnešná spomienka dáva príležitosť zamyslieť sa  nad mechanizmom, nad vonkajšími i vnútornými okolnosťami, ktoré robia z ľudí mučeníkov i mučiteľov.

Prečo sa niektorí ľudia dokážu vzoprieť vonkajšiemu, často brutálnemu nátlaku a uchovajú si vnútornú slobodu, odmietnu páchať zlo, odmietnu spoluprácu pri jeho páchaní a prečo sa ďalší iní stanú lojálnymi vykonávateľmi najabsurdnejších rozkazov, ba priamo sa sami stanú ochotnými sadistickými vykonávateľmi zverstiev a krutostí?

Túto otázku si kládli odborníci na ľudskú psychiku najmä zoči-voči zverstvám totalitných režimov minulého storočia. Čo sa stalo s kultúrnym a vzdelaným nemeckým národom, že sa nechal zatiahnuť do rasovej nenávisti a z nej vyplývajúcich absurdných zločinov? Čo sa udialo v srdci jednoduchého ruského človeka, keď svojich blížnych, priateľov a príbuzných udával agentom KGB, čo sa dialo  v duši samotných agentov, alebo jednoduchých strážnikov v ruských gulagoch, či členoch čekistických popravčích čiat strieľajúcich ľudí po desaťtisícoch?

Ale, aby sme nechodili ďaleko: Čomu uveril leopoldovský väzenský strážnik, ktorý poslal do kobky na istú smrť starého kňaza za to, že si spieval koledu, prečo riaditeľ väznice ignoroval upozornenie lekára, MUDr. Neuwirtha, že ak tam otca Metoda nechajú, budú mať na svedomí jeho istú smrť? Kde sa v zdanlivo normálnom, priemernom človeku ukrýva schopnosť páchania aj najhoršieho zla?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku môžeme hovoriť o dedičnom hriechu človeka, o jeho väčšej náklonnosti ku zlu, o ťažkosti udržať si správne poznanie dobra bez podľahnutia falošným presviedčaniam. Kto neverí v dedičný hriech, môže sa nechať presvedčiť vedou.

Hádam najznámejší experiment v tejto oblasti uskutočnil americký psychológ Stanley Milgram, ktorý zistil, že tzv. slepá poslušnosť alebo poslušnosť voči niekomu, koho vnímam ako autoritu, môže byť problémom väčšiny z nás. Milgram bol zvedavý, či druhým ublížime len preto, že nám to niekto prikáže. Overil to nasledovným experimentom.

Do jednej miestnosti zatvoril „žiaka-herca“, ktorý sa akože učil slovíčka. V druhej, za deliacou stenou sedel „učiteľ“, ktorý mal žiaka za každé nenaučené slovo trestať čoraz vyšším elektrickým šokom, postupne pridávajúc silu o 15 voltov. Všetko bolo pod dohľadom autority, „vedca“ v bielom plášti, ktorý akože riadil a kontroloval celý experiment.

Skúmaní jedinci, v roli tzv. učiteľov, ktorých títo fingovaní vedci požiadali o spoluprácu, boli presvedčení, že za každú nesprávnu odpoveď žiak dostával ozajstný šok.

V skutočnosti tam žiadne šoky neboli. Po tom, čo bol spojenec – žiak oddelený od subjektu – učiteľa, magnetofón spojený s generátorom elektrošokov prehrával nahrané zvuky pre každú úroveň šoku. Po určitom počte zvýšení úrovne napätia žiak-herec začal akože kričať od bolesti, potom búchať do steny, ktorá ho delila od subjektu. Niektoré subjekty-učitelia sa začali silno smiať po prvom výkriku bolesti prichádzajúcom od žiaka. Po viacerých úderoch na stenu a sťažovaní sa na jeho srdcovú chorobu, žiak nakoniec nedával ďalšie odpovede na otázky a nepodával žiadne ďalšie sťažnosti.

V tomto bode veľa testovaných ľudí vyjadrovalo žiadosť zastaviť experiment a overiť, či sa žiakovi nič nestalo. Mnoho testovaných subjektov zastavilo na 135 voltoch a začalo sa pýtať na účel pokusu. Väčšina pokračovali po uistení, že nebudú braní na zodpovednosť.

Ak v niektorom čase subjekt- teda tzv. učiteľ naznačoval žiadosť skončiť experiment, dostal od „vedcov“, predstavujúcich autoritu, sériu vážne prednesených slovných povzbudení v nasledovnom poradí:

1.Prosím Vás, pokračujte.

2.Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali, prosím vytrvajte.

3.Je nevyhnutné, aby ste pokračovali.

4.Nemáte na výber, musíte pokračovať.

Učiteľ si myslel, že v experimente sa skúma, či si žiak po treste lepšie pamätá slovíčka. V skutočnosti bol ako jediný skúmaný práve on. Po každom šoku, ktorý žiakovi dal, ho vedec upokojil a vyzval, aby pokračoval. V mene vedy –  až do výšky mučivých 450 voltov. Nebol pritom k tomu nijako osobitne nútený, mohol kedykoľvek slobodne prerušiť experiment a odísť, nič mu za to nehrozilo.

Výsledok prekvapil aj samotného Milgrama. Jeho kolegovia tipovali, že 450 voltov by do tela inej osoby poslal iba jeden človek z tisíc. V skutočnosti tak urobilo až 65 percent „učiteľov“. A to napriek tomu, že počuli, ako sa „žiak“ zmieta v bolestiach. Keďže im zásah odobrila autorita, vypli svoje svedomie a zapli spínač elektrošoku.

Mnohí bojovali sami so sebou, keď zvažovali ďalší elektrošok. Počuli predsa bolestivý krik človek spoza deliacej steny, ale predsa poslúchli autoritu. Pokračovali aj keď sa z druhej strany už neozývalo ani chrčanie. Čisto teoreticky, pokračovali v dávaní elektrošokov aj tomu, koho už asi zabili. Nechali sa presvedčiť, že je to správne, že je to tak v poriadku, že už nemôžu cúvnuť, že nemajú na výber, že sa to od nich očakáva a vyžaduje.

A na konci ostali zdesení, čoho všetkého sú schopní.

Kniha o experimente sa stala klasikou. Kto chce vedieť, prečo ľudia páchajú zverstvá, bez Milgrama sa nepohne. Citujú ho psychológovia, ekonómovia aj historici. Politológom zase pomohol pochopiť, ako vzniká totalita a prečo ľudia  trpia autoritárske režimy.

Niektorí iní psychológovia si myslia, že Milgram urobil zo správneho pokusu nesprávny záver. Žiadna slepá poslušnosť, tvrdia austrálčaniaski psychológovia Haslam a  Reicher. Zlo podľa nich vzniká vtedy, keď nám ľudia, ktorých si vážime, vykreslia ich pochybné plány v žiarivých farbách. Ubližujeme teda vedome, lebo veríme, že je to pre dobrú vec. Tak ako si Milgramovi „učitelia“ mysleli, že elektrošokmi pomáhajú žiakom s učením slovíčok. Nech už majú pravdu Američania, alebo Austrálčania, Milgramov pokus dokázal, že zlo dokážu páchať úplne normálni ľudia. Poslušnosť voči autorite však nie je jediným dôvodom, pre ktorý sme ochotní vypnúť naše svedomie.

Podľa zistení iných psychológov na to, aby sme boli krutí, často stačí, že krutí byť smieme a že nás pri tom nik nevidí, že je to beztrestné, že za to neponesieme žiadnu zodpovednosť. Keď cítime spoločenský tlak popierame aj nos medzi očami a zlo sa pácha najľahšie, keď je človek iba malou súčiastkou vo veľkom stroji. Len si plní svoju úlohu, ktorá je sama osebe neškodná. Preto nemá zlé svedomie ani keď vidí, že ten stroj vzal niekomu život.

Milgramov experiment bol niekoľkokrát zopakovaný v rôznych krajinách, robili ho muži i ženy, ľudia naprieč sociálnym a kultúrnym spektrom.  Výsledok bol spravidla rovnaký a nezmenil sa ani po rokoch – poslušnosť stále vyhráva nad svedomím. Nemáme dôvod myslieť si, že u nás by to fungovalo inak.

Porov: https://www.tyzden.sk/casopis/15746/milgramov-pokus/

Môj otec, ktorý  bol z dedinky pri Vranove mi spomínal, že keď bol chlapcom, v celom meste bol iba jeden obchod, ktorý vlastnil kresťan, všetky ostatné patrili židovským rodinám. Po ich deportácii, ktorú samozrejme tiež neprevázdali Marťania, ani mohamedánski Turci, sa pri arizácii hneď vyrojili celé skupiny záujemcov, bola  bitka o to, kto si utrhne čo najlepší kšeft. Títo arizátori v snahe o rýchle zbohatnutie nevedeli gazdovať a čoskoro krachovali jeden po druhom. Kde skončili  vyvezení pôvodní majitelia, tým sa akosi veľmi netrápili – veď si mohli povedať, že sa všetko dialo podľa zákonov.

Len si pripomeňme ako v päťdesiatych rokoch celé pracovné kolektívy v našich fabrikách, pekne nastúpení do radu podpisovali petície za obesenie nevinnej Milady Horákovej, pretože bola označená komunistickými papalášmi za triednu nepriateľku, a krátko  po tom sa znovu bezmyšlienkovite podpisovali aj za popravu tých istých papalášov, pretože ich  už novší označili za zradcov komunizmu.

Spomeňme si ako sa kultúrna elita nášho národa, naši obľúbení umelci, herci a speváci, skláňali v hlbokom predklone keď podpisovali tzv. antichartu, teda protest proti disidentskej Charte  77, ktorú takmer nikto z nich nečítal.

S pomeňme si ako sme my všetci skôr narodení pochodovali s mávatkami na 1. mája pod portrétmi Marxa, Engelsa a Lenina, dávajúc tým aj našim hoc by aj len zdanlivým súhlasom zdanie legitimity zločinnému režimu.

V najlepšom prípade sme si – podobne ako  tí z predchádzajúcich generácií a z čias dramatickejších udalostí – povedali, že nemáme na výber, že vzpierať sa by nemalo zmysel, že tým aj tak nič nezmeníme.

Je vôbec možné bojovať, vzoprieť sa voči slepej poslušnosti, strachu a podriaďovania sa falošnej autorite?

Zaiste áno.  A ako? Tak ako to urobil vo svojom živote blahoslavený Metod Dominik Trčka i ďalší mučeníci slobody svedomia. Tým, že sa pri našom rozhodovaní nebudeme riadiť len poslušnosťou, či strachom, ale predovšetkým hlasom svedomia a konfrontáciou našich rozhodnutí s jedinou nespochybniteľnou autoritou, s Božou pravdou a autoritou.

Aj bl. Metod si mohol povedať, že nemá cenu sa vzpierať, že sa môže zrieknuť Katolíckej cirkvi – veď je taká doba. Všade na okolí bola už naša gréckokatolícka cirkev zrušená, mohol si povedať, že nemá na výber.

Veď mnohí sa podriadili. Uznali, že nemá zmysel vzpierať sa novej autorite. Mohol sa zrieknuť biskupa Gojdiča, veď stačilo podpísať a mohol byť na jeho mieste na prešovskom biskupskom stolci, mohol byť ticho, mohol si radšej pospevovať internacionálu než koledy.

Neurobil to. Neurobil nič z toho. Svojim príkladom nám slúži ako živý vzor toho, že poslušnosť akejkoľvek prikazujúcej autorite nemá byť slepá, ale  má vždy prejsť procesom overenia, či jej príkaz je v súlade, alebo v konflikte so správne formovaným svedomím, či neodporuje Božiemu príkazu, Božej autorite.

Zaiste, dnes tu u nás,  v našich každodenných situáciách sme iba zriedkavo vystavení konfrontácii s akýmsi jasne definovaným systémov príkazov, ktoré by sa očividne a jasne navonok protivili nášmu svedomiu.

Nateraz pominula doba príkazov a nariadení, ktoré by boli vehemente a rukolapne  zločinné. Príliš sa ale neutešujme  týmto zdaním. Démon súhlasu so zlom je dnes oveľa chytrejší. Nateraz ešte nežiada hneď veľké veci, pri ktorých  je jasná ich absurdita. Začína zdanlivo hlúposťami. Tým, že sa snaží zlo predstaviť ako dobro. Zabalí ho do pozlátka. Nazve ho politickou korektnosťou, toleranciou, možnosťou voľby, rešpektovaním lásky, nekonfliktnosťou, kráčaním s duchom doby. Autoritatívny tlak by bol dnes, po skúsenostiach predchádzajúcich režimov asi trochu podozrivý, a preto je dnes zväčša opatrne maskovaný a nahrádzaný dlhodobým mediálnym masírovaním, podsúvaním tvrdenia, že opačný názor je zastaraný, bigotný, netolerantný nejako-fóbny. Prečo sa vzpierať keď to tvrdia autority, keď je za tým vraj aj veda, keď už  v hlbokom predklone podpisujú všetci, aj celá umelecká obec, prečo sa vyčleňovať z kolektívu odvolávaním sa na akési svedomie? A čo to má byť, veď to znie ako urážka, akoby ostatní nemali svedomie… nešpekuluj, tu máš mávatko, drž balónik, zamávaj, zaraď sa k väčšine.

Martýrium, mučeníctvo – znamená vydanie svedectva.

Dnes nás príklad blahoslaveného Metoda Dominika Trčku vyzýva k vydávaniu svedectva správne formovaného svedomia, ktoré sa nenechá zmanipulovať hlasom zdanlivých, falošných, či zapredaných autorít, ale formuje sa a overuje vždy tým, že porovnáva a overuje všetko vo svetle Božej pravdy, počúvajúc hlas jedinej skutočnej a neomylnej autority, tej Božej.

Nie je pravda, že nemá zmysel vzpierať sa tam, kde sa už takmer všetci zjednotili na nejakom chybnom názore. Vždy je potrebné preveriť naše rozhodovanie, náš hodnotový rebríček vo svetle Božej pravdy a autority.

Nie je pravda, že na nás nezáleží a že nemáme na výber. Vždy máme na výber. Biely plášť, tóga, kravata, či cylinder, kockované sako či čokoľvek, čo by na seba navliekol ktokoľvek, akýkoľvek sociálny experimentátor, ešte z neho nerobí autoritu, pokiaľ sa jeho príkazy, nariadenia, odporúčania, či nenápadné presviedčacie manévre priečia Božej autorite.

Nie je pravda, že experiment už zašiel príliš ďaleko, že je v ňom nevyhnutné pokračovať. Vždy je možné spoznať a priznať omyl a vrátiť sa na správnu cestu.

Blahoslavený mučením Metod Dominik Trčka, pros Boha za nás, za naše každodenné rozhodovania, aby  boli vždy v súlade s pravdou, svedomím a vedomím zodpovednosti pred Božou autoritou. Blahoslavený Metod pros Boha za nás hriešnych!

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.